Ak sa vo všeobecnosti spomínajú najcennejšie svetové komodity, mnohým iste najprv príde na um zlato či ropa. To síce nie je ďaleko od pravdy, no zabúdať by sa rozhodne nemalo ani na to, čo mnohí z nás považujú za bežnú súčasť každodenného života – vodu. Práve voda je v niektorých svetových regiónoch prudko nedostatkovou komoditou a stala sa základom pre najväčší projekt svojho druhu na svete.

Hľadali ropu, našli niečo cennejšie

Väčšina arabských a severoafrických krajín má spoločné 2 veci – zásoby ropy a nedostatok vody. Ešte v prvej polovici 20. storočia si to mysleli aj v Líbyi, no ako uvádza portál Orsam, všetko zmenil rok 1953. V zdanlivo nekonečne suchej Sahare počas pátrania po rope slávili výskumníci hneď dvojnásobný úspech. Okrem svojho prioritného cieľa sa im podarilo objaviť aj zásoby fosílnej vody. Aby sme boli presnejší, išlo o obrovské zásoby sladkej fosílnej vody.

Pod saharskou púšťou tak ležal poklad nevyčísliteľnej hodnoty a hlavní štátni predstavitelia začali vymýšľať, akým spôsobom cennosť uchopia. Prvotné myšlienky hovorili o vytvorení veľkých miest, ktoré by boli koncentrované okolo týchto zásob. Už spočiatku však narazili na neochotu obyvateľov sťahovať sa z obývaného severu do nehostinných podmienok Sahary.

Podľa magazínu Water Technology ale Líbya tieto zásoby nutne potrebovala. Počet obyvateľov rástol, odsoľovanie morskej vody bolo nákladné a na dvere tak klopala veľká kríza. Už v 60. rokoch 20. storočia sa začalo špekulovať, že ak nechcú ísť ľudia k vode, musí prísť voda k ľuďom. Naplno sa toho chopil až Muammar Kaddáfí, ktorý sa dostal na čelo štátu po puči v roku 1969 a už o 5 rokov neskôr zrealizoval štúdie uskutočniteľnosti projektu, ktorý by „dotiahol“ poklad do severných regiónov.

Výstavba projektu, aký svet ešte nevidel

Projekt nazvaný Great Man-Made River (GMR), respektíve u nás známy ako Projekt Veľkej rieky, postupne naberal reálne kontúry a všetkým bolo jasné, že v prípade úspešnej realizácie pôjde o megadielo, aké doposiaľ svet ešte nevidel. Cieľom bolo postaviť masívny potrubný systém, ktorý by dodával vodu pre poľnohospodárstvo, ako aj pre komunálne a priemyselné využitie, píše portál EPCM Holdings.

Líbyjskí predstavitelia hovorili o plánoch, podľa ktorých sa má krajina stať v rámci dodávok vody plne sebestačná a objavené zásoby jej vydržia tisíce rokov. Samotný Kaddáfí hrdo hlásal, že vďaka projektu bude Líbya zelená ako jej vlajka. S odstupom času odborníci tvrdia, že takéto výroky popredných líbyjských predstaviteľov spôsobili, že vodou sa v krajine doslova plytvalo. Poďme ale ešte späť k výstavbe.

Tá sa podľa plánov rozdelila do viacerých fáz – tá prvá bola dokončená v roku 1991, druhú oficiálne spustili v roku 1996. Ako uvádza Britannica, potrubia z prvej fázy boli schopné prepraviť 2 milióny kubických metrov vody denne cez približne 1 600 kilometrov. Druhý systém, GMR 2 alebo Phase II, ktorý sa nachádza v západnej Líbyi, mal zásobovať vodou hlavné mesto Tripolis. Dokončená bola v roku 2009 napokon aj tretia fáza, ktorá k pôvodným štruktúram pridala ďalších 1 200 kilometrov potrubí. Náklady na výstavbu sa odhadovali približne na 20-25 miliárd amerických dolárov.