Ondrej Kalamár, autor niekoľkých kníh, medzi nimi diela Kontrola cestovných lístkov, a spoluproducent filmu Voda čo ma drží nad vodou (2019), sa nebojí úprimne priznať, že je abstinujúcim alkoholikom. Hovorí, že s alkoholom sa doživotne rozviedol. Vďaka vlastným skúsenostiam dokáže pomôcť ľuďom, ktorí zvádzajú podobný boj. No vraví, že pomôcť nasilu sa nikomu nedá. Pomôcť sa dá len tomu, kto o to stojí.

Ako ste sa dostali do bodu, kedy ste zistili, že alkohol je naozaj problém a potrebujete pomoc?

Abstinujem už 36 rokov. Do 30 som sa stal ťažkým závislákom. Tá cesta nikdy nie je jednoduchá. Alkoholizmus je choroba, závislosť, ktorá sa vyvíja postupne. Najhoršie na tom je, že prakticky každý alkoholik, resp. závislý človek, popiera závislosť a tvrdí, že to má pod kontrolou. Týmto som si prešiel aj ja.

Prvý náznak problému bol ten, že som bol vylúčený z tretieho ročníka vysokoškolského štúdia. Podpísal sa pod to aj začínajúci alkoholizmus. Najväčšie problémy nastali, keď som už bol ženatý a mal som rodinu. Robil som kamenára, bola to práca, kde sa konzumovalo veľa alkoholu.

November bol mesiacom, kedy sme v kamenárstve viac pili ako robili, veľa sa oslavovalo. Začiatkom decembra sme týždeň nepili, aby sme si to doma urovnali, aby boli pekné Vianoce. Raz ma ale zarazilo niečo, čo povedal jeden môj kolega: „Aký je to smiešny pocit, keď si človek z predošlého dňa všetko pamätá.“ Začal som sa na tom smiať, prišlo mi to smiešne. Až potom som si uvedomil, že to ale nie je sranda a z posledného mesiaca si toho pamätám veľmi málo. Vždy som sa až neskôr dozvedal, čo som robil, kde som bol, koho som otravoval.

Človek stráca kontrolu nad svojím životom. Sprvu to znie anekdoticky, no potom sa to mení na horor. Vrchol všetkého bol, keď som jedného dňa zabudol ísť po syna do škôlky a zostal tam sám, posledný. Išla po neho manželka, ktorá pracovala dlho, ja som bol stratený.

Silným momentom bolo aj to, keď sa môj najlepší kamarát pokúsil o samovraždu. Pýtal som sa ho, čo ho k tomu viedlo, no on sám na to nevedel odpovedať. Vtedy som si uvedomil, že v alkoholickom opojení je k skratovému konaniu veľmi blízko. Človek o sebe nevie a nekontroluje sa.

Kde a ako ste tú pomoc hľadal? Na koho by sa podľa vás mali ľudia obrátiť?

Ja som mal len jedinú odbornú pomoc, a to môjho kamaráta, ktorý dobrovoľne absolvoval protialkoholické liečenie. Až keď som si sám uvedomil, že je naozaj zle, prišiel som za ním a chcel som, aby mi poradil. Chcel som ísť na liečenie aj ja. Povedal mi, že prácu, ktorú na sebe musím urobiť, musím urobiť len ja sám, nikto to neurobí za mňa.

On ma naučil, ako riešiť to, ak niekto v rodine pije, rúca sa mu život a ubližuje sebe aj iným. Povedal mi jedno: Nikto tomu človeku pomáhať nemá. Ak sa ožerie a bude ležať na ulici, nech tam leží, treba ho nechať. Človek sám si totiž musí uvedomiť, že má problém, nie druhí. Ak sa mu to vždy prepečie, vždy mu niekto pomôže z ulice, došikuje ho domov a ešte ho aj poľutuje, je to zlé, človek si na to zvykne. Sám by som uvítal, v čase, keď som sa do takého stavu dostal, aby ma tak ľudia nechali. Aby som si naozaj uvedomil, že ja som ten problém a ja ho musím riešiť.

Mal by som rovnaký postoj, aj keby to bol môj vlastný syn. Budem ochotný pomôcť vtedy, ak človek za mnou príde sám a povie, že potrebuje pomoc a chce to riešiť. Ale nie dovtedy, kým toto človek sám neurobí. Sú len dva spôsoby, ako pomôcť alkoholikovi. Jeden je, že sa s ním môžem porozprávať, pokiaľ bude ten človek ochotný a triezvy. Viem mu vysvetliť všetko to, čo som prežil ja. Pomôcť pochopiť, že nie druhí majú problém s ním, ale on je ten problém.

Zvykne sa hovoriť, že človek by mal liečbu podstúpiť kvôli rodine, deťom. Znie to síce pekne, ale je to hlúposť. Človek sa musí liečiť len kvôli sebe. Musí presvedčiť sám seba, že sa musí liečiť a abstinovať. Toto je to najťažšie rozhodnutie. Kedysi som si tiež nevedel predstaviť žiť bez alkoholu a nedať si ani jedno pivo, pričom pivo som mal niekedy veľmi rád. Zlom nastal vtedy, keď som si uvedomil, že ten problém som ja.

Psychiatrické liečenie pod dozorom odbornej pomoci som kvôli alkoholizmu neabsolvoval (absolvoval som ho v inom prípade, v dôsledku akútnej depresie). Odbornými radami mi svojou skúsenosťou pomohol spomínaný kamarát a napokon som to zvládol sám. Tak som sa napríklad dozvedel, že ak je človek takpovediac „pivár“, musí sa vyhýbať aj tzv. nealkoholickému pivu, lebo ono sa len ako nealkoholické tvári, no úplne bez alkoholu väčšinou nie je (hoc obsahuje len pol percenta alebo menej). Ak človek pije nealkoholické pivo, je to krôčik späť k alkoholizmu. „Vinári“ zas napríklad neraz začínajú vineou a časom sa vrátia k vínu. Človek sa sám musí rozhodnúť, že chce žiť triezvy život bez alkoholu.

Ak by som ale zistil, že som opäť na ceste k alkoholizmu, odbornej pomoci by som sa nebol vyhýbal. Je len malé percento ľudí, ktorí to zvládnu sami. Je preto naozaj potrebné odbornú pomoc vyhľadať. Démonizovanie psychiatrie nie je v poriadku. Na psychiatrii sú ľudia, ktorých stretávam bežne na ulici, len majú problém, ktorý by možno iní za problém ani nepokladali. Len možno začali mať strach zo seba a z toho, že ich problém prerastie.

Podieľa sa na liečbe alkoholizmu aj rodina?

Zvlášť vypuklým problémom u alkoholikov býva žiarlivosť. Niektorí hovoria, že kto nežiarli, nemiluje. To je ale absolútna hlúposť. Alkoholici bývajú zvyčajne tí najväčší a najchorobnejší žiarlivci. V takom prípade neraz existuje len jediný liek, izolovať toho človeka, ktorý chorobne žiarli. Človek musí sám pochopiť svoj problém a liečiť sa. Ak sa vylieči, je šanca vrátiť sa do rodiny a do normálneho života. Ak človek odmieta riešiť problém, trpí tým partnerka, deti, trpí celé okolie a prenáša sa to.

Treba k tomu pristupovať nekompromisne, lebo potom prichádza odprosovanie a sľuby. Nikdy ale netreba veriť sľubom závisláka. Nikdy ich nedodrží, pokiaľ nie je ochotný sa liečiť.

Je človek, ktorý absolvoval liečenie, naozaj vyliečený? Čo nasleduje potom?

Kto sa raz stal alkoholikom, bude ním už po celý život. Pre mnohých to znie ponižujúco, ale človek ostáva po zvyšok života tzv. abstinujúcim alkoholikom. Ja ale nemám problém verejne priznať, že som abstinujúci alkoholik.

Existujú na Slovensku skupiny anonymných alkoholikov ako vo filmoch? Čo môže urobiť človek, ktorý má pocit, že môže skĺznuť do závislosti, no nechce ísť do liečebného zariadenia?

Neviem o tom, lebo konkrétne o toto som sa nezaujímal, nepovažoval som za potrebné vyhľadávať ich. Viem, že sú spolky abstinujúcich, ktoré sa pravidelne stretávajú. Napríklad, v Banskej Bystrici sa stretávajú gambleri, ktorí si prešli liečbou. Mne sa ale na nich nepáči to, že sú často zamerané na náboženstvo. Podľa mňa je to ako nahradenie jednej závislosti inou.

V tomto spočíva ďalšie nebezpečenstvo týkajúce sa závislých ľudí, aj alkoholikov. Keď sa človek vzdá alkoholu, veľmi ľahko môže skĺznuť do inej závislosti. Na to si treba dať obrovský pozor. Je ale dôležité mať takúto komunitu pre každého, kto má pocit, že potrebuje nejakú barličku, potrebuje podržať a ukázať, že jeho cesta je správna.

Je podľa vás možné prinútiť ísť na liečenie alkoholika, ktorý si nie je ochotný priznať, že má problém?

Závisláka nepresvedčí nikto, že má problém. Musí sa presvedčiť sám. Pokiaľ neuzná, že má problém, je ťažké, ba takmer nemožné, aby ho o tom presvedčil niekto iný. Človek, ktorý bude donútený vyhľadať odbornú pomoc, bude mať v sebe pocit krivdy. Bude si myslieť, že on je v poriadku a všetci naokolo z neho robia alkoholika, čo je zle. Pomôcť sa dá vždy len tomu, kto o pomoc stojí. Keď niekto o pomoc nestojí, nasilu ho neprinútite. Niekedy človek musí padnúť na dno a sám sa presvedčiť.