Aj keď bol priemerný vek starovekých Rimanov iba 25 rokov, tento údaj zásadne skresľujú detské úmrtia. Je pravda, že mnoho malých detí sa nedožilo dospelosti a už vôbec nie staroby, tí, ktorým sa to podarilo, sa však dožívali podobného veku ako my dnes.

Skutočne, jedna hodina v starovekom Ríme mohla podľa dnešných poznatkov trvať od 44 do 75 minút - podľa ročného obdobia. Riadili sa totiž slnečnými hodinami a 12 hodín bolo meraných od úsvitu do západu a 12 hodín počas noci, čo spôsobovalo rozdielnu dĺžku hodín.

Bola to práve fialová farba, pretože dosiahnuť ju na plátne a neskôr na oblečení bolo mimoriadne náročné. V pôvodnej podobe sa totiž v prírode vyskytovala málo a vyrobiť ju bolo drahšie. Biela, hnedá či iné prírodné odtiene boli naopak bežné, teda zákonite aj lacnejšie.

Za na prvý pohľad inteligentné ženy boli v starovekom Ríme považované dámy, ktoré mali husté a tmavé obočie. Aby to dosiahli, v žiadnom prípade si ho nevytrhávali a na jeho dosiahnutie používali mnohé prírodné prostriedky. Napríklad aj umelé obočie vyrobené zo srsti kôz a na zafarbenie používali uhoľný decht.

Rímski občania sa pravidelne kúpali v verejných kúpeľných domoch, kde boli k dispozícii teplé a studené kúpele, parná sauna a masáže. Kúpeľné domy boli preto dôležitými spoločenskými miestami, kde sa konali príjemné rituály.

Okrem iných to boli hlavne zubári, ktorí sa tešili veľkej prestíži a popularite. Zuby boli (podobne ako dnes) veľmi finančne náročná záležitosti, preto si kompletný chrup mohli dovoliť len tí najbohatší. Tušili ste, že už v starovekom Ríme existoval predchodca dnešnej zubnej protézy?

V období starovekého Ríma patrili kresťania k menšine, ktorá bola brutálne prenasledovaná a často aj mučená či dokonca vraždená. K zrovnoprávneniu tohto náboženstva došlo až v roku 313 n. l. takzvaných Milánskym ediktom.

Napríklad Iniciatus bol Caligulov obľúbený kôň. Stajňu mal vyhotovenú z mramoru a napájadlo mal zo slonoviny. Kôň nosil fialové doplnky ozdobené drahými kameňmi. Jeho obľúbenou stravou boli ovsené vločky, ktoré mu zdobili drobnými šupinkami zlata.

V starovekom Ríme zbierali špeciálne určené práčky moč po celom meste. Následne ho zlievali ho veľkých kadí, v ktorých muži - pracovníci, šliapali očistenými nohami po bielizni. Malo to zabezpečiť efektívne odstránenie škvŕn, ktoré boli na oblečení.

Via Appia, známa aj ako "Cesta cez Appium", bola jednou z najdôležitejších rímskych ciest a bola postavená okolo roku 312 pred n. l. Je považovaná za inžiniersky zázrak, pretože prekonala rôzne prírodné prekážky a umožnila rýchlu komunikáciu a pohyb vojakov a obchodníkov medzi rímskymi mestami.