Nie je ničím výnimočným, aby desiatky tisíc ľudí pracovali celkom zadarmo. Dialo sa tak však poväčšine v pracovných intervenčných táboroch režimov, ktoré mali porušovanie ľudských práv zakorenené vo svojej podstate. A potom ešte pri mládežníckych brigádach tak typických pre socialistické zriadenie. Na území dnešného Slovenska týmto spôsobom vzniklo hneď niekoľko významných projektov. Tým prvým bola Trať Mládeže spájajúca Hronskú Dúbravu s Banskou Štiavnicou.

Parnou lokomotívou ťahanú železnicu možno považovať za jeden z najvýznamnejších vynálezov 19. storočia. Vo svete, ktorého opantala industrializácia, bola zárukou rozvoja a ekonomickej prosperity. Banská Štiavnica patrila koncom 18. storočia k najväčším mestám na území Slovenska a vďaka baníctvu k najvýznamnejším v celom Uhorsku.

A platilo to viac-menej aj o sto rokov neskôr. Napriek tomu, že baníctvo v Štiavnických vrchoch začalo postupne upadať. V roku 1870 tak začala medzi Hronskou Dúbravou a Banskou Štiavnicou, aj ako impulz pre pomaly degradujúci región, vznikať prvá verejná úzkorozchodná parná železnica v celom Uhorsku. Pomenovanie Štiavnická Anča, ktoré parnému vlaku po dokončení trate pripísali miestni obyvatelia, prežilo až dodnes.

Nasledujúce desaťročia vznikajú železničné trate po celom území dnešného Slovenska a trať medzi Banskou Štiavnicou a Hronskou Dúbravou začína byť tak trošku problémom. Dôvodom je len úzkorozchodná trať, ktorá nesúladí so širokým rozchodom. Ešte počas existencie Slovenského štátu tak odštartuje projekt na vybudovanie novej trate. Začne v októbri 1943 a čochvíľa končí pre vypuknutie Slovenského národného povstania. Po vojne má Československo celkom iné problémy a zdá sa, že Banská Štiavnica široký rozchod nedostane. Nakoniec však príde projekt vhod komunistickej propagande.

O opätovné spustenie projektu výstavby železnice vedúcej do Banskej Štiavnice sa postaral Zväz slovenskej mládeže na konferencii v októbri 1947. Generácia mladých poznačená 6 rokov trvajúcou vojnou ešte v tom istom roku o svojom pláne dobudovať štiavnickú železnicu informovala predsedu československej vlády Klementa Gottwalda. Komunistom pripravujúcim sa na štátny prevrat sa myšlienka zrejme zapáčila. A tak to po februári 1948 začalo vo veľkom. Projekt dostal názov Trať mládeže a stal sa symbolom komunistickej spolupatričnosti. Oficiálna výstavba začala už v apríli 1948. Na jej zahájenie prišli Gottwald aj Husák.

Inšpirácia z Juhoslávie a 47-tisíc brigádnikov

„My staviame trať – trať stavia nás,“ znelo budovateľské heslo pri stavbe širokorozchodnej železnice spájajúcej Banskú Štiavnicu s Hronskou Dúbravou. Ešte v roku 1947 rovnaké heslo odznievalo celkom inde a v celkom inom jazyku. „Mi gradimo prugu – pruga gradi nas,“ hovorievalo sa srbochorvátsky pri budovaní 239 kilometrov dlhej trate križujúcej Bosnu od dnešných hraníc Chorvátska až po Sarajevo. Pracovalo na nej viac ako 200-tisíc mladých ľudí z celej Juhoslávie. Medzi nimi aj Miro Toman, ktorý sa o rok neskôr stal veliteľom hlavného štábu brigád na Trati mládeže. Prevzatý koncept od priateľov súdruhov z Juhoslávie sa veľmi rýchlo uchytil aj v Československu.

Výstavba približne 20 kilometrov dlhej Trate mládeže nakoniec trvala 19 mesiacov. Vystriedalo sa na nej viac ako 47-tisíc mladých ľudí zo všetkých kútov Československa, ale aj dobrovoľníci z Nórska, Anglicka, Francúzska, Maďarska, Rakúska, Poľska, Kanady, Alžírska, Albánska či dokonca Indie. Spoza hraníc sa na výstavbe podieľalo asi 1 600 ľudí. Všetci pracovali zadarmo, dostávali len denné prídely jedla. Zabúdať netreba ani na zväzácku košeľu, účastnícky odznak a predplatné novín Smena na celý rok.

Vybudovať síce neveľmi dlhú trať, no predsa len v náročnom horskom teréne, navyše holými rukami, nebolo nič jednoduché. Okrem toho tunel, dva mosty, tri viadukty a železničné stanice v samotnej Banskej Štiavnici, ako aj v obciach v údolí potoka Jasenica, kadiaľ trať vedie. To všetko popri pomerne prísnej disciplíne brigádnikov rozdelených do útvarov, podobne ako pri organizácii armády. Režim začínal o 5:00 ráno, večierka bola o 22. hodine. Priemerný vek pracujúcej mládeže dosahoval 19,5 roka.

Trať mládeže bola oficiálne otvorená 29. októbra 1949, no mládežnícke brigády ani zďaleka neskončili. Využitie mladej a silnej pracovnej sily na budovanie veľkých technických projektov spolu s propagandistickým podtónom pokračovalo aj naďalej. Už začiatkom 50. rokov viac ako 50-tisíc ľudí pracovalo na Trati družby z Čiernej nad Tisou do Žiliny, ako aj na budovaní Priehrady mládeže, ktorú dnes poznáme skôr ako vodnú nádrž Nosice. Na druhú stranu, nebyť mládežníckych brigád v časoch socializmu, možno dnes Slovensko namiesto vysnívaných diaľnic buduje stále neexistujúce železnice.

Pozri aj:

Slováci spomínajú na prázdniny za socializmu: K moru chodili len vyvolení, do Škody 100 zmestili…

TASR, cestydobs.blogspot.com, pravda.sk, cbtm.banskastiavnica.sk, ta3.sk, uszz.sk