Pokrok nezastavíš. Vždy bol a vždy bude súčasťou našich životov. Hoci v súčasnosti sa vyvíjajú technológie, ktoré dokážu pracovať ďaleko za hranicami ľudskej inteligencie, nie vždy tomu bolo tak. Mnoho dnešných veľkých objavov by neuzrelo svetlo sveta, ak by predtým neboli vynájdené základné veci ako napríklad žiarovka, telefón či auto. Je pravdou, že Slovensko nikdy nepatrilo medzi veľmoci v oblasti vedecko-technického pokroku, no aj tak sa našli jednotlivci, ktorí dokázali zrealizovať svoje prevratné nápady a prispieť tak svetu revolučnými technológiami.

Najznámejší slovenskí vynálezcovia

Jozef Murgaš – bezdrôtový telegraf

Rodák z Tajova pri Banskej Bystrici už na základnej škole vynikal šikovnosťou a skvelou vnímavosťou. Okrem toho, že za múrmi školy dosahoval nadpriemerné výsledky, disponoval aj mimoriadnym nadaním v umení, čo sa prejavilo najmä na jeho maliarskych výtvoroch. Po maturite na gymnáziu v Banskej Bystrici sa ujal funkcie kaplána v Dubovej (okres Pezinok), no neskôr sa rozhodol pre štúdium maliarstva v Budapešti a Mníchove.

Vo veku 32 rokov odišiel do Spojených štátov amerických, kde sa udomácnil v baníckej obci Wilkes Barre. Práve v USA sa začal naplno venovať rádiotelegrafii. Financie na zriadenie vlastného laboratória získaval maľovaním.

Patentový úrad vo Washingtone pridelil v roku 1904 Murgašovi dva patenty. Prvý patent bol udelený prístroju na bezdrôtovú telegrafiu a druhý na metódu prenášania správ bezdrôtovou telegrafiou. Jozef Murgaš bol historicky prvý človek na svete, ktorému sa podarilo uskutočniť bezdrôtový prenos hovorenej reči.

Murgašovi počas jeho relatívne krátkeho života patentovali 16 originálnych vynálezov, medzi ktoré okrem vyššie spomenutých patril aj všetkým známy navijak na rybársku udicu.

Aurel Stodola – parné a spaľovacie turbíny, tepelné čerpadlo

Slovák Aurel Stodola uzrel svetlo sveta v máji 1859. Po detstve v Liptovskom Mikuláši a stredoškolskom štúdiu v Levoči, vyštudoval techniku v maďarskej Budapešti. Koncom 19. storočia zahájil svoje pôsobenie na technickej univerzite v Zürichu. Stodola zastával funkciu miestneho profesora približne 40 rokov. Na Stodolových prednáškach vyrástol nejeden profík v oblasti strojárenstva a fyziky. Jedným z nich bol mladý napríklad Albert Einstein.

Stodola sa parným mechanizmom venoval už počas študentských čias. V neskoršom období ho táto problematika doslova fascinovala a priniesla mu slávu aj uznanie. Roku 1903 vydal dodnes čítanú knihu s názvom Parné turbíny a vyhliadky tepelných strojov. Túto publikáciu neskôr dopĺňali o rôzne poznatky vo výskume. Stodolove výpočty položili základy pre tento odbor strojárstva a predurčili jeho evolúciu na mnoho rokov dopredu.

Stodola zostrojil tiež absolútne prvé tepelné čerpadlo na svete, ktoré je charakteristické svojou vynikajúcou trvácnosťou. Jeho tepelné čerpadlo z roku 1929, do dnešných dní vykuruje radničnú budovu v Ženeve. Zásady a teórie, ktoré utvoril, nájdete zaužívané v akejkoľvek tepelnej alebo jadrovej elektrárni.

Slovenský konštruktér a vynálezca získal za svoju priekopnícku činnosť niekoľko čestných doktorátov od prestížnych európskych univerzít. V roku 1940 mu Veľká Británia udelila medzinárodnú zlatú medailu Jamesa Watta. Slovenská akadémia vied udeľuje za najlepšie práce vo fyzike a strojárstve medailu Aurela Stodolu.

Prominentný vedec slovenského pôvodu opustil tento svet začiatkom 40. rokov minulého storočia. Pochovaný je v meste, kde prežil značnú časť svojho života, v Zürichu.

Štefan Banič – padák

Azda najčastejšie spomínaný slovenský vynálezca, Štefan Banič, sa narodil v novembri 1870. Jeho rodiskom bola obec Neštich, ktorá je dnes súčasťou mesta Smolenice na západe Slovenska. Po ukončení základnej školy získal prácu poľnohospodárskeho robotníka na statku zámožného grófa Pálffyho. Pre svoje názory na vtedajšiu maďarizáciu sa však musel s týmto zamestnaním rozlúčiť.

Vyučil sa tak za murára a začal zarezávať na stavbe Smolenického zámku. Jozef Murgaš nebol jediný slovenský vynálezca, ktorý šiel za lepšou budúcnosťou do zámoria. Bol to práve Banič, koho materiálna núdza vyhnala za veľkú mláku. Po príchode do Ameriky v roku 1907 začal vykonávať príležitostné práce na farmách, či v baniach. Š. Banič už v tej dobe patril medzi záujemcov o leteckú techniku. Písal sa rok 1912, keď sa slovenský konštruktér stal svedkom leteckej tragédie, ktorá ho podnietila k premýšľaniu o zostrojení padákovej konštrukcie, ktorá by zachránila pilota pri nehode.

V roku 1913 predložil americkým úradom návrh padákovej konštrukcie. Princípom tohto zariadenia bola teleskopická konštrukcia dáždnikového tvaru, ktorá niesla tkanivové krytie. Padák bol pomocou popruhov fixovaný na letcovu hrudnú časť pod ramenami. Bol to samotný Slovák Štefan Banič, ktorý predviedol funkčnosť tohto mechanizmu v praxi. V júni roku 1914 zoskočil pred očami verejnosti zo strechy 15 poschodovej budovy. Vynález slovenského konštruktéra sa uchytil a v roku 1914 vydal americký patentový úrad vo Washingtone patent na padák Štefana Baniča.

Baničov vynález odkúpila za pár dolárov armáda USA. Zámorské letectvo však padáky tohto typu nepoužívalo. Baničovi tak jeho zaujímavý vynález nepriniesol ani bohatstvo, ani slávu. V roku 1920 sa vrátil na Slovensko. Žil v úzadí a na živobytie si zarábal murárskou prácou. Jeho meno sa však spája ešte s jedným objavom. V roku 1929 spoločne s niekoľkými rodinnými príslušníkmi objavil kvapľovú jaskyňu Driny v Malých Karpatoch.

Štefan Banič zomrel začiatkom roka 1941. Dožil sa 71 rokov. Na jeho počesť boli postavené dva pomníky. Jeden nájdete na bratislavskom letisku a druhý sa nachádza v jeho rodných Smoleniciach.

Ján Bahýľ – helikoptéra

Tento slovenský vynálezca sa narodil 25. mája 1856 vo Zvolenskej Slatine. Po dokončení základnej školy vo svojom rodisku študoval na Banskej akadémii v Banskej Štiavnici, kde dominoval v technickom kreslení. Po štúdiu nastúpil na vojenskú službu v Lučenci a neskôr aj v Komárne. Už tu podal Bahýľ niekoľko podnetných námetov na zlepšenie uhorskej armády v oblasti techniky a stavebníctva.

Za jeho pokrokové podnety mu bolo umožnené študovať na Vojenskej akadémii v rakúskej Viedni. Na to začal pôsobiť ako vojenský staviteľ na Ukrajine, v Poľsku či v Rusku, kde sa podieľal na projektovaní rôznych vojenských opevnení. Koncom 19. storočia pôsobil v Juhoslávii, kde zostrojil a zdarne vyskúšal vznášajúce sa balóny kombinované so vzdušnou turbínou, na ktoré dostal patenty.

Cieľom nadaného technika bola konštrukcia helikoptéry s dvoma stupňami štvorlistových ružíc s motorovým pohonom na benzín. J. Bahýľ skonštruoval prvý vrtuľník v bratislavskej továrni Antona Marschalla, s ktorým spolupracoval už dávnejšie na zhotovení prvého automobilu s benzínovým motorom a akumulátorom na území Slovenska.

Patentnú listinu na vrtuľník prijal Bahýľ od cisára Františka Jozefa I. Konštrukčne vylepšení vrtuľník sa v roku 1901 viackrát vzniesol do výšky pol metra. O štyri roky neskôr preletel sám konštruktér J. Bahýľ na svojom stroji 1,5 kilometra.

Inovátor a konštruktér Ján Bahýľ zomrel vo veku 56 rokov. V roku 1978 bol o ňom natočený dokumentárny film s názvom Premožiteľ Edisona. Úrad priemyselného vlastníctva udeľuje Cenu Jána Bahýľa s cieľom motivovať a podporiť rozvoj tvorivosti na Slovensku.

Títo štyria technickí géniovia zo Slovenska celému svetu dokázali, že aj v malej krajine možno nájsť veľké osobnosti, ktoré sa výrazne pričinili o technický pokrok ľudstva.

Pozri aj: Ľudstvo by nevymrelo. Takto by to vyzeralo, keby vyhynuli všetci muži

teraz.sk, osobnosti.sk, patentovat.sk, osobnosti.sk, skolskyservis.teraz.sk, patentovat.sk, teraz.sk, teraz.sk, viessmann.sk