Matej, Baška, Hanka, Peter a Michal sú členmi najznámejšieho vyšetrovacieho tímu ľudí na Slovensku, ktorý sa zaoberá pátraním po paranormálnych javoch. Skupinu Slovak Ghost Hunters založili vo februári v roku 2015 a odvtedy po celom Slovensku, ale aj v zahraničí, zhromažďujú dôkazy o paranormálnych javoch a usilujú sa o komunikáciu s duchmi.

Ako vznikol nápad založiť Slovak Ghost Hunters?

Bolo to jednoduché – našli sme medzeru na trhu. Dovtedy sa o Slovensku vysielali len dokumenty, no my sme chceli niečím zaujímavým prilákať mladú generáciu. Istým spôsobom prezentujeme rôzne miesta na Slovensku, ide nám o spoznávanie, ale aj o adrenalín.

Na svojom webe píšete o rôznych vychytávkach, ktoré na detekciu duchov používate. Dajú sa bežne kúpiť, alebo si ich vyrábate sami?

Bežné zariadenia, ako napríklad kamery či diktafóny, človek kúpi kdekoľvek. Niektoré zariadenia sú špeciálne, bežne ich na Slovensku nekúpiš a objednávame ich zo zahraničia, napríklad z Ameriky. A máme aj človeka, ktorý nástroje pre naše účely špeciálne vyrába a upravuje.

Cez internet sa dnes už dostaneš k rôznym veciam, no treba neustále sledovať trh a pátrať po tom, čo ponúka. Vždy sledujeme novinky, ktoré by nám mohli pomôcť nájdené entity lepšie zobraziť alebo nahrať.

Na základe čoho si vyberáte miesta, ktoré sa chystáte preskúmať?

Vyberáme si miesta, kde je pravdepodobnosť, že tam duchovia zrejme budú, napríklad hrady či liečebne. Dostávame však tipy aj od fanúšikov, ktorí nám píšu o miestach, ktoré by mohli byť zaujímavé pre náš výskum.

Občas ale býva problém s povolením (od mesta, štátu, majiteľa). Mohli by sme ísť niekam aj každý víkend, no musíme mať povolenia, kým ich nemáme, na dané miesto nejdeme. Niektoré obce sú zvedavé, čo nájdeme na miestach, kam sa chystáme. Inde je to s byrokraciou komplikovanejšie.

Na povolenie na vstup na Borovu horu sme čakali rok. Na povolenie na vstup do opustenej psychiatrickej liečebne v Bytčici čakáme doteraz a zatiaľ sme ho nedostali. Ale nádej umiera posledná. Máme skúsenosti už aj s trestnými oznámeniami (napriek tomu, že sme mali povolenie aj od lesnej správy). Vždy musíme mať plán B a byť krytí.

Čo najzaujímavejšie sa vám dosiaľ podarilo nájsť? Aké je podľa vás to najstrašidelnejšie miesto, ktoré ste doteraz na Slovensku, alebo možno aj v iných krajinách navštívili?

Je náročné zostaviť rebríček tých najstrašidelnejších miest, od prvého po posledné. Na každom mieste, kde niečo zažijeme, je to „wau“ efekt a adrenalín. Z mnohých miest máme zaujímavé zážitky. Napríklad na Spišskom hrade sme šli do veže, kde sme boli s Hankou len dve a na spodku, kam sa hádžu mince pre šťastie, sme začuli nejaké zvuky.

Boli sme tam samé a mali sme kinekt (zariadenie, ktoré ukazuje obrysy ducha). Tak sme sa vybrali dole po schodisku a tam sa pred nami zrazu niečo objavilo – stálo to rovno pred nami. Poprosili sme ducha, aby zdvihol ruku a on to naozaj urobil. Niečo tam teda bolo a my sme netušili, čo to je. Každé miesto má svoje čaro, najmä tie, ktoré majú za sebou silnú históriu.

Dokáže prítomnosť ducha zachytiť aj obyčajný človek, ktorý v tom nemá žiadnu prax a ani  špeciálne prístroje?

Ako inak by nám ľudia vedeli posielať tipy, kam sa máme vybrať na prieskum? Alebo na základe čoho by si nás volali bežné rodiny, ktoré chcú, aby sme prišli preskúmať ich domov? Aj bežný človek môže bez prístrojov, vlastnými zmyslami zachytiť, že má doma ducha. Keby ľudia nemali podozrenie na niečo paranormálne, my by sme nemali prácu. Človek sa zrazu cíti inak, nekomfortne, môže mať málo energie (jasné, nemusí to byť hneď duch, ale môže).

Treba sa duchov báť? Môžu človeku ublížiť? Je potrebné ich napríklad vyháňať, ak sa nachádzajú v obývaných budovách? Je to vôbec možné? Aký je v tomto smere cieľ Slovak Ghost Hunters?

Naším hlavným cieľom je zistiť, či sa v danej budove vôbec niečo nachádza. Ideme na to ale racionálne, nie vždy za všetkým hľadáme ducha. Boli sme aj miestach, kde vôbec žiadna paranormálna aktivita nebola, ale ľudia si napríklad zakúrili v kozube a počuli praskanie dreva. Ak ale na niečo nemáme vysvetlenie, pátrame po tom, či ide o niečo paranormálne. My sme ako takí vedci, objavujeme, zisťujeme, ale nevyháňame, nie sme exorcisti. My sme technicky založení ľudia a zisťujeme, či pracuje dom, alebo je to niečo paranormálne.

V prvom rade – treba sa báť živých, nie mŕtvych. Rozdiel je v tom, že u človeka zhruba vieš, čo môžeš očakávať. No keď ideme na miesto, kde nevieme, čo môžeme čakať, musíme reagovať ihneď. Nuž teda, v našom prípade prevažuje nad strachom skôr zvedavosť. To, či je duch dobrý alebo zlý, zisťujeme až komunikáciou. Ale nie je to ako vo filmoch, kde je duch väčšinou zlý a násilný. Môže sa napríklad stať, že v dome ostane duch člena rodiny, ktorý má na tomto svete niečo nedoriešené.