Všetko sa to začalo v roku 1969, kedy Michael Humphrey strávil 14 mesiacov v polepšovni v Mansfielde v Ohiu. Odsúdili ho za krádež auta. Mal len 18. Dal si záväzok, že už sa nikdy viac nemôže opakovať to, čo stalo. Aby sa už nikdy nedostal do problémov so zákonom, dával si veľký pozor. Dokonca si ani neodvážil odpľuť na chodník. A tak život išiel ďalej. Z nedobrovoľného pobytu za mrežami mal však dlhé roky nočné mory. Až keď sa im postavil tvárou v tvár, život sa stal trošku znesiteľnejším.

„Stále cítim pach toho miesta, stále ho počujem,“ povedal. „ Musel som v noci stať z postele a zasvietiť svetlo, len aby som sa presvedčil, že tam ešte stále nie som.“

Ale v jeden jarný deň v roku 2000 sa všetko zmenilo. Humphrey jazdil po Route 30 a všimol si billboard, ktorý propagoval prehliadku po polepšovni Mansfield. Polepšovňu zavreli o 10 rokov skôr v dôsledku neľudských podmienok, v ktorých tam väzni existovali. Desivé je, že polepšovňa bola otvorená takmer storočie.

Najprv ho to tam nelákalo, pretože sa mu vynorili všetky desivé spomienky. No nakoniec zvedavosť zvíťazila nad strachom. A tak podišiel ku gotickej fasáde, ktorú väzni predtým nazývali „Drakulov hrad.“ Zaplatil vstupné a vstúpil na miesto, ktoré mu po dlhé desaťročia spôsobovalo nočné mory.

Touto naoko nepodstatnou návštevou sa však všetko zmenilo. Väzenie sa stalo prekvitajúcou turistickou atrakciou. Čo však tak lákalo ľudí, aby si išli pozrieť toto miesto? Bol to najmä kultový film z roku 1994, Vykúpenie z väznice Shawshank, i keď sa tam natočilo zopár záberov aj z filmov Air Force One a Tango & Casch. A to dokonca, kým bolo väzenie stále v prevádzke. Humphrey obišiel rozľahlé zariadenie, ktoré už značne upadlo, až sa dostal k východnému, šesť-poschodovému bloku oceľových ciel. Dodnes je najväčším voľne stojacím oceľovým blokom ciel na svete.

„Keď som tam bol (ako chovanec), nikdy sme sa nemohli prechádzať okolo miesta, takže to bolo celkom dobrodružstvo,“ Humphrey sa sucho zasmial a priznal, že opäť začali zaplavovať myseľ nepríjemné spomienky. O niekoľko týždňov neskôr kontaktoval Mansfield Reformatory Preservation Society, aby im vysvetlil svoju osobnú históriu. Navrhol im, že by v budovách mohol robiť sprievodcu, nakoľko má skúsenosti nielen s tým, ako polepšovňa pred rokmi vypadala, ale vyzná sa aj v stavebníctve. Pomáhal rekonštruovať a zachraňovať schátralé budovy.

Dnes už 66-ročný Humphrey, takmer polstoročie po jeho zatknutí, prezentuje turistom prehliadku, ktorá sa teší veľkej popularite. „Život väzňa“ chytil za srdce predovšetkým Shawshank nadšencov, no i ďalších návštevníkov. Netradičný sprievodca im umožňuje nahliadnuť na to, ako sa tam naozaj žilo.

„Keď som v roku 2000 po prvýkrát začal robiť prehliadky, nikomu som nepovedal, že som bývalý väzeň.“ Humphrey povedal, že takmer čoskoro na to opustil, pretože bol otrasený skutočnosťou, že „ľudia si robili vtipy a hlúpe poznámky o väzňoch.“ Možno aj preto sa rozhodol vyjsť s pravdou na povrch. Teraz hovorí ľuďom o všetkom, čo chcú vedieť. Zároveň im poskytuje detailnú históriu väzenia.

Rozpráva o tom, ako sa vyvinulo z nápravno – rehabilitačnej väznice stredného stupňa pre mladých, do značnej miery nenásilných delikventov na preplnenú väznicu plnú násilia, kde bol nutný najvyšší stupeň ochrany. Čo sa teda stalo? V roku 1930 požiar vo väznici Ohio Penitentiary, ktorá sa nachádzala 70 míľ južne od Mansfield , zabil viac ako 300 väzňov. A štát musel niekde upratať stovky väzňov, ktorých môžeme považovať za „to najhoršie z najhorších.“ Premiestnili ich priamo do Mansfieldu.

Prvú vec, ktorú si Homphrey všimol po tom, čo ho zatkli, bol ohromujúci, hrozný zápach z viac ako 2000 ľudí, ktorí sa smeli sprchovať len raz týždenne.Násilie sa prejavovalo do tisíc podôb. Bojovalo sa o hodinky, bodnutia boli každodennou realitou. Niektorí väzni nezniesli neskutočne silné emotívne vypätie a tak sa obesili v cele. Podľa Humphreya sa tam stali tie najstrašnejšie vecí, ktoré si vôbec môžete predstaviť. Sám si vyrobil ihneď na začiatku svojho pobytu vlastnú zbraň. „Mal som zubnú kefku, ktorá splynula so žiletkou. No našťastie som ju nikdy nemusel použiť,“ dodáva.

Humphreyho spoluväzeň – Rob Crabtree, dostal 6 rokov za ozbrojenú lúpež. Títo dvaja sa čoskoro stali priatelia a to im ostalo aj po prepustení z väzenia. (Crabtree zomrel v roku 2012). Naučíl však Michaela veľa. Ukázal mu, ako to funguje vo väzení a naučil ho základné pravidlo. „Od nikoho neprijímaj žiadne dary.“ Pretože nič vo väzení nie je zadarmo…

Pobyt sa mu podarilo prežiť aj vďaka tomu, že dobre vychádzal s dozorcami. Mama mu pravidelne posielala do väzenia kvantum jedla, ktoré však skončilo u dozorcov. Ďalšia pomerne významná podobnosť medzi Humphreyhom a Shawshank: Rovnako ako Andy Dufresne, Humphrey tvrdí, že je nevinný. On to auto neukradol.

„Nevysvetľujte si to zle. Nie som žiadny anjel, ale ani kriminálnik,“ hovorí. „Len na mňa zvalili to, čo urobil niekto iný. V ten deň, keď ma zatkla polícia, bol som doma sám. Neboli tam žiadny moji kamaráti. Takže vina padla na mňa. Povedal som im, že som sa síce toho zúčastnil, ale to auto som neukradol. Myslel som, že ma nepošlú do väzenia. Dne toto priznanie trpko ľutujem.“

Kedysi si myslel, že po prepustení z väzenia bude všetko v poriadku. Nebolo. Nemohol hlasovať, mať strelnú zbraň. Okrem toho celý život nosil na sebe stigmu bývalého väzňa. Ale vďaka podpore a povzbudeniu kolegov na Mansfield Reformatory Preservation Society, vyplnil potrebné papiere a v máji 2004 mu guvernér štátu Ohio, Bob Taft odpustil. „Je to pre mňa stále veľmi emotívne. Ale konečne sa cítim ako človek, nie ako druhotriedny občan, s ktorým sa nikto nechce rozprávať,“ dodáva netypický sprievodca.

Našťastie dnes ho už netrápia žiadne ďalšie nočné mory. Tie ostali vo vnútri Mansfieldu, ktoré mu ešte stále vyplavuje hrozné spomienky. Napriek tomu aj v jeho najtemnejších časoch počas jeho väznenia, Humphrey nikdy neuvažoval, že by „preliezol rieku s*ačiek,“ ako to bolo vo filme.
„Hovorím vám, v 69-tom a v 70. tom by som dal všetko za to, aby som mal tieto kľúče a mohol uniknúť. A dnes ich mám vo svojom vrecku,“ smeje sa na záver.

Pamätáte sa na neslávny koniec Brooka?

Hovorí sa, že ak máme z niečoho strach, najlepšie ho prekonáme tak, že sa mu postavíme čelom. A presne to Humphrey dokázal. I keď mu to trvalo takmer 50. rokov.

Pozri aj: Jediný spôsob úniku je smrť. Najprísnejšia a najkrutejšia ruská väznica Čierny Delfín, kde si obvinení odpykávajú tresty smrti

interez.sk (Michaela), vice.com