Rozprávka je spravidla vymyslený príbeh, v ktorom dobro víťazí nad zlom. Ako však často platí, každé pravidlo potvrdzuje aj výnimka. Tá sa stala aj v prípade indického chlapca Dinu Sanichara, ktorý kvôli svojmu životnému príbehu dostal prezývku skutočný Maugli. 

V roku 1894 vyšla z rúk spisovateľa Rudyarda Kiplinga zbierka poviedok s názvom The Jungle Book (Kniha džunglí), kde stvárnili dôležité postavy hlavne zvieratá. Patril k nim aj malý chlapec z džungle Maugli, ktorého však nevychovali ľudia, ale svorka vlkov. A že čo to má spoločné s príbehom Dinu Sanichara? Takmer všetko.

Išli loviť zvieratá, objavili malého chlapca

Vo februári 1867 sa partia lovcov vybrala hlboko do džungle v severnej Indii, no ich vtedajší cieľ, nech bol akýkoľvek, ostal za pár sekúnd druhoradý. V ich blízkosti sa totiž prehnala svorka vlkov, čo by teoreticky nebolo ničím zvláštne, ak by ich nenasledovalo podivné stvorenie. Ako píše Historydefined, svorku dopĺňalo dieťa bežiace na všetkých štyroch končatinách, čomu však muži na love nemohli uveriť.

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

Príspevok, ktorý zdieľa Brad Feuerhelm (@ordinarylight)

Následne svorka aj s chlapcom správajúcim sa ako zviera zaliezla do neďalekého brlohu. Lovci sa však rozhodli, že pred norou založia oheň a vydymia psovité šelmy. Po tom, čo vyšli zvieratá von, ich lovci zabili. Chceli sa tak uistiť, či bol s nimi naozaj človek a prípadne ho zachrániť.

Predpoklady, hoci sa zdali akokoľvek nemožné, sa naplnili. Vo vlčej nore skutočne ležalo dieťa, ktorému bol neskôr priznaný vek 6 rokov. Chlapca odniesli do misionárskeho sirotinca, kde bol pokrstený a tiež mu bolo pridelené meno Dina Sanichar, čo v jazyku indických Urdov znamená sobota.

Začlenenie do spoločnosti a výchova boli takmer zbytočné

V danom regióne to ešte nebolo tak známe, no v Indii sa prípady „zvieracích detí“ koncom 19. storočia množili pomerne rýchlo. Tieto deti často nachádzali práve lovci alebo pytliaci, pričom podľa Timeline sa spomínali nielen vlčie, ale aj deti panterov, slepačie deti či dokonca gazelie deti. V sirotincoch sa následne snažili o ich začlenenie do spoločnosti a učenie sa základných ľudských spôsobov.

Rovnaký plán mali aj s Dinom Sanicharom. Toho podľa Timeline zo začiatku vyšetrili a „preskúmali“, aby zistili, ako hlboko je v ňom zakorenený zvierací inštinkt a či je vôbec schopný „vrátiť“ sa do bežného života ľudí.

Zo začiatku sa to zdalo ako nemožné. Dina odmietal nosiť akékoľvek oblečenie, nevedel rozprávať a dorozumieval sa len obmedzeným množstvom pazvukov. Jedol primárne surové mäso, pričom každé jedlo pred ochutnaním ovoňal a pokiaľ sa mu nepozdávalo, nechal ho tak.

Chlapca začali rýchlo volať vlčí chlapec, k čomu dopomohol aj fakt, že počas dňa si brúsil zuby na kostiach. Čo sa týkalo chôdze, nedokázal sa vzpriamene postaviť na dve nohy. Chodil výlučne po štyroch, veľmi občasne kľačal na dvoch. Ľahko sa netvoril ani ľudský kontakt. K žiadnemu človeku si totiž nedokázal v prvých rokoch vybudovať ani čiastočnú dôveru, uvádza Timesnownews.

Psychológ ho opísal ako idiota

Dinov osobnostný a psychologický profil opísal aj detský psychológ Wayne Dennis, ktorý v publikácii z roku 1941 napísal: „Divoké deti sú bez debát idioti (ľudia s hlbokou duševnou zaostalosťou, pozn.) Dina Sanichar napriek tomu vykazuje známky rozumu a dôvtipu. Tento človek je však divoký, neupravený, nemá základné hygienické návyky, jedol by iba veci, ktoré by normálne človek považoval za nechutné. Tiež je necitlivý na teplo a chlad,“ znelo v článku.

Sanichar si napokon v sirotinci našiel človeka, s ktorým dokázal ako-tak tráviť čas. Háčik bol v tom, že išlo o ďalšie divoké dieťa, ktoré priniesli lovci z inej časti džungle. Keďže Dina strávil formatívne roky života so zvieratami, nechápal prakticky ničomu, čo robili ľudia.

„Týchto dvoch chlapcov spájalo zvláštne puto súcitu a starší najprv naučil mladšieho piť z pohára. To sa potvrdilo u mnohých divokých detí. Po tom, čo strávili svoje formatívne roky v ríši zvierat, sa mohli ľahšie stýkať so zvieratami, respektíve s podobnými ľuďmi, ako sú oni,“ poznamenal vedúci inštitúcie, Otec Erhardt.

Lewis Erhardt v ďalších listoch napísal o Sanicharovi, že ani po rokoch nedokáže rozumieť ani rozprávať žiadnou ľudskou rečou. K dorozumievaniu používal pazvuky, neskôr aj brechot a vrčanie, čo bol, zdá sa, zvyk z vlčej výchovy. Podľa Allthatsinteresting nevedel ani ukázať na predmety alebo ľudí, pretože ho to v kľúčovej fáze vývinu nikto v džungli nenaučil. Vlci predsa nemajú prsty a nevedia ukazovať, tak to teda nevedel ani Dina.

V dospelosti nastali drobné zmeny

Sestry v sirotinci sa rokmi začali čoraz viac vyjadrovať o výchove, respektíve o starostlivosti vlčieho chlapca. Hoci sa za necelých 30 rokov nedokázal naučiť rozprávať, od dospelosti si osvojil viacero ľudských návykov, napríklad obliekanie, obmedzené fungovanie na dvoch nohách či dokonca časté fajčenie cigariet.

Muž, ktorý sa ani za 29 rokov ľudského kontaktu nedokázal prispôsobiť a naučiť prirodzenému správaniu, zomrel vo veku 35 rokov na tuberkulózu. Dina Sanichar, alias vlčí muž, si tak svoj krátky život medzi ľudskou rasou pravdepodobne neužil, keďže všetky pudy a návyky ho ťahali viac k ríši, kde vyrastal, teda k tej zvieracej.

Vlčie deti boli bežným prípadom, téma prináša aj konšpirácie

Aj keď tento prípad znie ako bizár, v Indii neboli divoké deti v druhej polovici 19. storočia ničím extra zvláštnym. Pre nízku životnú úroveň, nedostatočné vzdelanie či podmienky na výchovu boli deti opustené, pričom ak pri troche šťastia prežili, tak to bolo zväčša vďaka náhode.

Paradoxne, Dina Sanichar dokonca nebol jediným vlčím dieťaťom v konkrétnom sirotinci. Podľa Indiatoday našli v indických džungliach minimálne 50 detí, ktoré boli súčasťou vlčej svorky. Len v sirotinci Sikandra sa tak okrem Dinu nachádzali ďalší dvaja chlapci a dievča, ktorých tam priniesli lovci.

A práve tu sa dostávame na začiatok príbehu, kedy sa hľadala spojitosť medzi Mauglim a Dinom Sanicharom. Spisovateľ Rudyard Kipling sa totiž na cestách po indickej prírode inšpiroval práve týmto vlčím mužom, na motívy ktorého vymyslel hlavnú ľudskú postavu v Knihe džunglí.

Podľa Allthatsinteresting sa v nasledujúcich desaťročiach objavilo viacero špekulácií o podvode s vlčími deťmi. Všetky prípady mali byť vymyslené misionármi pre zvýšenie ich popularity a nízke, často fyzicky deformované osoby mali byť ľudia s vážnymi duševnými a mentálnymi chorobami.

Nech to v týchto, často smutných, ľudských príbehoch bolo akokoľvek, jedno ostáva isté. Postava Maugliho v Knihe džunglí vznikla vďaka tomu, že sa Kipling dozvedel o chlapcovi menom Dina Sanichar.

Pozri aj:

Ľudské mäso nakladal do fliaš, jedol ho a predával: Dedko kanibal zavraždil 40 ľudí a…