Pre niekoho je to miesto príjemného relaxu, kde oboznamujete svoje malé ratolesti so živočíchmi obývajúcimi planétu, so zámerom ukázať im, že tu nie sme sami. Pre niekoho je to záchranná stanica pre ohrozené druhy, či zhabané zvieratá na čiernom trhu a zároveň edukačným a vzdelávacím centrom. Pre niekoho je to miesto, kde končí sloboda zvierat.
Ľudia milujú zvieratá. Chceme ich pozorovať, spoznávať a dotýkať sa ich, preto ich držíme v láskyplnom zajatí. Láska však môže byť nebezpečná. Návštevníci a turisti majú radi stretnutia s divokými exotickými zvieratami, ale tie, aj keď nevedomky, môžu viesť k tomu, že im ubližujú.
Vyhľadávaným miestom, kde môžeme obdivovať zvieratá, nie len tie, s ktorými sa delíme o rovnakú krajinu, ale aj exotické, ktoré obývajú zem vzdialenú tisícky kilometrov – od vyprahnutých saván, po ‘večne’ zaľadnenú krajinu – je ZOO.
Cestovný ruch zameraný na voľne žijúce živočíchy nie je ničím novým, no v poslednom čase sa podstatne mení. Nejde len o to, že selfie turistu sediaceho na slonovi dokáže obehnúť po celom svete za pár minút, ale ide najmä o to, že na zajatie zvierat sa pozeráme oveľa kritickejšie. Podmienky, za ktorých sme ich držali desiatky rokov, dnes už dávno nevyhovujú moderných požiadavkám. Snažíme sa priniesť viac humánnosti. Otázne je, čo môžeme nazývať humánnym.
Rozhodla som sa, že sa na toto miesto pozriem, navštívila som osobne jedinú štátnu zoologickú záhradu na Slovensku – Národnú zoologickú záhradu Bojnice. Chcela som vidieť, v akých podmienkach tam žijú zvieratá, akým dojmom na mňa budú pôsobiť a ako sa správajú návštevníci voči zvieratám, ktoré prišli obdivovať.
Na mojej ceste naprieč zoologickou záhradou som sa upriamila na veci mimo hlavného ‚radaru‘ bežného návštevníka, vytvárala som si vlastný názor, rozprávala som sa s hovorcom Národnej ZOO Bojnice, Jaroslavom Slašťanom a pýtala som sa na názor Erika Baláža, slovenského ekológa.
Za plotom
Urevané malé dievčatko s dvoma vrkočmi otecko usadil na drevený výklenok okna, spoza ktorého pozorovali ženetku škvrnitú. Nie, že by ho zaujímala šelma so škvrnitým kožuchom a dlhým chvostom, sedelo tam, aby dojedlo svoj kopček čokoládovej zmrzliny. Zatiaľ čo ženetka sa pred revom schovala do svojej nory, ohrada ostala prázdna a zrazu nezaujímavá pre ostatných návštevníkov. „Zvieratá vychádzajú zo svojich domovov do ohrád, keď návštevníci odídu domov,“ hovorí Jaroslav Slašťan, hovorca Národnej ZOO v Bojniciach.
Zvieratá nie vždy svoj výbeh využijú, nevidím ich ani vo vonkajšom, ani vo vnútornom výbehu, nachádzajú sa v medzivýbehu, ktorý je vo vnútri budovy. Niekedy nechcú byť videné.
„Každé zviera má svoje povahové vlastnosti a črty. Môžem orangutana volať a len vykukne, aby mi zamával. Vie, že som tu, ale nepríde za mnou, lebo vidí ďalších ľudí. Aj zvieratá môžu byť sociálne unavené,“ vysvetľuje mi Jaroslav Slašťan.
Pričom dodáva: „Keby ste prišli večer, všetky zvieratá sú vonku. Samozrejme v tieni svojich prístreškoch sa schovávajú nielen pred zvedavým zrakom ľudí, ale aj pred spaľujúcim slnkom.“
Rozpráva aj o tom, že keby sme tieto orangutany vypustili do voľnej prírody, na ostrov Borneo, celkom určite by prišli o život. „Kiran sa narodil v zoologickej záhrade, v jeho prirodzenom prostredí by ho nemal kto učiť, ako prežiť. Dnešné zvieratá v týchto priestoroch sú potomkovia svojich predkov, ktoré sa dostali do zajatia ešte dávno v minulosti, kedy zoologické záhrady vznikali.“
Ako žijú zvieratá?
Slony v Bojnickej ZOO patria bez pochýb k najčastejšie skloňovaným živočíchom. Nie preto, že by boli jej hlavným maskotom. No je známe, že podmienky, v ktorých tu slony prežívajú sú ďaleko od ideálu a len ťažko by ste malému dieťaťu na základe nich vykresľovali ich rozľahlú africkú domovinu.
Gula a Maja, slonie obyvateľky miestnej ZOO žijú v stiesnených priestoroch bez zelene. Jazierko, ktoré majú k dispozícii nevyužívajú, pretože majú k nemu zlý prístup. Vo vonkajšom výbehu sa pred zrakmi divákov nemajú kde ukryť a jediným miestom je vnútorný priestor, ešte viac stiesnený a ešte bližšie na dohľad návštevníkov, od ktorých si tak nemajú možnosť odpočinúť.
Každému zvieraťu by sme predsa mali poskytnúť možnosť úkrytu, darovať mu aspoň pocit slobody, kedy by malo na výber – skryť sa alebo byť videné.
Dobrou správou však je, že pavilón pre slony čakajú veľké zmeny. „Súčasný pavilón slúžil celé desaťročia, no z hľadiska moderného chovu bol už nevyhovujúci. A preto staviame nový.“ Ten by mal byť podľa Slašťanových slov postavený podľa najnovších poznatkov, bude spĺňať všetky štandardy a „dokonca si myslím, že bude najlepší v Európe.“
Erikove slová už tak optimisticky neznejú: „Prípad slonov bol medializovaný. Priestory, v ktorých žijú sú nevyhovujúce a je to presne príklad toho, ako ZOO nemajú fungovať. Sú to slonice, ktoré boli odchytené z divokej prírody Afriky, neboli zranené ani hendikepované. Vyše tridsať rokov žijú v priestoroch, ktoré ani náhodou nesimulujú ich prirodzené prostredie. Viem, že sa začala výstavba nového pavilónu, no je to neskoro a opäť pôjde o riešenie v rámci tradičného konceptu ZOO. K zmene došlo navyše až po tlaku a viacročnej kritike verejnosti a médií. Takéto prípady by sa v budúcnosti určite nemali opakovať.“
Moje otázky prirodzene smerovali aj k fotografiám kolujúcim po internete, na ktorých sú slony pripútané o nohu reťazou. „Keď ošetrovateľ čistí slonom výbeh, musí ich pripútať. Je to kvôli bezpečnosti a na nevyhnutný čas. Aj keď sú slony na pohľad milé zvieratá, pre človeka môžu byť nebezpečné zámerne, no aj nevedomky,“ vysvetľuje Slašťan.
Ženetka škvrnitá, ktorú som už spomínala, obýva jednu z malých ohrád lemujúcich chodník vedúci naprieč celým parkom. Priestor v klietke je stiesnený, no areál v okolí je dostatočne veľký na to, aby boli ohrady väčšie.
Voľný ako vták. Na tomto mieste sa toto prirovnanie nepoužíva. Hádam najsmutnejší pohľad je na vtáčie klietky, ktoré svojim obyvateľom neposkytujú dostatok priestoru ani len na rozlet. To, čo vidím, je prelet z konára na konár. Niektoré vtáky sa ani nesnažia o útek za slobodou, akoby tušili, že ich na ‘slobode’ čaká takmer istá smrť. Naučili sa zvyknúť si na život s človekom.
Je ťažké usúdiť, aký minimálny priestor je pre zvieratá postačujúci, aby mali pocit voľnosti a slobody. Z ich nemých tvárí sa to nedozviem. No možno by som sa niečo o voľnosti mohla opýtať mestského človeka obývajúceho jednoizbový byt v paneláku na preplnenom sídlisku.
Na názor som sa pýtala Erika Baláža: „ZOO na Slovensku sú tradičného typu a často neposkytujú zvieratám vhodné životné podmienky. Priestor je nedostatočne veľký, neprirodzený, chýbajú stimuly alebo spoločnosť vlastného druhu. Naopak, rôzne druhy sú často umiestnené blízko seba, blízko návštevníkov s nedostatočnou možnosťou stiahnuť sa mimo dohľad. To všetko môže vyvolávať stres. Niekedy až taký, že sa u zvierat prejavia poruchy správania, napríklad repetitívne správanie. Treba si uvedomiť, že zvieratá sú iné ako človek a pre mnohé je nedostatok priestoru ako pre človeka kazajka.“
Nemá to byť zážitková show
Ak má niekto podivnú túžbu nosiť sa na sloňom chrbte alebo sedieť na jeho chobote, v tomto mu tu nikto nevyhovie. „Nevychovávame maznáčikov. Jediný zážitkový program, ktorý u nás funguje, je zážitkové kŕmenie slonov,“ upozorňuje Slašťan.
Návštevník môže slona nanajvýš pohladkať po chrbte. Môže sa na jeden deň stať jeho ošetrovateľom. Môžu sa stať kuchárom na jeden deň – pripravovať stravu pre zvieratá. Môže sa stať záhradníkom.
Naposledy, keď som bola v Bojnickej ZOO, mala som 4 roky, vzali ma tam rodičia. Pamätám si, že som bola očarená všetkými veľkolepými zvieratami. Najzreteľnejšie si pamätám na dav ľudí, ktorí neúnavne kŕmili slony rôznym ovocím, v horšom prípade desiatou, ktorú mali zabalenú pre seba. Dnes je to už, našťastie, zakázané.
„Ľudia nerešpektujú pravidlá. V niektorých zoologických záhradách fungujú kŕmne automaty, do ktorých vhodíte mince a dostanete kŕmnu dávku. Je to však len nabádanie ľudí. Stáva sa, že keď ľuďom dôjde kŕmna dávka, vytiahnú svoju desiatu – rožok alebo cukrík – a v kŕmení pokračujú,“ upozorňuje Slašťan.
Zvieratá majú svoje kŕmne dávky, ktoré sú pre ne dostačujúce a ktoré im stanovil veterinár. Zážitkové kŕmenie, ktoré funguje tu, by malo byť nastavené tak, aby nenarúšalo stanovené hodnoty veterinármi a aby zvieratá netrpeli obezitou.
Nie je to len výstavisko živých atrakcií
„Zvieratá by nepotrebovali našu pomoc, keby sme im zásahmi do prírody neničili biotopy,“ hovorí Slašťan. To, prečo sa zvieratá dostávajú do ohrady, je predovšetkým výsledkom toho, čo sa deje za jej plotom. Ak ste sa doteraz na ZOO dívali kritickým pohľadom, je na čase pozrieť sa kriticky aj mimo tejto ‘oázy’.
Hoci ľudia navštevujú ZOO za účelom pozrieť sa na zvieratká, pre samotnú ZOO to nie je primárnym poslaním. Mimo zraku návštevníkov sú rehabilitačné a záchytné funkcie. A taktiež jedna obzvlášť dôležitá funkcia spojená so záchrannými programami ohrozených druhov živočíchov.
„Je pravda, že niektoré extrémne vzácne druhy prežívajú aj vďaka zoologickým záhradám. Dobrým príkladom v našom regióne je záchrana zubrov, ktoré už prežívali len v zajatí a odtiaľ boli vypustené späť do voľnej prírody. V skutočnosti v ZOO ale väčšina zvierat nie je z týchto dôvodov, ale v podstate pre zábavu a možno trochu aj pre envirovýchovu. Tam si treba ale povedať, či je to vhodne zvolená forma. Minulý rok sme si schválili zákon, ktorý hovorí, že zviera nie je vec. No tradičné ZOO skresľujú pohľad na zvieratá a pomáhajú udržiavať status quo,“ hovorí o koncepte ZOO Erik Baláž.
„Lev berberský, ktorého chováme v našej Národnej zoologickej záhrade prežíva už len v umelých chovoch v počte pár desiatok jedincov, je v prírode už vyhynutý,“ hovorí Slašťan.
ZOO v Bojniciach spolupracovala na introdukcii rysa ostrovida a jaseňa červenookého, pri ktorých sa živočíchy vypúšťali do prostredia, kde ich populácia už bola vyhynutá. Podieľa sa aj na záchrane ohrozených druhov svetovej fauny, podporila reintrodukciu v prírode vyhynutého bažanta Edwardsovho vo Vietname, západoafrických primátov a chov jedného z vlajkových druhov tohto projektu – mačiaka Rolowayového.
Populáciu antilopy bongo v jej domovine lovci zdecimovali tak, že vo voľnej prírode prežíva už len pár jedincov. „V zoologických záhradách sa chová okolo 540 jedincov tejto antilopy, čo je viac, ako jedincov vo voľnej prírode. Prvé narodené antilopy bongo v zajatí už boli prevezené pod horu Keňa, kde prebieha pod programom EEP (vedie ho anglická ZOO Marwel) projekt návratu tejto antilopy do jej pôvodnej domoviny,“ vysvetľuje Slašťan.
Zvieratá, sa sem dostávajú na základe výmeny, ktorá funguje medzi zoologickými záhradami. „Funguje to tak, že zviera môžeme dať do tzv. „ponuky“. Záhrada, ktorá s ponukou súhlasí alebo zviera chce získať, vytvorí preň potrebné podmienky, ktoré hodnotí človek od nás a európsky koordinátor, ktorý má na starosti plemennú knihu. Ak podmienky nie sú dobré, zviera im nedáme. Rovnako to funguje aj naopak.“
Nachádzajú sa tu aj zvieratá z voľnej prírody, podľa Slašťana ide o zranené živočíchy, ktoré rehabilitujú a mnohé z nich po rehabilitácii vypúšťajú do voľnej prírody. „Vo voliérach pri vchode sú umiestnené hendikepované dravce a sovy, ktoré už nemožno vypustiť do prírody lebo by v nej neprežili a sú odkázané na pomoc človeka.“ Starajú sa aj o zvieratá, ktoré boli zhabané colnými úradmi.
Podľa Erika Baláža by sa ZOO v súčasnosti mohli viac venovať domácim druhom a pôsobiť envirovýchovne vo vzťahu k fungovaniu našej prírody. „Ak by tam bol napríklad umiestnený zranený jedinec hlucháňa hôrneho, mohli by sme návštevníkom vysvetliť, že potrebuje rozľahlé staré lesy, ktoré sú na Slovensku tam a tam. Tiež by sme mohli vytvoriť vhodný priestor pre zranené jedince z divokej prírody, ako sú dravé vtáky či problematické medvede, ktoré sú často zbytočne zastrelené.“
Návštevník by mal prechádzať lesom a raz za čas naraziť na voliéru s určitým druhom zvieraťa nachádzajúcu sa v takmer prirodzenom prostredí toho druhu. „Viem, že v prípade existujúcich ZOO to nie je úplne reálne, ale takto by mohla vyzerať ZOO, ku ktorej by som nemal výhrady. Mali by sme sa snažiť k takémuto modelu postupne dostať,“ dodáva Erik k ideálnemu konceptu ZOO.
Skrotiť by sa mali návštevníci, nie zvieratá
Okrem zvierat a podmienok, v ktorých žijú som si tu všímala aj návštevníkov. Zaujímalo ma ich správanie a prístup, s ktorým prichádzajú obdivovať živočíchy.
Detský plač, krik, klopkanie a búchanie na ohrady, nalepené nosy na skle. Tisícky návštevníkov denne. Toto je každodenný rituál, na ktorý si musia zvieratá zvyknúť, alebo naučiť sa s ním žiť. Nečudujem sa, že zvieratá vychádzajú zo svojich nôr, až keď ľudia odídu domov.
V prvom rade chcú žiť svoj život, no my sme z ich života spravili divadlo pre naše vlastné potešenie. Obzvlášť ťažké to majú živočíchy, ktoré sú v takmer bezprostrednej blízkosti návštevníkov a nemajú možnosť sa skryť pred ich zrakmi alebo zvieratá, ktoré majú malé priestory a neschovajú sa pred hlukom z vonku.
Z tohto pohľadu pre mňa Národná zoologická záhrada v Bojniciach neposkytuje ideálne podmienky na ochranu týmto živočíchom. No na druhej strane za správanie návštevníkov nezodpovedá.
„Niektorí ľudia už dávno stratili rešpekt nielen voči sebe navzájom, ale aj voči živým tvorom. Mnohí si nevážia ani sami seba, prečo by si mali vážiť rastliny, či živočíchy? Samozrejme máme mnoho slušných návštevníkov, väčšina ľudí má k zvieratám úctu a sú ochotní im pomáhať,“ hovorí Slašťan.
A dodáva, že v posledných troch rokoch sa v zoologických záhradách udialo aj niekoľko smutných prípadov. Najšokujúcejší sa odohral v marci 2017 v Parížskej ZOO, kde pytliaci zabili 5-ročného nosorožca tromi strelami do hlavy a motorovou pílou mu odpílili roh. Nielen Francúzsko, ale celý svet zostal v šoku.
„Tento prvý prípad na európskej pôde je svedectvom toho, že vzácne zvieratá nemusia byť v bezpečí už ani v zoologických záhradách.“
„V auguste 2017 traja opití mladíci ukameňovali v Národnej zoo Bojnice žeriava kráľovského, výtržníkov sa nepodarilo chytiť ani odhaliť.“ S podobnými prípadmi sa stretli aj v Bratislavskej ZOO, kde návštevníci úmyselne zabili korytnačky obrovské a v ZOO Košiciach návštevníci usmrtili tučniaka.
Často spôsobia úmrtia zvierat aj nedisciplinovaní návštevníci, hoci nie úmyselne, ktorí zvieratá kŕmia napriek zákazom. To môže byť veľkým problémom, pretože každé zviera má pevne stanovenú kŕmnu dávku, v rámci ktorej dostáva presne toľko stravy, koľko potrebuje. „V našej ZOO nakŕmili návštevníci hus indickú langošom, čo jej spôsobilo smrť.“
„Nandu pampového zasa prepchali kukuricou, ktorá mu roztiahla žalúdok, ten zatlačil na srdce a vták z toho dostal infarkt. Počas Silvestra ľudia cez plot nahádzali do voliéry orliakov petardy a jeden z nich následne uhynul,“ pokračuje v neľudskom (niekto by hanlivo k zvieratám použil prirovnanie zverskom) správaní hovorca Bojnickej ZOO, Jaroslav Slašťan.
A zrazu ničenie tabuliek a ostatných súčastí ZOO alebo znečisťovanie priestorov odpadkami vyznieva nepodstatne.
Ak má ZOO primárne slúžiť na ochranu zvierat pred vplyvom človeka ‚tam vonku‘, smutné však je, že ochranu potrebujú aj ‚tam dnu‘.
Keby ochrana zvierat a ich biotopov fungovala vonku, možno by sme zoologické záhrady nepotrebovali. No ochrana prírody má ďaleko od ideálu, rovnako aj fungovanie zoologických záhrad.
Môžeme si položiť otázku – Čo je humánnejšie? Ničiť biotopy voľne žijúcich živočíchov a o osudy týchto druhov sa nezaujímať? Alebo ničiť biotopy voľne žijúcich živočíchov a o osudy týchto druhov sa zaujímať v provizórnych domovoch – zoologických záhradách?
Ak nechceme zoologické záhrady, riešením nie je hlasité skandovanie za ich zrušenie, ale hlasné činy za lepšiu ochranu prírody.
Nahlásiť chybu v článku