Martin Navrátil a Peter Hliničan z Travelistanu sa pokúsili pokoriť cestu po zamrznutom Beringovom mori suchou nohou. Ide o najkratšiu vzdialenosť, ktorá spája Rusko a USA. V rozhovore nám priblížili zaujímavé zážitky z expedície, ktorú zatiaľ prešlo iba deväť ľudí, spôsob života obyvateľov Čukotky aj vplyv globálneho otepľovania na najchladnejšie miesta sveta.
Beringov prieliv je pás mora široký približne 90 kilometrov vzdušnou čiarou, ktorý spája Áziu a Ameriku. Ide teda o najkratšiu vzdialenosť medzi týmito dvoma kontinentami. Expedícia s názvom Beringov prieliv – Cesta prvých ľudí vedie trasou prvých ľudí, ktorí osídlili Ameriku. Dvojica známych slovenských cestovateľov sa po náročnej príprave vydala po ich stopách.
Martin Navrátil a Peter Hliničan majú za sebou desiatky precestovaných krajín. Svoje bohaté skúsenosti a zážitky z najunikátnejších a najexotickejších miest sveta odovzdávajú ostatným cestovateľom a dobrodruhom prostredníctvom stránky Travelistan, kde môžete nájsť napríklad itineráre na krajiny ako Jordánsko, Mexiko, Irán, Kazachstan, Aljaška a množstvo ďalších. Ich posledná expedícia viedla až na chladnú Čukotku, kde sa pokúsili prejsť cez zamrznuté more na ďalší kontinent – do USA.
V čom spočívala príprava k expedícii, ako dlho trvala a čo bolo najnáročnejšie?
Našu prípravu je možné rozdeliť do dvoch rozdielnych fáz. Fyzická príprava a vybavovanie všetkých povolení. Takmer 10 mesiacov sme sa fyzicky pripravovali pod drobnohľadom našich osobných trénerov z EfectFit. Počas celého tréningu sme sa zamerali na výbušnú silu, vytrvalosť, spevnenie stredu tela a hlavne na ťahanie saní. Predstavte si celý deň ťahať sane o hmotnosti až 80 kíl, cez obrovské ľadové kopce. Po rovine to je relatívne nenáročné, ale tej sme mali naozaj málo. Napríklad, pri výpravách na Severný pól sa ťahajú sane o hmotnosti okolo 60 kíl.
Najnáročnejšie však bolo vybavovanie všetkých formalít, nakoľko sme išli do oblasti, kde sa nachádza senzitívna hranica medzi USA a Ruskom. Najprv potrebujete povolenia na návštevu Čukotky a okrem toho aj špeciálne povolenia do jej pohraničnej oblasti. O zložitosti vybavovaní povolení svedčí fakt, že ich musel podpísať samotný vicepremiér Ruskej federácie. Tieto povolenia trvalo vybaviť až pol roka.
V koľko člennej posádke ste sa na ňu vydali?
Boli sme medzinárodný tím o počte 8 členov. Traja Slováci – Martin Navrátil, Peter Hliničan a Peter Dosedla, štyria Rusi a jeden Novozélanďan. Nakoniec sme do núteného ukončenia expedície vydržali šiesti. Dvaja členovia, vrátane Peťa Dosedlu však museli expedíciu kvôli zdravotným a osobným dôvodom predčasne opustiť.
Akú priemernú vzdialenosť ste prešli za jeden deň? Od čoho to záviselo?
Všetko záviselo od terénu. Pôvodne sme mali v pláne prejsť aj 25 kilometrov za deň, ale podmienky boli nakoniec iné. Omnoho náročnejšie ako sme čakali. Mali sme smolu, že počas celého pochodu sme museli prekonávať 2 až 6 metrov vysokú rozdrobenú ľadovú triešť, cez ktorú sme museli ťahať sane. Žiadna poriadna rovina, kde by sme sa mohli rozbehnúť. Takže náš pokrok bol obmedzený na rýchlosť cca. 6 kilometrov za deň vzdušnou čiarou. Terén bol totiž tak náročný a komplikovaný, že na prejdenie jedného kilometra vzdušnou čiarou sme potrebovali nachodiť viac ako 4 kilometre.
Na čo sa vám počas expedície zvykalo najťažšie?
Martin: Každý to mal inak. Mne osobne sa išlo veľmi dobre a nemal som žiadne problémy ani so zimou alebo s váhou. Jedine, kedy mi bolo ťažšie, keď som si narazil koleno a 2 dni bolo poriadne opuchnuté a nevedel som poriadne vystrieť nohu. Každý člen bol dobre pripravený a vedel do čoho ide. Zima, nepohodlie či ťažké sane viac-menej nikomu nevadili.
Peťo: Tým, že ja som menšia váhová kategória, tak jeden deň som mal celkom problémy ťahať náklad ťažší ako ja sám. Bolo to práve v deň, kedy mal Martin poranenú nohu a ja som prebral časť nákladu z jeho saní, aby som ho odľahčil. Avšak, keďže ja som na svojich saniach ťahal aj psie granule zo spoločného nákladu, ktoré mali cez 10 kg, mal som s tým obrovské problémy. Po 5 hodinách som musel požiadať o pomoc a bol som odľahčený.
Čo predstavovalo najväčšie nebezpečenstvo?
Na mráz a nízke teploty, rovnako ako aj fyzické a psychické vypätie sme boli dobre pripravení. Preto bol najväčším nebezpečenstvom ľadový medveď, ktorý je neohrozeným kráľom tejto oblasti a alfa predátorom. My sme boli na jeho jedálnom lístku. Práve kvôli nemu sme mali svetlice, brokovnicu, ako aj strážneho psa Barsika, ktorý nás mal na jeho prítomnosť brechotom upozorniť.
Takto nás minimálne 3-krát zachránil, keď sa medveď priblížil do bezprostrednej blízkosti tábora. Raz prišiel v noci, raz ráno a raz sme ho stretli počas dňa, keď sme ťahali sane. Ale medvedie stopy sme v okolí tábora nachádzali každý deň. Raz obrovského samca samotára a inokedy medvedicu s mláďaťom. Rozdiel vo veľkosti ich stôp bol ohromný.
Boli mínusové teploty znesiteľné?
Teploty sa dlho pohybovali okolo mínus 30° C, v noci do mínus 40° C. V tomto ročnom období však nie je ničím nezvyčajným ani mínus 50° C. Proste tento rok bola výrazne teplejšia zima ako zvyčajne. Pri takýchto teplotách musí mať človek poriadnu výbavu a nešetriť. O vybavení, ktoré sme mali so sebou si môžete prečítať v našom článku.
Expedíciu Beringov prieliv ukončili teploty okolo 0° C. Bol to obvyklý jav na tomto mieste počas tohto obdobia alebo súvisí s globálnym otepľovaním?
Tak teplota okolo 0° C v tejto lokalite v tomto ročnom období je absolútna anomália. Oteplenie z mínus 30° C na nulu za 24 hodín je šialené. Ani domáci, s ktorými sme sa rozprávali, nikdy nič také nezažili. S veľkou pravdepodobnosťou je za tým globálne otepľovanie. Čukotku sme navštívili aj pred 2 rokmi a vtedy bola teplota v rovnakom období mínus 55° C (!!!), proste tentokrát sme mali smolu.
Zmena teploty však nebola tým zásadným problémom pre ukončenie expedície. Hrubý ľad sa totiž hneď neroztopí a vydrží ešte niekoľko dní. Jediné, čo sa stane, je, že tenký nestabilný ľad, rovnako ako aj rozmrznuté more nebudú zamŕzať a my budeme musieť tieto časti zložito obchádzať. Najväčším problémom bol ale uragán, ktorý mal s oteplením prísť. Vtedy sa vedúci expedície, ruský polárnik Viktor Simonov, ktorý bol 18-krát na Severnom póle rozhodol, že bude lepšie expedíciu ukončiť. Mohli by sme totiž skončiť uprostred vyčíňajúcej búrky uprostred mora na plávajúcej kryhe bez možnosti pomoci. To sme nechceli zažiť.
Majú klimatické podmienky vplyv na podnebie v tejto oblasti a život domácich?
Jednoznačne majú. Napríklad, takmer celá východná Sibír je permafrost, čiže večne zamrznutá pôda. A posledné roky sa stáva, že to celé odmŕza. Niekto si povie, že v čom je problém. Tak napríklad to, že metán, ktorý bol držaný pod zamrznutou pôdou sa postupne uvoľňuje do atmosféry a to spôsobuje otepľovanie. Budovy, cesty, železnice, ktoré boli na takejto pôde postavené sa prepadávajú a štát musí vynakladať nemalé finančné prostriedky na ich znovuvybudovanie.
Napríklad, pri návšteve najchladnejšieho obývaného miesta na svete Ojmiakonu v Jakutsku nám miestni obyvatelia povedali, že extrémne teploty sa z roka na roka zmenšujú. Podľa nich je otepľovanie cítiť aj na najchladnejšom mieste na svete.
Je pravdepodobný scenár, podľa ktorého by už expedícia v blízkej budúcnosti nebola realizovateľná?
Ak bude počasie prinášať v zime podobné teploty, tak už ju nikto nezopakuje. Bohužiaľ.
Chceli by ste sa sem vrátiť a pri priaznivých podmienkach zdolať cestu prvých ľudí?
Ešte je skoro o tom hovoriť a nechceme predbiehať. Ale je to možné a už sme sa o tom nezáväzne rozprávali. Vieme, že na to máme ako fyzicky, tak aj mentálne. Treba k tomu aj šťastie a to nie je v našich rukách. Treba pomoc aj od samotnej prírody. Podobne dlhú trasu (cca 240 km) absolvovali tento rok na zamrznutom jazere Bajkal na absolútnej rovine za 5 dní.
Nám sa za 10 dní nesmierne náročného pochodu cez ľadovcové polia podarilo zdolať približne 100 kilometrov. Je to podobné ako výstup na Everest. Môžete sa pripravovať celý rok a v prípade nepriaznivých podmienok je nutné otočiť sa, pokojne aj pár metrov pod vrcholom. Je potrebné prijať, že príroda je silnejšia a neísť hlavou proti múru.
Čo bolo najväčším zážitkom?
Samotná expedícia a všetko okolo toho. Fascinujúce však boli tie neskutočné západy Slnka každý večer a rôzne farby a tvary snehu a ľadu, ktoré sme mali možnosť každý deň sledovať. Mysleli by ste si, že každý deň bude rovnaký, ale nebolo to tak. Práve naopak. Jeden deň sme išli cez šedivé kryhy, ďalší cez azúrovo modré, belasé či biele. Potom rovina ako zrkadlo a ľad čistý a priehľadný. A potom opäť zvlnené a pohybujúce sa hory ľadu, ktoré uprostred mora vyformovali doslova hýbucu sa ľadovú rieku. Farby a variácie ľadu boli naozaj úžasné a takmer neobmedzené.
Obrovským zážitkom bolo aj preplavenie sa cez ľadovú trhlinu otvoreným úsekom mora. Na to sme si museli zostrojiť katamarán zo saní, na ktorom sme sa kyvadlovo prepravovali. Keď sme začínali, medzera mala necelých 100 metrov, čo sme vedeli podľa natiahnutého lana, ktoré tesne nedosiahlo na druhý breh. Po 6 hodinách, keď sme túto náročnú logistickú operáciu končili, mala táto medzera 1,9 kilometra. Tou sme sa museli preplaviť na saniach s nákladom pádlujúc len lyžami pri západe Slnka. Úžasný zážitok.
Ako vyzerá bežný život obyvateľov Čukotky?
Treba poznamenať, že je oveľa ťažší ako u nás doma na Slovensku. Len si predstavte, že sa sem dá dostať len letecky, žiadne cesty neexistujú, väčšinou je zima a čerstvá zelenina alebo ovocie sú veľmi obmedzené. Mestá a dediny vyzerajú ako z nejakého katastrofického filmu. Napriek tomu, že domáci môžu ísť za lepším životom do Moskvy, chcú tu zostať.
Napríklad kamarát Max si išiel privyrobiť do Moskvy na byt a povedal mi: ,,Bol som tam 2 roky. Zarobil som síce pekné peniaze, ale boli to 2 roky utrpenia. Žiadne úprimné vzťahy, ľudia sa porovnávali podľa toho, kto mal koľko peňazí. Musel som proste utiecť na Čukotku.“ A tu je možno tá odpoveď, prečo tu ľudia žijú. Lebo je tu krásne. Aj keď náročne.
Spoznali ste ich kultúru alebo nejaké miestne tradície či zvyky, ktoré vás zaujali?
Skôr by sme povedali, že to, čo nás najviac prekvapilo, boli medziľudské vzťahy. Nezamykajú sa dvere, ľudia ti chcú pomôcť… Niečo podobné sa dá napríklad zažiť na Islande. Vládne tu človečina a práve tá je najväčšou devízou miestnych ľudí. Avšak, počas našej cesty sme stretli aj pôvodné obyvateľstvo Čukotky – Čukčov. Sú to lovci veľrýb a tuleňov, ktorí stále využívajú proti zime tradičné oblečenie zo sobích kožušín.
Stretnutie s ich 4-ročnou vnučkou Erikou, ktorá v sobích kožiach vyzerala ako tučniak Pingu z kreslenej rozprávky bolo nezabudnuteľným zážitkom. Hlavne kvôli tomu, že sme ich stretli uprostred absolútne opustenej ľadovej tundry, desiatky kilometrov vzdialenej od najbližšieho ľudského obydlia.
Medzičasom vypukla v Európe, na Slovensku a aj vo svete pandémia koronavírusu. Ovplyvnila táto situácia aj Čukotku? Kedy a kde ste pri návrate spozorovali zavedené opatrenia?
Pandémia zasiahla celé Rusko a štátne orgány obmedzili aj vnútroštátnu leteckú dopravu v Rusku a teda aj na Čukotke. Pri našom odchode už začali miestni nosiť rúška, ktoré tu stáli asi 70 centov za 5 kusov. Avšak ešte počas nášho pobytu sa vykúpili. Obehli sme všetky lekárne v meste a mali ich v jedinej. Informácie o víruse vďaka TV a rozhlasu prišli aj sem veľmi rýchlo.
Okrem článkov na vašej stránke Travelistan.sk plánujete o expedícii vydať aj knihu. Akou formou bude písaná? Čo všetko v nej nájdeme?
Kniha nebude len o samotnom prechode a zážitkoch počas cesty, ako napríklad stretnutie s polárnym medveďom, ale aj o tom, ako sme sa pripravovali, o potrebnej výbave a taktiež o živote na Čukotke. Nezabudneme spomenúť ani pohľad domácich na mnohé životné situácie. Myslíme si, že práve časť o živote domácich bude najväčším zážitkom pre čitateľa. Ak by ste chceli plánovanú knihu podporiť, môžete tak spraviť na Startlabe.
Všetky informácie o ďalších bláznivých cestách Martina Navrátila a Petra Hliničana nájdete na stránke Travelistan, Facebooku alebo Instagrame.
Nahlásiť chybu v článku