Slúžil v americkej armáde celých 18 mesiacov, počas ktorých sa zúčastnil 17 bitiek na západnom fronte počas prvej svetovej vojny. Pred plynovým útokom zachránil celý jeden pluk. Dostal niekoľko vojenských vyznamenaní a bol povýšený na seržanta. Po skončení vojny bola jeho fotografia takmer vo všetkých amerických novinách. To je príbeh snáď najslávnejšieho vojenského psa v dejinách sveta.
Seržant Stubby sa vďaka svojim činom a veľkej obľube americkej verejnosti stal azda najslávnejším vojenským psom v celej histórii. A pritom celý jeho príbeh začal úplnou náhodou. V roku 1917 sa totiž tento psík potuloval v okolí univerzity Yale, kde ho našiel vojak menom Robert J. Conroy, ktorý práve prechádzal vojenským výcvikom. Napriek tomu, že zvieratá neboli vo vojenskom výcvikovom tábore povolené, dostalo vtedy ešte stále šteňa výnimku. Stubby sa teda dostal do armády a jeho výcvik mohol začať.
Vojaci si Stubbyho veľmi rýchlo obľúbili, naučili ho podávať labku i niekoľko základných povelov. Keď bola jednotka Roberta Conroya povolaná na západný front do Európy, Robert svojho psíka dokázal v košíku prepašovať na loď. Velenie jednotky nový prírastok objavilo až v Európe a Stubbymu nakoniec dovolil s jednotkou zostať. Ako sa nakoniec ukázalo, týmto rozhodnutím zachránili množstvo životov.
Stubby sa tak stal členom a akýmsi maskotom 102. divízie americkej armády, ktorá sa do bojov na západnom fronte zapojila 5. februára 1918. V zákopovej vojne si Stubby musel rýchlo privyknúť na nekonečné bombardovanie granátmi, streľbu a nikdy nekončiaci hluk vojny. Netrvalo dlho a Stubby utrpel svoje prvé vojnové zranenie. Nadýchal sa totiž jedovatého plynu – yperitu, no prežil a bol premiestnený do nemocnice ku svojím dvojnohým spolubojovníkom. Práve toto zranenie spôsobilo, že Stubby dokázal rozoznať pach smrteľného plynu, ktorí Nemci v bojoch používali.
O istý čas neskôr vďaka tomu zachránil celú jednotku. Nemci totiž plyn na amerických vojakov vypustili skoro ráno, keď väčšina z nich spala. Hneď ako Stubby zacítil pach plynu okamžite začal pobehovať po zákopoch, hlasno štekať a budiť vojakov. Vďaka tomu zachránil množstvo životov. To však ani zďaleka nebola jediná Stubbyho záslužná účasť v armáde.
Stubby bol nápomocný najmä vďaka svojmu skvelému sluchu. Dokázal započuť nepriateľské bombardéry a delostrelectvo omnoho skôr ako ľudskí vojaci a svoju jednotku varoval skučaním. Pomáhal taktiež pri hľadaní zranených vojakov, ktorých počul volať o pomoc. Naučil sa dokonca rozoznávať angličtinu, francúzštinu a nemčinu a dokázal tak identifikovať zranených spojencov. V Argonne vystopoval i nemeckého špióna, za čo si vyslúžil od veliteľa 102. divízie síce neoficiálne no vojakmi rešpektované povýšenie na seržanta.
Stubby sa za svoju vojenskú kariéru zúčastnil celkom 17 bitiek. Napriek dvom zraneniam (okrem otravy yperitom) spôsobené granátom, seržant Stubby vojnu prežil a vrátil sa do USA, kde sa stal celonárodnou celebritou. Po vojne ostal so svojím najlepším priateľom a „majiteľom“ Robertom Conroyom v Georgetowne. Seržant Stubby zomrel v roku 1926 vo veku 9 až 10 rokov a jeho telo bolo darované Smithsonianovmu inštitútu. Veľkolepý vojenský pohreb si však Stubby nevyslúžil. Namiesto toho bolo v inštitúte jeho telo vypchaté a so všetkými jeho vojenskými medailami vystavené. I keď sa nám tento spôsob nezdá práve najvhodnejší, Amerika si seržanta Stubbyho zapamätala ako vojnového hrdinu.
todayifoundout.com
Nahlásiť chybu v článku