Doteraz bolo niečo také možné len vo vedeckej fantastike, avšak v blízkej dobe bude zrejme realitou, že si budeme môcť medzi sebou vymieňať spomienky a zážitky. Vedcom z kalifornskej univerzity sa totiž podarilo dokázať, že spomienky sa neukladajú v synapsiách, ale v RNA (ribonukleová kyselina) a je možné ich medzi jednotlivými organizmami prenášať.

Niečo podobné sme mali možnosť vidieť napríklad aj v obľúbenom sci-fi sitcome Red Dwarf. V jednej časti hlavný hrdina Dave Lister podaroval svojmu kolegovi z ľútosti nad jeho osamelosťou k výročiu smrti, spomienky na svoju starú lásku.

Výskum prebiehal tak, že vedeckí pracovníci UCLA (University of California) dali elektrický šok do chvostov morských slimákov rodu Aplysia. Prúd bol takej intenzity, aby im neublížil, ale bol dostatočne silný na to, aby spôsobil miernu bolesť a zapríčinil ich stiahnutie do ulity. Šoky boli dávané v dávkach po piatich, v intervaloch vzdialených 20 minút. O deň neskôr to zopakovali.

Takto pripravené slimáky boli pochopiteľne viac obozretné voči svetu, a keď tím poklepal na ich ulity, stiahli sa v priemere na 50 sekúnd. Jedince, ktoré neboli vystavené šoku sa po podobnom poklepaní vytiahli naspäť z ulity behom okamihu.

Takáto štúdia by mohla byť porovnaná s Pavlovým reflexom, ale hlavný autor Dr David Glanzman to pojal veľmi odlišne. Pracujúc na teórií, že spomienky sa ukladajú v epigenetických modifikáciách do DNA, extrahoval nervový systém RNA z každej skupiny slimákov. RNA z tých, ktorí dostali šoky, bola vpichnutá do slimákov nevystavených elektrickému prúdu. Zo slimákov, ktoré nedostávali šoky bola vytvorená kontrolná skupina.

Keď slimáky dostali RNA od svojich náprotivkov, reagovali takmer tak defenzívne ako tí, ktorí dostávali šoky, pričom sa v priemere stiahli na 40 sekúnd. Kontrolná skupina nebola ovplyvnená, tímová správa v programe eNeuro preukázala, že správanie nie je následok prenosu RNA, ale spomienok, ktoré RNA prenáša.

„Je to, akoby sme preniesli pamäť,“ povedal Dr Glanzman vo vyhlásení .

Stále však nevieme, ako sa zaznamenávajú spomienky, najmä oveľa zložitejšie zážitky z farby, zvuku a chuti. Práca však priniesla nejaké náznaky. Jedným z nich bolo, že keď sa RNA preniesla do slimákových neurónov v Petriho miskách, zistilo sa, že operácia zvyšuje vzrušivosť senzorických neurónov, ktoré premieňajú vonkajšie podnety na elektrické impulzy, ale nie motorické neuróny riadiace pohyb.

Zistenia sú v rozpore s dominantnou synaptickou teóriou pamäti, ktorú Glanzman predtým napadol prerušením syntézy proteínov v Aplysii, čo ovplyvňuje spomienky v procese. „Ak by boli pamäte uložené v synapsiách, potom neexistuje spôsob, akým by náš experiment fungoval,“ povedal Glanzman. Zároveň pochybuje o tom, že je to niečo, čo by sa zmenilo po tom, ako sa naša evolučná cesta oddelila od mäkkýšov, aj keď máme asi 5 000 násobne viac toľko neurónov ako Aplysia.

Pozri aj: Vedci sa opäť hrajú na „Boha“. Čoskoro bude možné za pomoci holografu upraviť spomienky priamo v mozgu

Iflscience