Počas dlhých štyroch rokov slúžil tento 800 metrov dlhý tunel ako jediný kontakt Sarajeva s okolitým svetom a ako jediný prívod životne dôležitých zásob. Na jar v roku 1992 srbské vojsko obkľúčilo Sarajevo, hlavné mesto Bosny a začali ho bombardovať. Vyše 300 obyvateľov ostalo uväznených. Srbi odrezali všetky prístupové cesty a do mesta sa nedostávali zásoby jedla ani liekov. Aby toho nebolo málo, obyvatelia prišli aj o vodu, elektrinu a kúrenie. Ľudia hladovali a napriek tomu, že Organizácia Spojených národov sa pokúsila dohodnúť, aby Srbi sprístupnili letisko pre humanitárnu pomoc, zásoby nestačili pre všetkých.

Dostať sa za letisko by znamenalo dostať sa na slobodu. Letisko malo byť teraz neutrálnym územím Obyvatelia tam však nemohli len tak jednoducho prísť, prebehnúť cez letisko a ujsť do najbližšieho mesta Butmir. Všade naokolo boli totiž srbskí vojaci, ktorí strážili najmä hlavnú cestu vedúcu práve na letisko. Sledovali každý pohyb a neváhali stlačiť spúšť. Na kopcoch okolo mesta bolo navyše rozmiestnených 50 mínometov a 250 tankov. Viac ako dvesto ľudí takto našlo svoju smrť a tisícky boli zranených.

Obyvatelia vedeli, že musia niečo urobiť, inák by neprežil nikto. S nápadom prišiel stavebný inžinier Nedžad Branković. Nakreslil plán tunela, ktorý by spájal mesto pod dohľadom Srbov, Dobrinja a mesto na druhej strane pod nadvládou Bosny, Butmir. Tunel začali stavať v januári 1993 pod tajným menom Objekt BD a nepretržite pracovali nasledujúcich šesť mesiacov. Muži pracovali na 8 hodinové zmeny z oboch strán, až sa stretli v strede, pod sarajevským letiskom. Najprv pracovali len vojaci, neskôr však povolali aj baníkov.

Za prácu dostal každý muž jeden balík cigariet na deň. Cigarety boli v tom čase vzácne. Vchod do tunela sa nachádzal v dome, v ktorom žil muž menom Bajro Kolar. Druhý koniec ústil v garáži pri budove v meste Dobrinja. Denne cez tunel prešlo až do 4 000 ľudí a až 30 ton rôzneho tovaru. Pôvodne tovar nosili vojaci v rukách, alebo v košíkoch, neskôr však dostavali koľajnicu s vagónmi. Cez tunel dokonca zaviedli ropovod, prívod na elektrinu a telefónnu linku.

Vo vnútri tunela sa často hromadila voda, ktorú museli odčerpávať. Tá neraz siahala až po pás. Keďže tu chýbala ventilácia a vzduch bol zatuchnutý a páchol, ľudia v ňom nosili masku. Srbi sa o vykopaní tunela dozvedeli v roku 1994. Pokúsili sa ho zničiť tak, že zintenzívnili bombardovanie v mieste, kde predpokladali, že sa nachádza vchod. Keď sa vojna skončila, väčšina tunela sa prepadla alebo bola zaplavená. Vďaka Bajro Kolarovi sa však časť tunela podarilo zachovať a dnes je tam múzeum.

Dnes patrí k najviac navštevovaným miestam v Bosne. Denne ho navštívia stovky turistov. Na mnohých miestach vidno stopy po obliehaní aj dnes. Na budovách vidieť diery po guľkách a na niektorých miestach sú červenou farbou vyznačené miesta, kde bombardovanie vzalo niekomu život. Zvláštne je, že napriek dôležitosti tohto tunela sa štát do jeho udržiavania neangažuje a múzeum je v súkromných rukách.

Pozri aj: Koľko stojí človek? Na novodobej dražbe otrokov v Líbyi si môžete kúpiť ľudský život za takúto smiešnu sumu

amusingplanet