Možno ste sa s ňou stretli v podaní skupiny Senzus. Na začiatku 21. storočia hrávala v rádiách, z ktorých znelo „Zo Žiliny ide vlak…“ V tejto verzii v ňom sedí Slota, ktorého sa boja Maďari. Iná verzia, približne z toho istého obdobia, je od skupiny, ktorá pred svojím rozpadom patrila k neonacistickej scéne okolo nazi skinheads. Tá využila slová dobovej riekanky, vo vlaku sedel Šaňo Mach, utekali pred ním Židia, a podobne ako v podaní od Senzusu pokračuje textom gardistickej „Rež a rúbaj do krve“.

Je to len pieseň, no aj tá sa spája s konkrétnou osobou a udalosťami. Alexander „Šaňo“ Mach bol radikálom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) a jedným z mozgov deportácií slovenských Židov. Stál po boku Tisa, plne podporoval Hitlera a udržiaval kamarátske vzťahy s komunistami. Mach za svoje zločiny dostal 30-ročný trest. Neodsedel ho však celý.

 Z mladého kňaza radikál

Píše sa rok 1902, je 11. október a z jednej domácnosti v Slovenskom Mederi, dnešnom Palárikove, sa ozýva plač novonarodeného chlapca. Dostane meno Alexander. O jeho súkromnom živote sa nikdy nebude príliš hovoriť. Ako píše SNG, svojím verejným pôsobením, známy ako Šaňo Mach, však v dejinách Slovenska zanechá krvavú škvrnu.

Medzi rokmi 1916 až 1922 vyštudoval bohoslovectvo v Ostrihome a v Trnave. Kňazom sa však nikdy nestane. Angažuje sa v politike, od roku 1922 pôsobí ako funkcionár Slovenskej ľudovej strany, z ktorej sa neskôr stane HSĽS.

Vďaka dobrému vzťahu s Vojtechom Tukom, jedným z vodcov HSĽS a spoluzakladateľom organizácie Rodobrana, sa dostáva do jej vedenia, ako aj do politického výboru strany. Je redaktorom časopisu Trenčan, neskôr šéfredaktorom Slováka a od roku 1936 šéfredaktorom Slovenskej pravdy.

Jeho postoje sa v HSĽS začínajú radikalizovať a na jeseň 1938 sa z neho stáva jedna z hlavných osobností hlásajúcich slovenskú samostatnosť. Spolu s Tukom tvorí vedúceho predstaviteľa radikálneho krídla strany. Okrem toho je stále úspešným straníckym žurnalistom. Naďalej prispieva ako šéfredaktor do propagandistického časopisu Slovák.

Onedlho tento časopis oznámi, s Hitlerom na titulke, že samostatnosť Slovenska uznalo aj Poľsko. Ešte predtým sa Mach stane vedúcim propagandy, ktorý kontroluje tlač a presadzuje drsnú cenzúru.

Vo svojich verejných vystúpeniach v ľuďoch podnecuje nenávisť voči menšinám – najmä proti Židom a Čechom žijúcim na Slovensku. Ako informoval portál kvhcarpathia, 14. marca 1939 vystúpi v rozhlase a oznámi vyhlásenie Slovenského štátu, na čelo ktorého sa postaví Jozef Tiso. Mach sa stane hlavným veliteľom Hlinkovej gardy. Až teraz jeho antisemitizmus, nenávisť a brutalita dostanú priestor prejaviť sa naplno.

Šéf propagandy

V utorok 19. apríla 1939 titulka časopisu Slovák hlási: „Máme židovský zákon“. K tomu čitatelia dostávajú pár viet, uistení a poučení navyše: „Koho treba považovať za Žida?“ alebo „Židovský redaktor len v židovskom časopise.“ či „Žiaden kresťan nebude odkázaný na židovského advokáta.“

„Za Žida sa pokladá bez ohľadu na pohlavie a štátnu príslušnosť, kto je alebo bol izraelitského vierovyznania, i keď po 30. októbri 1918 prestúpil na niektorú kresťanskú vieru; kto je alebo bol bez konfesie a pochádza aspoň z jedného rodiča izraelitského vierovyznania,“ znel zákon. Vláda okrem presného vymedzenia toho, kto je Žid, vydáva usmernenie o počte Židov v niektorých slobodných povolaniach.

Tesnú spoluprácu s nacistickým Nemeckom sleduje Mach zblízka. Stáva sa jednou z postáv, ktoré sú zodpovedné za perzekúciu Židov, v spoločnosti prostredníctvom novín živí nenávisť a pomaly spriada plán, ako sa „zavďačiť“ Hitlerovi. V jeho rukách je osud desiatok tisícov ľudí.

Nemecko napadne Poľsko a tým sa nenávratne začne druhá svetová vojna. O necelý rok, 28. júla 1940, sa Mach, Tiso, Tuka, Černák a Ďurčanský stretávajú s Joachimom von Ribbentropom v Salzburgu. Neskôr, o pár hodín nato, ich vo svojom letnom sídle v Berghofe prijíma kancelár Adolf Hitler.

Pre Nemecko toto stretnutie znamená významný posun. Beztrestný zásah do vnútropolitických pomerov Slovenska. Pre radikálne krídlo HSĽS to znamená posilnenie pozície. Po Salzburských rokovaniach hviezda Alexandra Macha prudko stúpa. Stáva sa ministrom vnútra, jeho kolega a blízky kamarát Tuka ministrom zahraničných vecí.

Človek bez svedomia

Podľa Bonafide už 9. septembra 1941 Ministerstvo vnútra, na ktorého čele už sedí Mach, vydáva Židovský kódex. Tvorí ho 270 paragrafov. Verejnosť obletí obrázok vydaný Úradom propagandy, na ktorom gardista kope do Žida so slovami „Marš zo Slovenska!“. To sa už čoskoro stane realitou. Zo Slovenska  odvezú 70-tisíc Židov. Väčšina z nich sa už nikdy nevráti.

Kódex nezasahuje len do verejného života židovského obyvateľstva. Zakázané sú sobáše izraelizov s nežidmi. Židia sú označovaní žltou hviezdou. Prebieha takzvaná arizácia židovských firiem, desaťtisícom ľudí je zakázané vykonávať svoju prácu. Riešením môže byť presunutie Židov do get a pracovných táborov, na to však Slovensko nemá kapacitu.

Nemecká tlač víta kroky Slovenska, vychvaľuje kódex, ktorý je krutý podobne ako ten prijatý v Rakúsku. Naopak, Vatikán sa ohradzuje proti situácii vzniknutej v krajine a kódex označuje za „otvorene odporujúci katolíckym princípom“. Jeho snaha o zasiahnutie do diania tu končí.

Slovensko uzatvára dohodu s Nemeckom. Mach stojí pri realizácii „vysídlenia“ slovenských Židov do zahraničia. Za každého z nich štát zaplatí Hitlerovej ríši takzvaný „osídľovací poplatok“ 500 mariek.