Nie každý však lekárom dôveruje a to sa týka aj psychiatrov. História psychiatrie je poškvrnená nejedným neetickým experimentom a po celom svete stoja pozostatky ústavov, kde po nevhodnom zaobchádzaní, zomreli stovky chorých ľudí. Medzi podobné experimenty sa zaradil aj Rosenhanov experiment.
Mániodepresívna psychóza?
Cieľom experimentu bolo ukázať, že psychiatri v skutočnosti nedokážu rozlíšiť zdravého jedinca od psychicky chorého. Čo vlastne je chorobou a čo nie je? Ako je vôbec možné odlíšiť zdravú myseľ, od mysle chorého jedinca? Práve tieto otázky zaujímali psychológa zo Stanfordu, menom David Rosenhan, už dlhý čas a v roku 1969 sa rozhodol, že ich za pomoci nezvyčajného experimentu overí.
Rosenhan spolu s ďalšími siedmimi kolegami sa vydali počas niekoľkých rokov do 12 rôznych psychiatrických ústavov a predstierali chorých pacientov. Chceli vedieť, či psychiatri ich pretvárku odhalia. Šokujúce bolo, že ani jednému psychiatrovi sa falošného pacienta nepodarilo odhaliť. Účastníci experimentu vystupovali pod falošnými menami, vymysleli si falošné povolania a vždy, keď navštívili psychiatra, mali povedať, že počujú hlasy a ich život je prázdny. Každý jeden z nich bol vždy prijatý do ústavu ako psychiatrický pacient.
Keď v roku 1973 napísal o svojom experiment Rosenhan knihu. Vyjadril sa, že spočiatku mal nádej i obavy, že predsa len budú odhalení, ako falošní pacienti. Stal sa však pravý opak a vo väčšine prípadov bola účastníkom diagnostikovaná schizofrénia, maniodepresívna psychóza a sluchové halucinácie. Stalo sa tak napriek tomu, že okrem spomínaných príznakov nepredstierali žiadne ďalšie a okrem povolania a mena, neklamali ani o svojich životoch.
Rosenhan vo svojom diele uvádza, že ani jeden zo pseudopacientov nebol po celý ten čas odhalený. Aj keď pacienti nevykazovali žiadne iné príznaky a tvrdili, že aj halucinácie pominuli, boli evidovaní ako psychicky chorí a ostali im rovnaké diagnózy. Dokonca, keď ich personál pozoroval, komentoval aj normálne správanie ako abnormálne. Napríklad, pacienti boli požiadaní, aby napísali niečo o tom, ako sa cítia. Zdravotná sestra následne do záznamu zapísala toto správanie ako abnormálne.
Keď už raz bola stanovená diagnóza, lekári tomu prispôsobili svoje správanie a vnímanie pacienta. Keď je pacient v ústave, znamená to, že je chorý. A keď je chorý, znamená to, že je chorobné aj jeho správanie. Aj obyčajné písanie poznámok. teda bolo vnímané ako kompulzívne správanie a príznak choroby. Jeden z pacientov napríklad popísal svoj vzťah k deťom a k manželke ako vrúcny a láskyplný. Dodal však, že sa s manželkou občas poháda a niekedy deti dostanú výchovnú „po zadkuô. V prepúšťacej správe mal následne napísané, že má problémy s kontrolou emocionality, trpí výbuchmi hnevu a bije svoje deti.
Pacienti neboli vnímaní na základe správania a prejavov, ale takmer výlučne na základe stanovenej diagnózy. Ani prístup personálu nebol práve najpriateľskejší. Aj keď sa pacienti pokúšali o priateľskú konverzáciu, v lepšom prípade sa dočkali nezáujmu, v tom horšom hrozného zaobchádzania. Fascinujúce je, že aj keď to lekári nedokázali, až 35 pacientov zo 118 obvinilo Rosenhana a jeho skupinu z predstierania príznakov a tvrdili, že určite sú to novinári alebo profesori.
Pseudopacienti sa na psychiatrii zdržali v priemere 19 dní, niekedy však až 52 dní a následne boli prepustení. Lekári do záznamu uviedli, že ich ochorenie je v remisii a môžu ísť domov. V závere svojej práce sa teda Rosenhan vyjadril, že psychiatri nedokážu rozlíšiť chorého pacienta od zdravého. Keď sa výsledky experimentu dostali na verejnosť, vyvolali poriadnu senzáciu. Rosenhanov experiment musel čeliť značnej kritike, mnoho odborníkov tvrdilo, že pacientove tvrdenia sú základom psychiatrického vyšetrenia a falošné príznaky sú chybou na strane pseudopacientov, nie vinou psychiatrov. Napriek tomu však verejnosť vyjadrila voči psychiatrom značnú nedôveru.
Aj keď Rosenhanov experiment nebol prvým v tejto oblasti, práve vďaka nemu sa zmenilo nazeranie na pacienta a na spôsob určovania psychiatrických diagnóz. Okrem toho poukázal na fakt, že v oblasti medicíny je stále čo skúmať, rozvíjať a zlepšovať.
allthatisinteresting
Nahlásiť chybu v článku