Na Slovensku sa ešte stále nájde mnoho mladých ambicióznych ľudí, ktorí sa za úspešným podnikaním a všeobecne za prácou vydávajú do zahraničia. Neplatí to však ani zďaleka pre všetkých. Aj Roman je dôkazom toho, že ak má človek odhodlanie a vytrvalosť, vie uspieť pokojne aj v dedine. 

Romana Prusáka sme navštívili v jeho prevádzke „Cukráreň a Pizzeria 37“ v obci Marhaň, ktorá sa nachádza na východnom Slovensku, približne 25 km od Bardejova, pričom počet jej obyvateľov sa hýbe okolo čísla 950. Podnik, ktorý funguje ako mix pohostinstva, cukrárne aj pizzérie, je v okolitých obciach známy nielen vďaka tomu, že jeho mladý majiteľ rozváža pizzu na svojej bielej Tesle.

Pri dohadovaní termínu na rozhovor Roman napísal, že sa nám bude snažiť venovať dostatok času, no bude to záležať aj od dopytu po jeho pokrmoch. Po príchode sme sa stihli zvítať, prehodiť tri vety a už mu aj zvonil pracovný telefón, cez ktorý prijíma objednávky.

Kým si majiteľ, kuchár aj donáškar v jednom vybavil, čo potreboval, aj my sme si objednali pizzu z jeho kuchyne, ktorá bola z kvalitných surovín a chuťovo jej nič nechýbalo. Po približne 25 minútach prichádza Roman, prisadne si k nám a začíname debatovať o všetkom, čo sa týka jeho života v gastronómii.

Skúšal si to aj na vysokej škole v Košiciach, prečo si sa rozhodol vrátiť domov?

Vyštudoval som gymnázium v Giraltovciach (mesto 9 km od Marhane, pozn.) a rozhodol som sa ísť do Košíc na vysokú školu. Išlo o odbor hospodárska informatika na TUKE. Prvý týždeň to boli len také zoznamovačky a zisťovanie, čo a ako tam funguje. Druhý týždeň sa začalo naplno učiť a zistil som, že je toho na mňa nejako veľa. Možno som sa aj trošku zľakol. Rýchlo som zistil, že to asi nie je pre mňa a povedal som si, že pôjdem skúsiť pracovať.

Ako si prišiel k myšlienke otvoriť si prevádzku?

Po ukončení štúdia som išiel na trojmesačnú brigádu do Rakúska, kde som oberal paradajky. Ani to mi však nejako nevoňalo. Chodil som s bratom na týždňovky, no nebolo to veľmi výhodné z hľadiska financií, ani toho dlhého cestovania. Tak som prišiel domov a začal rozmýšľať, čo so mnou bude. Urobili sme takú rodinnú poradu a bavili sme sa o tom, že čo a ako ďalej. Mali sme túto budovu, ktorá bola niekedy rodinným domom. Dom bol však dlho neobývaný a len istá časť sa prenajímala jednej panej, ktorá predávala rybárske potreby.

Dom, respektíve dnes už prevádzka, má super pozíciu, lebo sa nachádza v strede obce. Mali sme teda budovu s potenciálom, ale nevedeli sme, čo v nej chceme robiť. Rozmýšľali sme, že čo nám tu chýba. Rozhodli sme sa pre gastro, bol tu potenciál a v tom čase nebola v dedine ani krčma. V obci je škola, družstvo, čiže sme najskôr začali s konceptom cukrárne so zákuskami, zmrzlinou, ale aj nejakým pivkom.

Ako prebiehalo prerábanie?

Išlo o celkové prerábanie starého rodinného domu vrátane elektrických káblov, rozvodov, vody, stien, podláh, stropu, dverí a podobne. Robilo sa to všetko svojpomocne, trvalo to asi pol roka a stálo to cez 8-tisíc eur.

Nebál si sa toho, že to nemusí fungovať?

Bál som sa, ale mal som skvelý pocit z toho, že koľko práce je za nami a konečne sa môže začať realizovať to, čo sme plánovali. Bol som v očakávaní, či budú chodiť ľudia. Stálo to dosť času, aj financií. V čase otvárania som mal len 19 rokov a nevedel som, či to pôjde podľa plánov. Nemal som v tej dobe ani žiadne „zadné dvierka“ či alternatívu, čo by som robil, ak by to nevyšlo. V júli sme však oslávili už 6 rokov od otvorenia, za čo som vďačný.