Nech už bol zámer experimentovania na ľuďoch akýkoľvek, nikto si nezaslúži, aby sa s ním narábalo ako s pokusným králikom. To však nemohlo zastaviť Eugena Saengera, vedca z oblasti medicíny a výskumu radiácie, ktorý svoje kruté pokusy vykonával na pacientoch trpiacich rakovinou. Výskumu radiácie a jej vplyvu na človeka venoval celých 40 rokov.

Už od čias, keď bola v rámci Projektu Manhattan vybudovaná prvá atómová bomba, vláda bola nesmierne zvedavá, aký dopad má radiácia na ľudské telo. Spočiatku hľadali odpovede tak, že vstrekovali plutónium laboratórnym potkanom, neskôr im to však už nestačilo a chceli vidieť, ako sa správa pod vplyvom rádioaktívnej látky ľudské telo.

Jeden z vedcov stojacich na čele výskumu, Jospeh Gilbert poznamenal, že sa to začína ponášať na kruté a neľudské experimenty, aké sa za čias nacistov robili v koncentračných táboroch. O niekoľko rokov neskôr požiadal Saenger vládu o grant, aby mohol skúmať metabolické zmeny v ľudskom tele po tom, čo bolo vystavené pôsobeniu radiácie.

Vláda jeho výskum podporila, pretože chcela vedieť, ako radiácia ovplyvní schopnosť vojakov na vojnovom poli a v roku 1960 bol celý projekt spustený. Napriek tomu, že v tom čase už existovalo množstvo dôkazov, že radiácia nie je zdraviu prospešná, Seanger trval na tom, že môže pomôcť pacientom trpiacim rakovinou.

Ako sa Saenger dostal k svojim subjektom? Ak bol v nemocnici pacient v pokročilom štádiu rakoviny, poslali ho k šialenému vedcovi, ktorý nikdy nezabudol zdôrazniť, že v tom má prsty Ministerstvo obrany. Napriek tomu, že pacienti sa výskumu zúčastnili dobrovoľne, vedci im akosi zabudli spomenúť negatívne následky „liečby“. Pacienti trpeli posledným štádiom rakoviny, ich ostatné tkanivá však boli zdravé. Presne to Saengerovi vyhovovalo. Jeho cieľom nebolo liečiť pacientov, ale zistiť, aký dopad má radiácia na zdravé tkanivo.

Každý pacient vo veku od 9 do 84 rokov, ktorý bol k nemu odoslaný, bol na niekoľko hodín vystavený dávke radiácie, ktorá zodpovedá 20-tisícom rentgenov hrudníka. Nepríjemné následky na seba nenechali dlho čakať a pacienti trpeli halucináciami a závažnou nevoľnosťou. Počas 11 rokov výskumu zomrela až štvrtina pacientov, nie však na rakovinu, ale na následky žiarenia. Vzhľadom na ich ochorenie však tieto výsledky nemôžu byť potvrdené. Aj sám Saenger však priznal, že jeho experimentovanie usmrtilo najmenej osem ľudí.

Na neetickosti experimentu pridal aj fakt, že 60 percent subjektov bolo chudobných Afroameričanov. Okrem toho, väčšina pacientov nemala vzdelanie, mali nízky inteligenčný kvocient a predchádzajúce poškodenie mozgu. Experiment ukončil až nátlak senátora Teda Kennedyho v roku 1972, všetko sa však prísne utajovalo až do 90. rokov.

Keď bol Saenger predvolaný pred Kongres, experiment bránil, ako paliatívnu terapiu a tvrdil, že pacientov nikdy nechcel liečiť. V roku 1999 bol prípad uzavretý tým, že rodiny pacientov, ktorých Eugene Saenger využil, dostali vysoké odškodné. Napriek neetickosti a krutosti tohto výskumu sa jeho výsledky a poznatky z oblasti radiácie využívajú dodnes.

Pozri aj: Toto je 25 najčastejšie hacknutých hesiel roku 2017. Ak je medzi nimi aj to vaše, okamžite si ho zmeňte

all-that-is-interesting