O 10 rokov, o 20 a možno dokonca aj o celý ľudský život. Umieranie buniek sa však zatiaľ nepodarilo zastaviť ani tým najlepším vedcom. Ak však niekto umiera, jednou z možností je nechať svoje telo zamraziť, aby bolo opäť rozmrazené v čase, keď sa podarí nájsť liek na všetky choroby a človek sa stane nesmrteľným.
Svoju kariéru začínal ako opravár televízií
Robert Nelson sa narodil v roku 1936 v Massachusetts, otec rodinu opustil ešte pred jeho narodením, matka bola alkoholička a vzorom mu nebol ani nevlastný otec, ktorý bol členom mafie. Robert v dospelosti nebol vedcom, nevyrastal v rodine vzdelancov, nemal ukončenú vysokú školu a vyhodili ho aj zo strednej. Svoju kariéru začínal ako opravár televízií.
Vždy ho však fascinovala možnosť zmraziť chorého či zomierajúceho človeka a opäť ho rozmraziť a oživiť v budúcnosti, keď sa podarí vynájsť vhodný liek. Nelson bol touto možnosťou posadnutý do takej miery, že o nej odmietal len čítať v knihách. Chcel túto možnosť vlastnoručne otestovať. Zhromaždil preto skupinu ľudí s podobným zmýšľaním a pustil sa do nebezpečného experimentovania. Nebola to obyčajná skupina, Nelson dal do pohybu celé hnutie a v roku 1966 založil v Los Angeles spoločnosť Life Extension Society.
Nelson bol milovníkom science fiction, hltal akýkoľvek materiál pojednávajúci o kryonike. Najviac ho však fascinovalo dielo Roberta Ettingera s názvom The Prospect of Immortality. Ettinger, ktorý bol po smrti sám zmrazený tvrdil, že smrť nie je koniec existencie človeka ale nazdával sa, že je to ochorenie, ktoré je možné vyliečiť. Jeho teórie tvrdili, že človeka je možné zamraziť na dobu neurčitú, počkať, kým sa podarí nájsť liek a opäť ho priviesť k životu. Mohlo by sa zdať, že ide o pomerne jednoduchú záležitosť, Nelson sa však poriadne mýlil, následkom čoho zničil množstvo ľudských životov.
Prvým dobrovoľníkom bol James Bedford
Prvým človekom, ktorý sa podujal na to, že sa nechá dobrovoľne zmraziť, bol 73 ročný profesor psychológie James Bedford, ktorý zomieral na rakovinu obličiek. Zmrazenie sa konalo po jeho smrti 12. januára v roku 1967, a to napriek tomu, že od začiatku experimentu bolo jasné, že zmrazenie človeka bez toho, aby sa poškodili tkanivá, nebude vôbec jednoduché. Okrem toho, ročne zomierajú z rôznych príčin milióny ľudí a nie je možné zmrazením zachrániť každého z nich. Možno práve kvôli neistote spoločnosť Life Extension Society v spolupráci s Cryonics Society of California ponúkla, že prvé zmrazenie vykoná bez toho, aby si za to klient musel zaplatiť.
Experiment však nevyšiel podľa predstáv, a to hneď z niekoľkých príčin. Spoločnosť nebola po technickej stránke vybavená na to, aby človeka zamrazila a udržala ho v takom stave dlhodobo. Na to sa prišlo ešte v roku 1965, keď spoločnosť takmer zmrazila Wilmu Jean McLaughlinovú, ktorá zomrela na následky zlyhania srdca. K zmrazeniu napokon nedošlo, nesúhlasila s tým totiž rodina a ani lekári. V priebehu dvoch rokov sa však vybavenie, v ktorom mal zmrazený človek spočívať, príliš nezmenilo. Okrem toho, väčšina ľudí, ktorí zmrazovanie mali vykonávať, boli amatéri (nebol medzi nimi ani jediný lekár či iný odborník) a mnohí z nich boli chorí a starí. Hnalo ich teda pomyslenie na vlastnú smrť a nádej, že ich ešte čaká nejaká budúcnosť.
V čase, keď Bedford zomrel, kapsula, v ktorej malo byť jeho telo zmrazené, ešte nebola hotová. Profesorovo telo bolo preto uložené do obyčajného ľadu, aby sa nerozložilo skôr, ako ho stihnú oficiálne zamraziť. Keď sa napokon Bedforda podarilo uložiť do špeciálne vybudovanej rakvy vystlanej suchým ľadom, do krku mu vpichli lekársku nemrznúcu zmes a cez žily mu prehnali kyslík.
Na zmrazovanie a udržiavanie tiel chýbali financie
Aj keď Bedfordova budúcnosť nebola vôbec istá, keď sa verejnosť o jeho zmrazení dozvedela, začali sa hlásiť ďalší záujemcovia. Nelsonovej spoločnosti však chýbali financie, ľudia preto neboli ukladaní do kapsúl ako Bedford, ale ich telá boli uložené do boxov vystlaných polystyrénom a suchým ľadom. V niektorých boxoch bolo dokonca aj viac tiel, neraz ich do jedného uskladnili aj štyri. Čoskoro sa spoločnosť rozhodla zamraziť aj prvú ženu a dokonca aj 8- ročné dieťa, ktoré zomrelo na rakovinu.
V roku 1970 Nelson kúpil zariadenie, v ktorom boli všetky telá uskladnené, neprešlo však ani 10 rokov a Nelson sa nádeje na splnenie sna vzdal. V roku 1979 za sebou zamkol dvere a ponechal dohromady 9 tiel napospas osudu. Samozrejme, bez údržby sa ľad roztopil a telá sa začali rozkladať. Zachrániť sa podarilo len Bedforda, ktorého telo 6 dní po zmrazení previezla rodina do zariadenia spoločnosti Cryo-Care.
Pohroma sa nezaobišla bez následkov a rodiny ľudí, ktorých Robert Nelson zamrazil, sa rozhodli podať žalobu. Aj keď neskôr došlo k vyrovnaniu, Nelson sa s tým, ako to celé dopadlo, nevedel zmieriť. Odsťahoval sa a zmenil si meno. Na scéne sa opäť objavil v roku 2014, keď o svojich zážitkoch napísal memoár s názvom Freezing People Is (Not) Easy (Zmrazovanie ľudí nie/je jednoduché). O ten sa následne začali zaujímať hollywoodski režiséri.
Aj keď Nelsonova snaha dopadla obrovským neúspechom, ľudia sa nevzdali nádeje na to, že raz sa možno po zmrazení prebudia do lepšieho sveta. V súčasnosti je v rôznych zariadeniach zmrazených niekoľko desiatok tiel.
All That Is Interesting, Genetics and Society, The San Diego Union- Tribune, Alcor
Nahlásiť chybu v článku