Nazeranie do myslí vrahov a spoznávanie detailov či motívov skutočných príbehov, z ktorých naskakuje husia koža, sa stalo senzáciou. Ak vás fascinuje tiež, pravdepodobne veľmi dobre poznáte a hltáte krimi podcast Vražedné psyché, o ktorom sa napríklad dokážeme celé hodiny baviť s priateľmi. Unikátny je okrem iného v tom, že za ním stojí Richard Mažonas so svojím dedom, MUDr. Svetozárom Drobom, dlhoročným súdnym znalcom, ktorý na tieto true crime prípady nazerá svojím odborným okom a delí sa s nami s bohatými skúsenosťami zo svojej praxe z oblasti psychológie či sexuológie. 

Richard Mažonas nám vysvetlil, že akákoľvek krízová alebo bezvýchodisková situácia môže priviesť človeka do bodu, kedy je schopný vziať život. „Nakoniec, sme len zvieratá — inteligentné, áno, a na pohľad oddelené od zvyšku živočíšnej ríše, no stále ovládané základnými inštinktmi. Pud sebazáchovy je mimoriadne silný.“

A dokáže sa človek, ktorý sa napokon k takémuto činu uchýli, „napraviť“? „Keď som s podcastom začínal, bol som voči tejto otázke veľmi skeptický,“ priznal Richard a prezradil nám, prečo napokon zmenil svoj názor.

Vo vašom podcaste Vražedné psyché ste spracovali už viac ako stovku skutočných kriminálnych prípadov. Ktoré z nich boli z vášho pohľadu najsurovejšie, alebo ktoré vami najviac zarezonovali a prečo?

V prvom rade by som rád upozornil našich poslucháčov, že som vzdelaním právnik, nie psychológ ani psychiater. Avšak pri týchto témach som takpovediac vyrastal — počas dospievania som mal veľmi blízky vzťah so svojím dedom, skúseným forenzným psychiatrom a sexuológom MUDr. Svetozárom Drobom, od ktorého som sa mnoho naučil. Táto fascinácia napokon viedla k vzniku vami spomínaného projektu, kde toto netradičné vzdelávanie pokračuje.

Minulý týždeň sme vydali našu 140. epizódu. Každá z nich sa venuje jedinečnému prípadu, a je mimoriadne náročné vybrať ten „najsurovejší“. Pri výbere príbehov do nášho podcastu to ani nie je naším zámerom. Obzvlášť však vo mne rezonujú prípady, kde je násilie páchané na nevinných deťoch, nezriedka samotnými rodičmi. Motívy týchto činov bývajú zúfalstvo, strach z budúcnosti, alebo depresia. Tieto prípady zanechávajú naozaj trpkú pachuť a pripomínajú, aké krehké ľudské psyché v skutočnosti je.

Ľudí fascinuje nazeranie do myslí vrahov. Prečo si myslíte, že je to tak?

Myslím si, že počúvaním tragických reálnych príbehov si mnohí uvedomujú, že aj ich vlastné rozhodnutia alebo rozhodnutia ľudí v ich okolí môžu mať fatálne následky. V našom podcaste sa nezaoberáme len obávanými sériovými vrahmi, ale často aj pomerne bežnými prípadmi z každodenného života, ktoré sa z nejakého dôvodu skončili tragicky. Tieto tragédie sú často výsledkom série malých, kumulujúcich sa chýb, ktoré vedú k nešťastným koncom.

S tým súvisí aj proces sebapoznávania. Mnohí filozofi a myslitelia zdôrazňovali, že každý z nás má svoju temnú stránku — vlastnosti, ktoré, ak nie sú kontrolované, môžu u predisponovaných jedincov prerásť do extrémov, ktoré sa zdajú byť mimo logiky. Je to dôkaz toho, že svet nie je vždy farebný a nie každý príbeh má šťastný koniec. Ako mnohí tvrdia, je dôležité poznať tieto vlastnosti a udržať ich pod kontrolou. Niekedy môžu byť dokonca využité pozitívnym spôsobom — napríklad určitý „drive“, ktorý sa vymyká normálu, môže byť v dnešnom svete významnou konkurenčnou výhodou.

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

Príspevok, ktorý zdieľa Vražedné Psyché – krimi podcast (@vrazedne_psyche)

Z niektorých vrahov sa na internete stali dokonca až „hviezdy“. Napríklad, z Jeffreyho Dahmera vďaka seriálu, ktorý ukazoval jeho vyčíňanie. Čím to je, že aj keď si uvedomujeme, že spáchali niečo zlé, nás tieto osoby niečím „priťahujú“?

Nie som odborník na ľudskú sexualitu, ale na základe mnohých rozhovorov s odborníkmi v tejto oblasti, a najmä s mojím starým otcom, MUDr. Svetozárom Drobom, ktorý sa podieľa na tvorbe nášho podcastu, si všímame, že u niektorých fanúšikov tento faktor môže zohrávať určitú rolu. Často si však neuvedomujú, že realita je oveľa desivejšia než akékoľvek dokumentárne spracovanie.

Ďalším faktorom je to, že ide o témy, o ktorých sa bežne nehovorí. Unikátny druh poznania o donedávna tabuizovaných témach vzbudzuje zvedavosť. Ako to už býva, všetko tajomné, nepochopené a desivé nás priťahuje. Pamätám si, ako som ako dieťa vždy stíchol a s napätím počúval, keď v televíznych novinách varovali, že nasledujúca reportáž „nie je pre slabé povahy“.

Čo sa deje v hlavách sériových vrahov? Uvedomujú si následky svojich činov? Je niečo, čo majú spoločné, alebo je to individuálne?

Je ťažké túto problematiku opísať všeobecne, rovnako ako pri väčšine ľudí, aj v prípade sériových vrahov závisí veľa od konkrétnej osoby. Avšak na základe našej tvorby som si všimol určité opakujúce sa znaky. Sérioví vrahovia sú často „iní“ a pochopiť, ako vnímajú svet, je zložité. Táto odlišnosť sa ťažko popisuje slovami; vysvetľovať ich vnútorný svet je ako pokúsiť sa vysvetliť farby človeku, ktorý je od narodenia slepý. Ich emočná plochosť, prázdny pohľad, akoby pozerali priamo cez vás, v kombinácii so sexuálnou deviáciou, z nich robí mimoriadne nebezpečných zločincov.

V mnohých prípadoch si následky svojich činov uvedomujú, nezriedka sú veľmi inteligentní, občas dokonca nadpriemerne. Napriek tomu to u nich nevyvoláva očakávanú reakciu. Chýba im schopnosť vcítiť sa do pocitov iných, často nemajú takú emocionálnu škálu, ako väčšina ľudí. Niekedy im úplne absentujú vyššie city, ako sú láska, empatia, súcit, zmysel pre spolupatričnosť a pomoc druhým. Tiež majú problémy s vnímaním dobra a zla. Chápu následky svojich činov, ale laicky povedané, nič im to nehovorí — nezáleží im na tom, čo ich konanie spôsobilo druhým, ide im len o dosiahnutie vlastných cieľov.

Väčšinou trpia nejakou poruchou osobnosti a vnímajú svet a emócie úplne inak ako ostatní. Ako laik mám rád metafory, ktoré mi pomáhajú pochopiť zložité témy, ktoré mi môj starý otec často vysvetľuje. Ak by som mal vnútorný svet sériových vrahov popísať metaforou, pripodobnil by som ho k továrni na ceruzky. Predstavte si továreň, ktorá denne vyrobí milióny ceruziek. Drvivá väčšina z nich je bezchybná, ale občas dôjde k chybe – jedna či dve ceruzky vyjdú chybné. Väčšinou si ich kontrolóri kvality všimnú ešte predtým, ako sa dostanú do predaja. Ak však niektorá prejde bez povšimnutia, môže mať zriedkavo, ale predsa, vážne následky. Našťastie, ide o zlomky percent.

V novom true-crime komikse Vražedko sa venujete piatim príbehom — do akej miery vychádzajú zo skutočnosti, a prečo ste zvolili práve tieto?

Príbehy sú mierne zdramatizované, keďže žáner komiksu nám dáva istú voľnosť hrať sa s motívmi aj vizuálnou stránkou. Tieto úpravy sa však týkajú len detailov, ako napríklad ilustrovanie vnútorného sveta páchateľov alebo dotváranie tzv. slepých miest — tých častí, o ktorých môžeme len špekulovať. Napriek tomu zostávajú príbehy verné realite a ich základ vychádza zo skutočných udalostí.

Príbehy sme vyberali veľmi strategicky. Chceli sme ukázať, že nielen sérioví vrahovia páchajú brutálne činy — niekedy sa takýchto skutkov dopúšťajú aj ľudia, ktorí na prvý pohľad pôsobia úplne „normálne“. (Ale potom, kto je vlastne normálny?) Každý z týchto prípadov predstavuje iný odtieň hrozivých následkov, ktoré môžu vzniknúť, keď necháme deštruktívne vzorce správania prerásť do toxických rozmerov.

To, čo ich spája, je téma toxických vzťahov, ktoré môžu viesť až k extrémnym činom. Odznie tu dokonca citát: „Človek nemôže ručiť ani sám za seba, že nikdy nikoho nezabije“. Je to naozaj tak, že situácie, do ktorých sa človek dostane, z neho môžu urobiť vraha?

Akákoľvek krízová alebo bezvýchodisková situácia môže človeka priviesť do bodu, kedy je schopný vziať život. Nakoniec, sme len zvieratá — inteligentné, áno, a na pohľad oddelené od zvyšku živočíšnej ríše, no stále ovládané základnými inštinktmi. Pud sebazáchovy je mimoriadne silný. Či už ide o nutnú obranu, ozbrojené konflikty, kde sa ocitnú aj bežní ľudia, alebo rôzne iné situácie ohrozujúce život — všetci v sebe túto kapacitu máme. Avšak bremeno, ktoré si človek po takomto čine nesie, je obrovské a sprevádza ho až do konca života.

Čo by ste chceli týmto komiksom čitateľom odkázať okrem sprostredkovania samotných príbehov?

Chcel by som, aby si čitatelia uvedomili, aké máme šťastie, že žijeme vo veľmi bezpečnej časti sveta. Áno, aj medzi nami sa občas objavia tie „chybné ceruzky“, o ktorých sme už hovorili, ale aj tak máme veľké šťastie. Verím, že ľudia sa najlepšie učia prostredníctvom príbehov. Nemusíme opakovať chyby iných, príbehy nám umožňujú vidieť, kam môžu nesprávne rozhodnutia viesť. Poučme sa z chýb druhých, pretože nakoniec sme v tomto svete všetci spolu. Rešpektujme sa navzájom a snažme sa byť morálni.

Spomína sa v ňom aj len nedávno aktuálny prípad kuchára Jozefa a jeho otca prezývaného „bratislavský škrtič“. Oba otriasli Slovenskom. Čím zarezonovali vami, že ste sa ich rozhodli spomenúť?

Keďže ide o veľmi čerstvý prípad, venovali sme sa predovšetkým prípadu jeho údajného otca Štefana Pantla, brutálneho vraha dvoch mladých žien a sériového sexuálneho násilníka, ktorý bol popravený. Samozrejme, tento príbeh zarezonoval najmä prepojením s aktuálnymi udalosťami. Avšak to, čo mi utkvelo v pamäti najviac, je predstava, že Pantl mohol mať úplne iný osud. Myslel si však, že svet mu patrí, a vydal sa cestou, z ktorej už nebolo návratu.

Jeho osobnosť a sexualita sa vymykali normálu, no to ešte samo osebe neznamená, že človek musí byť nebezpečný. Pantl sa však rozhodol byť nebezpečný, a to ovplyvnilo jeho osud. Všetci máme svoj osud v rukách. Žiaľ, najviac ma mrzia jeho obete — mladé ženy, ktoré zaplatili najvyššiu cenu. Preto chcem vyzvať najmä dievčatá: dávajte si na seba pozor. Svetom chodia aj takí ľudia, ktorí s vami nemajú dobré úmysly.

Vydavateľstvo INTEREZ MEDIA pustilo do predaja svoju knižnú novinku, ktorá je celkom iná, než akýkoľvek jej predchodca. Novinka Vražedko z autorskej dielne Pavla Knapka, ktorý sa postaral o scenár, Kamily Kuricovej (ilustrácie) a Marianny Lutkovej (grafická úprava), vznikla podľa predlohy autora podcastu Vražedné psyché Richarda Mažonasa a Dušana Budzáka. Ponúka päticu príbehov, v ktorých toxické správanie môže nenápadne prerásť do nebezpečných následkov.

Zakúpiť si ju môžete v kníhkupectvách Panta Rhei a Martinus. Toto je true crime komiks, takže je logicky 18+.

Aký najbrutálnejší prípad z našich končín ste mali možnosť spoznať a čím vás šokoval?

Brutálnych prípadov je naozaj mnoho, od Štefana Sviteka, prezývaného Horehronský rozparovač, cez Ondreja Riga, ktorý sa vlámal do bytov dôchodkýň cez pootvorené okná s úmyslom zabiť, až po muža, ktorý zavraždil a sexuálne zneužil celú svoju rodinu pre finančné problémy. Počas 140 epizód sme spracovali desiatky šokujúcich ľudských príbehov, takže je ťažké vybrať len jeden.

Ak sa však teraz nad tým zamýšľam, jeden prípad mi okamžite príde na myseľ — prípad z dedovho archívu, ktorý na internete veľmi nenájdete, pretože sme museli zmeniť identity všetkých zúčastnených. Tento prípad nájdete pod názvom „PRÍPAD TVAROŽNÍK“ na ktorejkoľvek podcastovej platforme. Ide o príbeh rodičov, ktorí boli obaja pacientmi psychiatrie. Sekerami zavraždili svoje deti a následne plánovali ukončiť aj svoj vlastný život, no nedokázali to. Tento prípad ma šokoval nielen svojou brutalitou, ale aj psychickým stavom aktérov, ktorý bol kľúčový pre ich konanie.

Aké faktory najviac vplývajú na to, že sa človek uchýli k vražde? Často sa spomína komplikované dospievanie alebo vrodené predispozície. Je to tak? Dá sa tomu nejako zabrániť?

Znovu musím alibisticky zdôrazniť, že som laik, fascinovaný touto témou, no bez formálneho vzdelania v odbore. Myslím si však, že práve to mi umožňuje pozerať sa na vec z unikátnej perspektívy, neovplyvnenej dogmou. Túto otázku zodpoviem pomerne stručne a hneď vysvetlím prečo. Každý človek je výsledkom kombinácie genetickej výbavy a svojich životných zážitkov. To isté platí aj pre vrahov.

Zaujímavé je, že niektoré predispozície v nás môžu byť skryté ako „nášľapné míny“ — nevedomé, pokiaľ ich neaktivuje nejaký spúšťač. Niektorí ľudia prežijú celý život bez toho, aby sa o týchto skrytých tendenciách dozvedeli. Inokedy však určité životné udalosti, traumy či dokonca užívanie návykových látok môžu túto hrozbu odomknúť a priviesť na povrch.

S dedom to nazývame princíp „kľúčika a zámku“ — napríklad, človek so skrytou tendenciou k sexuálnemu sadizmu môže zažiť niečo, čo v ňom túto vlastnosť doslova „odomkne“. To je dôvod, prečo sú tieto témy také komplikované a prečo nám nestačilo ani 140 epizód na ich úplné preskúmanie. A na reakciách môjho deda, ktorý má za sebou 60 rokov praxe vo forenznej psychiatrii, vidím, že ani taká dlhá skúsenosť nestačí na úplné pochopenie tohto javu.

Asi každý z nás si vie v hlave vynoriť meno aspoň jedného vraha a pravdepodobne ide o muža. Akú rolu má v tomto pohlavie? Je to tak, že sa k týmto činom uchyľujú skôr muži, alebo nie?

Áno, väčšinou sú sériovými vrahmi muži, no nie je to absolútne pravidlo. Často to súvisí so sexualitou a biologickými rozdielmi. Muži sú spravidla „predátorskejší“, menej zdržanliví a prirodzene agresívnejší ako ženy. Je to však záležitosť tzv. Gaussovej krivky — občas sa na jej extrémoch objavia aj ženy.

Zaujímavé je, že modus operandi žien, teda spôsob, akým konajú, býva často oveľa rafinovanejší a ťažší na odhalenie. Ženy majú tendenciu konať menej násilne, no ich činy môžu byť rovnako zničujúce a niekedy ešte nepredvídateľnejšie.

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

Príspevok, ktorý zdieľa Vražedné Psyché – krimi podcast (@vrazedne_psyche)

Aký najvýraznejší prípad ženy, ktorá vraždila, poznáte? A čím vám utkvel v pamäti?

Je mnoho prípadov žien, ktoré sa uchýlili k vražde, ale jeden z najzaujímavejších je určite prípad Leonardy Cianciulli, známej ako „mydliarka z Correggia“. Pochádzala z Talianska a je známa tým, že zo svojich obetí vyrábala mydlá a pečivo, ktoré ponúkala miestnym. Tento prípad mi utkvel v pamäti najmä pre svoj bizarný a znepokojivý charakter. Leonarda svoje činy vykonávala s presvedčením, že ochráni svojho syna pred zlým osudom, čo jej dávalo ďalší rozmer šialenstva a motivácie, ktorú zvyčajne pri vraždách nenachádzame.

Dokáže sa človek, ktorý spácha vraždu, „napraviť“ a viesť opäť život ako predtým? Poznáte takéto prípady?

Keď som s podcastom začínal, bol som voči tejto otázke veľmi skeptický. Čím viac sa tejto téme venujem, tým viac si uvedomujem, že odpoveď nie je taká jednoznačná, ako by sa mohlo zdať. Nie je to čierno-biele. Verím, že je našou morálnou povinnosťou zistiť príčinu toho, prečo človek spáchal vraždu, a pokúsiť sa ju riešiť. Či je to vždy možné, nechávam na odborníkov — majú moju plnú dôveru, aj keď niekedy výsledok nie je taký, aký by sme chceli. Napriek tomu by sme mali dať ľuďom šancu na nápravu, ak existuje možnosť, že sa poučia a dokážu zmeniť.

Pozri aj:

Knižka na motívy úspešného podcastu: Novinka Vražedko odhaľuje temné stránky ľudských vzťahov