Foto: archív Radovan Haluza

Jeho fotografie a videá vám ukážu slovenskú prírodu tak, ako ste ju ešte nevideli.

Radovana Haluzu možno pokojne označiť za dobrodruha, ktorý ale za divočinou necestuje ďaleké kilometre do zahraničia, ale na svojom kanáli Život v divočine prináša unikátne zábery zo slovenskej prírody. Ukazuje, že je nesmierne výnimočná, aj keď na to v mnohých prípadoch zabúdame a nesprávame sa ku nej s dostatočným rešpektom.

Článok pokračuje pod videom ↓

Príroda bola Radovanovi blízka od detstva a to mu zostalo, preto v nej trávi veľa času. Venuje sa fotografovaniu prírody, dokumentuje svoj čas trávený v nej, alebo ukazuje príbehy zvierat, s ktorými sa aj priamo stretáva, a preto môže prinášať skúsenosti zažité „na vlastnej koži“.

So svojimi zážitkami a fotografiami sa delí aj na Instagrame alebo Facebooku, kde pravidelne reaguje na aktuálne témy a okrem iného ukazuje aj situácie, pri ktorých sa dostáva do blízkeho kontaktu napríklad s medveďmi. Pretože, ako nám prezradil v rozhovore, patrí medzi špičku ľudí v početnosti stretov s týmto živočíchom na Slovensku.

Viac o tom, aj o inšpiratívnom fotografovaní prírody, za ktorým je veľa času, trpezlivosti a lásky, nám Radovan prezradil v rozhovore.

V rozhovore s Radovanom Haluzom sa dozviete aj:

  • Kvôli čomu neváha zachádzať do extrémov a riskovať?
  • Čo všetko stojí za tým, vytvoriť v prírode fotografiu podľa jeho predstáv?
  • Ako pomohol odradiť medvedicu s mladými od problémov?
  • Je medveď plaché zviera?
  • Aká je naša najlepšia „zbraň“ a prevencia pred útokom medveďa?
  • Je hrať mŕtveho alebo liezť na strom hlúposť?
  • Prečo má strach z negatívneho dopadu ľudí na prírodu?

 

Foto: instagram.com (zivotvdivocine)

Ako vznikol „Život v divočine“? Čo chcete svojimi videami ľuďom povedať?

Samotný YouTube kanál Život v divočine spočiatku vznikol ako nejaký úložný priestor, kde som si odkladal videá mojich terénnych vozidiel. Som vyučený ako mechanik špecialista automobilovej výroby a úprava áut ma bavila.

Neskôr som začal ukladať aj videá z prírody a zdieľal som ich s kamarátmi. Videá boli prístupné verejnosti a zhliadnutia začali stúpať, prišli prvé komentáre a otázky. V ďalších som už začal natáčať sám seba a snažil sa na tie otázky odpovedať. Poviem vám, že zo začiatku bolo strašné natáčať sám seba a hovoriť na kameru. (Smiech) A tak vznikol Život v divočine.

Svojou tvorbou chcem zaujať najmä mladšiu vekovú kategóriu, pretože mám pocit, že mladých ľudí príroda vôbec nezaujíma.

Ukazujem ľuďom, ako sa dá žiť v súlade s prírodou a aj s medveďom. Kvôli tomu niekedy zachádzam do extrémov a riskujem svoje zdravie. Nechcem ľudí o niečom poučovať bez toho, aby som to sám zažil a zároveň ľudí extrém baví a mňa tiež.

Ako vyzerá práca fotografa prírody? Čo všetko predchádza tomu, kým vznikne fotografia podľa vašich predstáv?

Na Slovensku je mnoho skvelých fotografov prírody a ja si netrúfam povedať, že som na ich úrovni. No môžem vám prezradiť moju cestu k fotografii. Ak si niekto myslí, že si kúpi foťák a na druhý deň odfotí medveďa, tak je na omyle. (Smiech) Bude rád, ak odfotí motýľa. Za jednou fotkou stojí aj niekoľko dní stopovania, hľadania pobytových znakov a nehybného čakania na vopred vybranom mieste s pekným pozadím.

Málokedy sa podarí odfotiť niečo pri prechádzke lesom. Zviera musíte dostať pred objektív, najlepšie na 20-30 metrov a dúfať, že sa neotočí vietor a že príde ešte za svetla. Častokrát sa mi stáva, že po hodinách čakania mám tak stŕpnuté telo, že zo zeme sa musím dvíhať na etapy. (Smiech)

Takže v skratke – za fotkou zvieraťa stojí veľa hodín, pekné miesto, dobrý vietor, dostatok svetla, maskovanie a veľa trpezlivosti.

Foto: archív Radovan Haluza

Aké zvieratá sa vám podarilo odfotografovať? Ktoré z nich sú pre vás najvýnimočnejším „fotografickým úlovkom“?

Pre mňa je top zviera medveď. Ako som spomínal vyššie, tak zviera musíte dostať pred objektív na pár metrov a teraz si predstavte, že máte 30 metrov pred sebou medveďa a vy sa musíte sústrediť na ISO, čas, clonu a mnoho ďalších nastavení. A to všetko pod tlakom adrenalínu a stresu, že máte na to niekedy iba pár sekúnd.

Ale keď ste fotograf prírody, tak vás poteší každý živý tvor, teda aspoň mňa.

Často fotím vtáctvo, hmyz, krajinu, nočnú oblohu a každá fotografia je pre mňa niečím výnimočná. Čo sa týka prípravy, tak po rokoch strávených v prírode sa vám čas na prípravu rapídne skráti, už poznáte okolie aj tajné chodníčky zvierat, tak už stačí len prísť a čakať .

Na svojom YouTube kanáli máte napríklad video, v ktorom ukazujete svoje stretnutie s medvedicou s troma mladými. Aké pocity ste pri tom zažívali?

Tú medvedicu som natočil v obci Belá-Dulice a v podstate som ju chcel odradiť od problémov. Mala namierené do chatovej oblasti, kde táborili deti na chatách a viedol tadiaľ náučný chodník pre deti. Po celej dĺžke chodníka boli zvyšky sladkostí a ovocia, tak som vedel, čo tam medvedicu láka. Zároveň to bola skvelá príležitosť na video, v ktorom ľuďom môžem ukázať, že medveď nie je žiadny krvilačný netvor, ale keď má čas, tak zvolí ústup.

V tej dobe som už mal relatívne dosť stretov s medveďom, ale adrenalín tam bol veľký. Dnes mám strety s medveďom na dennom poriadku. Často na 3 metre a prvé, čo mi prebehne hlavou, je rýchlo urobiť fotku aspoň na telefón. (Smiech)

Netvrdím, že raz sa mi to nemôže stať osudné. No ak sa mi niekedy niečo stane, tak to bude moja vina. Ja ich vyhľadávam a zdržujem sa na miestach, kde hľadajú pokoj.

Foto: archív Radovan Haluza

Koľko medveďov ste už stretli? Vo vašich videách to vyzerá, že sú to v podstate plaché zvieratá. Aké chyby teda robia ľudia najčastejšie a potom sa vystavujú riziku útokov?

Tuším, že pri čísle 247 som ich prestal počítať. Niekedy v blízkosti kukurice som mal aj 30 stretov za 24 hodín a človeku sa to začne pri takých číslach už motať. Prestal som ich počítať minulý rok a netrúfam si povedať aktuálny počet stretov. No dovolím si tvrdiť, že na Slovensku patrím medzi špičku ľudí v početnosti stretov s medveďom.

Áno, medveď je v podstate plaché zviera, ale dnes už to tak nie je u všetkých jedincov.

Poznám medvede, ktoré okolo vás prejdú a absolútne nejavia známky plachosti. Práve naopak a keď ich vidím, v momente sa snažím vzdialiť lebo viem, že to je agresor. Tu zohrávajú rolu dve veci – povaha jedinca a čas strávený v blízkosti ľudí.

Chyby ľudí? Nepovažujem sa za odborníka, ale svoj názor vám poviem. Ľudia sú nepozorní! Idú napríklad na Kyslinky, ktoré sa nachádzajú na Poľane a vedie k nim dlhá asfaltová cesta cez les. Človek má pocit, že na asfaltovej ceste je v bezpečí, ale zabúda, že tá cesta ide cez les, čiže cez prirodzené prostredie pre medveďa.

Ďalej nedávajú pozor a nepredvídajú, vojdú do húštin v blízkosti potoka, kde nemajú rozhľad a hluk vody preruší každý zvuk navôkol. Nakoniec neviete ani vy o medveďovi ani medveď o vás, a to sú tie situácie, ktoré končia útokom. Naša najlepšia zbraň a prevencia pred útokom medveďa je náš rozum.

Ohľadom toho, ako sa správať v prírode, aby ste nestretli medveďa alebo ako sa správať, keď sa s ním dostanete do kontaktu, koluje už množstvo mýtov. Ktorým tvrdeniam ľudia veria a nie sú pravdivé?

Určite je blbosť robiť mŕtveho, utekať pred medveďom a taktiež liezť na strom. Už som to spomínal, že najlepšia prevencia je predvídať a myslieť na to, že môže byť hocikde. Preto dajte o sebe vedieť napríklad odkašľaním a dajte medveďovi čas na odchod.

Všetko ostatné je hlúposť. Keď na vás zaútočí a nemáte s tým skúsenosti, tak nespravíte už nič. Telo vám stuhne a v hlave bude chaos. Preto tvrdím, že jediný správny spôsob je tomu predísť.

Foto: archív Radovan Haluza

Aký najväčší zážitok v spojení s prírodou máte?

Najväčší zážitok mám z Rumunska, kde som sa voľne žijúcich medveďov doslova dotýkal. Medvede sú tam kŕmené ľuďmi a doteraz vám neviem povedať, či to je dobre alebo zlé. Na jednej strane medvede ostávajú v horách na cestách, kde majú neustály prísun potravy, na druhej si nechcem predstaviť slečnu, ktorá si odskočí do húštin a zašuchoce obalom z vreckoviek. Medvede si zvuk obalov spoja s potravou, v momente sú pri vás a myslím, že vtedy by sa z malej potreby stala veľká. (Smiech)

Trávite v prírode množstvo času. Určite si všímate aj dopad, ktorý na nej zanechávame. Čo by ste možno odkázali ľuďom ohľadom správania sa v prírode?

Dopady sú obrovské a poviem vám pravdu, že mám z toho strach. Lesy miznú a s nimi mizne aj voda, polia sú suché a úroda slabá. Keď nebude úroda, nebude čo jesť, nebude čím kŕmiť zvieratá a nás čaká peklo v podobe extrémne vysokých cien potravín a nedostatku pitnej vody. A prečo mám z tohto strach? Lebo túto vec si uvedomuje jeden človek zo 100 a ostatným to bude ľahostajné až dovtedy, kým nebude zle.

Na záver teda pekne prosím ľudí, aby pomáhali prírode, už čo i len tým, že nehodia odpadky na zem alebo do potoka. Nech si všetci uvedomia, že vďaka prírode žijeme, dýchame, pijeme a bez nej to nepôjde, tak si ju vážme – sme srdce Európy a trápi nás sucho.

Uložiť článok

Najnovšie články