V 20. rokoch 20. storočia sa dostala na svetlo sveta aféra. Mnoho žien si myslelo, že majú šťastie, keď sa v roku 1917 zamestnali v The U.S. Radium (USRC) v New Jersey. Ako správne patriotky pomáhali americkej armáde. Natierali ciferníky hodiniek svietiacou rádioaktívnou farbou. Plat bol trikrát vyšší, ako priemerný plat vtedajšej ženy a práca bola jednoduchá. Tak sa im to aspoň zdalo.

Dievčatám bolo povedané, že nedávno objavená novinka, rádium vo farbe, je úplne bezpečná. Neboli teda chránené vôbec ničím a veselo natierali ciferníky rádioaktívnou farbou. Občas sa niečo dostalo aj do tráviaceho traktu. Nevadí, veď od farby im svietili ruky a mohli tak aspoň po práci ľahšie čítať, čo stráviť noc v zákope.

Rádium objavila Marie Curie už v roku 1898, až v roku 1910 sa jej však podarilo izolovať vzorku, s ktorou bolo možné pracovať. Manželia Curiovci veľmi dobre vedeli, nakoľko je látka nebezpečná. Marie utrpela množstvo popálenín a na následky práce s rádioaktívnym materiálom napokon neskôr aj zomrela. Jej manžel Pierre zas vyhlásil, že by nikdy nebol ochotný byť v jednej miestnosti ani s kilogramom tej látky. Bál sa, že by ho oslepila a spálila mu pokožku.

19. a 20. storočie bolo zvláštnym obdobím, pretože napriek vyhláseniam Curriovci celé dni pracovali s čistým rádiom a v tých časoch sa verilo, že v malých dávkach je rádium dokonca prospešné pre zdravie. Ľudia veselo popíjali rádiový tonik, zuby im žiarili belobou vďaka zubnej paste z rádia a bol ho plný kozmetický priemysel. Bola to optimistická doba a ľudia boli nadšení, keď zistili, že ak natriete hodinky bielou farbou s prímesou rádia, cez deň absorbujú energiu zo svetla a v noci tak bude ciferník krásne žiariť.

Neodolateľná biela žiara však mala aj svoju tienistú stránku. Jediným stabilným izotopom rádia je radium-226, ktorého polčas rozpadu je 1602 rokov. To znamená, že celý ten čas bude okolo seba šíriť žiarenie alfa, ktoré sa v malých dávkach prirodzene vyskytuje v prírode aj v domácnostiach, neradno sa s ním však zahrávať. Ak sa rádium dostane do tela, spustí mutáciu buniek a napokon ich úhyn. Ďalším problémom je fakt, že rozpadom rádia môže vzniknúť plynný prvok radón, ktorého vdýchnutie rapídne zvyšuje riziko vzniku rakoviny pľúc.

Napriek všetkým týmto faktom, ochranu proti radiácii mohli v USRC nosiť pri práci len muži, ženy nie. Ženy boli dokonca nabádané, aby pri maľovaní oblízali koniec štetca, aby tak dosiahli precíznejšiu prácu. Prečo tie rozdiely? Muži totiž pracovali s obrovskými množstvami surového materiálu, zatiaľ čo ženy s rádiom prichádzali do kontaktu len v malých množstvách vo farbe. Radiácia má však kumulatívny efekt a rádiové dievčatá roky pracovali so svetielkujúcou farbou ako s akoukoľvek inou. Samozrejme, farba sa dostala všade. Na odev, na tváre, na ruky. Nevadilo im to však, keďže vedenie ich ubezpečilo, že je to úplne bezpečné.

Niektoré dievčatá dokonca neváhali vziať si v piatok do práce svoje najlepšie šaty, aby mohli večer na tanečnom parkete zažiariť. Doslova. Rádiovú farbu si nanášali do vlasov, na zuby a dokonca aj na nechty ako lak. USRC získavalo nové zamestnankyne lavínovou metódou. Dievčatá boli v práci šťastné a dobre platené, volali preto aj svoje tety, sestry, sesternice, každého. Do roku 1920 s rádiovou farbou pracovalo 300 dievčat a často išlo o celé rodiny.

Ako ste si však zrejme domysleli, následky na seba nenechali dlho čakať. V roku 1922 rozbolel Mollie Maggia zub. Zašla teda k zubárovi a ten jej zub vytrhol. Rany sa však nehojili a po každej návšteve prišla Mollie o viac zubov. O niekoľko mesiacov si zubár myslel, že Mollie má na sánke absces, ktorý treba odstrániť. Nevedel, že rádium sa veľmi ľahko vstrebáva cez ďasná a keď ich otvoril, kosť bola sivá a na jeho zdesenie sa rozsypala ako popol po dotyku jeho prsta. Rádium zničilo bunky a vysalo z kosti vápnik. Nádor prerástol do krčnej tepny a dievča sa v spánku zadusilo vlastnou krvou. Osem mesiacov po návšteve zubára Mollie zomrela.

V tom čase v továrni začali pribúdať u dievčat rôzne zvláštne symptómy. Šírila sa rakovina, dievčatám vypadávali zuby a vlasy a ich kosti vyzerali podobne ako Molliene, ako kôpka triesok. S radiačnými ochoreniami však nikto nemal skúsenosti a keď sa na firmu začali valiť obžaloby, tvrdila, že za všetko môže syfilis.

The Radium Girls and the Generation that brushed its Teeth with Radioactive Toothpaste https://t.co/wq2B7vaG12 pic.twitter.com/B9O7Is7Og6

— Isik Mater (@isik5) March 2, 2017

Zaujímavé je, že dávno pred obvineniami vykonal riaditeľ firmy bezpečnostnú previerku a spokojne usúdil, že práca s rádiom je bezpečná. Až v roku 1924 nezávislá kontrola zistila, prečo je mnoho dievčat mŕtvych, alebo chorých. USRC sa však bránila a zaplatila ďalšiu kontrolu, ktorá zas tvrdila, že prehĺtanie rádia je v poriadku. Obrat nastal opäť v roku 1925, keď sa do prípad angažoval Harrison Martland a opäť otvoril aj prípad Mollie. Martland najal špecialistov, aby vyšetrili Mollieno telo a ukázalo sa, že ho nezničil syfilis, ale radiácia. Rovnako dopadli aj pitvy ostatných dievčat a USRC napokon skrachovalo.

Ako sa dalo očakávať, súd s USRC bol dlhý a neľahký. Dievčatá, ktoré súd prežili, získali odškodné 10-tisíc dolárov a ročnú rentu 6-tisíc dolárov. Do roku 2015 prežilo jediné dievča, Mabel Williams, ktorá v tom čase mala 104 rokov. Pre firmu pracovala, keď mala len 16 rokov.

Kauza spustila ďalšie vyšetrovania v rôznych spoločnostiach, ktoré okrem iného pracovali aj s plutóniom a uránom. Prípad rádiových dievčat slúži svetu ako varovný prst a ponaučenie. Z Martlandových prác sa čerpá a cituje dodnes.

Pozri aj: Čo sa naozaj stalo v Černobyle? Nová analýza prichádza s tvrdením, ktoré úplne mení pohľad na túto katastrofu

all-that-is-interesting, wikipedia