Stránky médií po celom svete aktuálne opäť začal zapĺňať jeden konkrétny pojem – Taliban. Názov islamského hnutia, ktoré si aktuálne postupne podmaňuje celé územie Afganistanu a preberá v ňom moc, pozná každý. To, o čo členom tejto skupiny ide, je však zrejmé len málokomu. Aká je vlastne história Talibanu, čo viedlo k jeho založeniu a ako je možné, že sa po trpkej porážke opäť dostal k moci?
O Talibane sa posledných niekoľko dní rozpráva čoraz viac. Nejde pritom o nelogickú vec – islamistické hnutie sa totiž opäť dostáva k moci, dobýja Afganistan a púta na seba pozornosť. Obyvatelia krajiny majú, pochopiteľne, strach – všetko totiž nasvedčuje tomu, že ich čakajú neľahké časy. Snažia sa utiecť, no je to márne.
To, ako to v Afganistane bude vyzerať najbližšie roky, sa nedá predpovedať. Dochádzať zrejme bude k zmiznutiam nepohodlných, mnohým, a najmä ženám, budú odopierané ich práva. Presne tak, ako to bolo v období rokov 1996 až 2001, kedy sa Talibanu podarilo nad Afganistanom prevziať moc prvýkrát. Keď došlo k jeho roztriešteniu, mnohí verili, že podobná situácia už nenastane. Moc Talibanu však prakticky nikdy nezoslabla, len čakala na svoju príležitosť. A tá podľa vedúcich osobností tohto nábožensko-politického hnutia prišla opäť teraz.
Tí „dobrí“ radikáli
Hnutie, radikálni bojovníci, politicko-náboženská skupina – aj týmito synonymami je Taliban označovaný. Vznikol, lebo Afganistan potreboval oslobodiť. Sloboda svojím spôsobom prišla, avšak radikálne názory a vlastný výklad Islamu prejavili aj mocenské pohnútky hnutia, ktorým však obyvatelia krajiny vtedy veľmi nevenovali pozornosť.
Taliban, doslova „študenti“ (Koránu) založil s pomocou pakistanských tajných služieb a s podporou americkej CIA mulla Muhammad Omar, kedysi veliteľ mudžáhidov, ktorý pomáhal vytlačiť sovietskych vojakov z Afganistanu v roku 1989. Po tom, čo sa Sovietov podarilo poraziť, vytvorilo sa v krajine akési „mocenské vákuum“. USA prestali mudžáhidov podporovať a moslimovia, ktorí bojovali za oslobodenie Afganistanu, sa vrátili k tomu, čo robili dovtedy – žili normálny život a snažili sa uživiť svoje rodiny.
Netrvalo dlho a v Afganistane, kde nebolo zrejmé, kto vlastne vládne, začalo dochádzať k nepokojom medzi jednotlivými etnickými skupinami žijúcimi v krajine, čo vyvrcholilo do občianskej vojny. Vedúce osobnosti protisovietskeho odboja sa tak rozhodli, že musia zakročiť a v krajine opäť nastoliť mier.
V roku 1994 Omar spolu s ostatnými mužmi založil hnutie Taliban s cieľom zaistiť mesto Kandahár na juhozápade Afganistanu, ktoré sa dostalo pod nadvládu zločinu a násilia. Keďže štát nekonal a nedokázal zabezpečiť základné potreby svojim obyvateľom či bezpečnosť, museli zakročiť iní. A práve vízia nastolenia spravodlivosti pomohla Talibanu nadobudnúť moc.
Najskôr jedno mesto, potom všetky ostatné
Talibanu sa podarilo prevziať v Kandaháre moc a postupne si vďaka svojej ideológii dokázal podmaniť aj ostatných obyvateľov krajiny. Začal sa usilovať o ešte väčšiu moc aj v ostatných oblastiach, pričom ich základným cieľom bolo hlásanie obnovy mieru a bezpečnosti v krajine, ktorá predtým nebola veľmi bezpečná. To bola však len jedna strana mince.
Keďže Taliban ctil aj vlastný a pomerne radikálny výklad islamu, druhá strana mince bola popísaná presadzovaním vlastnej a veľmi strohej verzie islamského práva šaría. Okrem zdanlivej slobody tak v oblastiach, kde sa Talibanu podarilo presadiť svoje mocenské postavenie, došlo k zavádzaniu pravidiel a zákonov, ktoré so slobodou nemali absolútne nič spoločné. Došlo, naopak, k jej obmedzovaniu – ženy prišli o väčšinu svojich práv, nemohli sa slobodne pohybovať po krajine, vychádzky mali povolené len v sprievode mužov, ktorým bolo nariadené si nechať narásť dlhé brady. Zakázaná bola akákoľvek hudba okrem náboženskej, Afganci nemohli tancovať či akokoľvek sa zabávať.
Z juhozápadu krajiny sa Talibanu však aj napriek všetkému podarilo presadiť svoj vplyv aj v ostatných častiach Afganistanu. V septembri 1995 dobyli prívrženci hnutia provinciu Herát, o rok neskôr aj hlavné mesto krajiny Kábul. Zvrhli režim vtedajšieho prezidenta Burhánuddína Rabbáního a pokračovali v podmaňovaní si krajiny a upevňovaniu moci. Po dobytí Kábulu Afganistan zanikol a vznikol Islamský emirát Afganistan. Talibanu sa do roku 1998 podarilo dostať pod svoju kontrolu takmer 90 % celej krajiny. Ako je to ale možné, keď vláda tohto hnutia bola obmedzujúca a aj keď hlásala slobodu, bola brutálna a represívna?
Afganci verili, že ich Taliban oslobodí
Členovia Talibanu to mali viac-menej jednoduché. Väčšina Afgancov bola už totiž z neustálych bojov a okupácie inými krajinami či národmi unavená. Boje dokonca neskončili ani po tom, čo sa podarilo Sovietov z krajiny vyhnať (zanechali za sebou takmer 2 milióny mŕtvych). Taliban sa ukázal ako jediný schopný nástroj na nastolenie slobody i poriadku v krajine. Darilo sa im trestať tých, ktorí páchali zločiny a štát pred tým len zatváral oči. Potláčali korupciu a pomáhali rozvíjať obchod. Toto všetko ale niečo stálo – absolútnu slobodu obyvateľov krajiny.
Taliban podporoval veľmi striktný výklad práva šaría, vrátane zavádzania priam až stredovekých trestov. Verejné popravy vrahov či tých, ktorí sa voči Islamu akokoľvek previnili, boli na dennom poriadku. Rovnako tak sa na verejnosti trestali aj tí, ktorí nejakým spôsobom porušili akýkoľvek zákon. Zlodejom boli zaživa a v prítomnosti okoloidúcich odsekávané časti tiel. Tieto brutálne spôsoby trestov mali odradiť ostatných od porušovania tvrdých pravidiel.
Okrem toho ale bola zakázaná aj televízia, kiná, dievčatá od 10 rokov prišli o akékoľvek možnosti vzdelávania, ženy museli chodiť zahalené a len v sprievode mužov. Taliban tak prakticky Afgancom zakázal žiť slobodný život, čím porušoval základné ľudské práva. Hnutie tak na seba v medzinárodnom meradlo strhlo nemálo pozornosti a mnohé štáty sveta ho kvôli tomu odsúdili.
Vzdelaní členovia Talibanu
Vláda Talibanu vždy bola a aj bude (nech dnes jej členovia hovoria čokoľvek) založená na kombinácii radikálneho Islamu a paštunského nacionalizmu. Väčšinu členov tvorili (a tvoria) uznávaní učitelia z náboženských islamistických škôl. Tí do svojich radov mobilizovali najmä svojich študentov (bývalých aj súčasných), ktorí tvorili jadro hnutia aj ozbrojených síl. Ozbrojencov potom doplnili aj mudžáhidovia z arabských štátov.
Vďaka podpore ostatných arabských krajín mohol Taliban vo veľkom zbrojiť a finančných prostriedkov mal viac než dosť aj vďaka bohatým Arabom. Zlom nastal v momente, keď sa spolčil s teroristickou organizáciou al-Káida. Obzvlášť Usáma bin Ládin bol podporovateľom Talibanu a poskytoval mu peňažné prostriedky, keď od roku 1996 priamo v Afganistane sídlil.
Začiatok konca Talibanu
Práve toto spojenectvo a vzájomná podpora však bola začiatkom konca silného Talibanu. 11. septembra 2001 totiž al-Kaída zaútočila na Spojené štáty americké a Taliban pomáhal hlavného podozrivého ukrývať.
7. októbra 2001 začali USA s intervenciou a spolu so spojencami vstúpili do Afganistanu s cieľom eliminovať nepriateľa, ktorým bol najmä bin Ládin a jeho teroristická organizácia. Na pozore sa ale musel mať aj Taliban. Po dvoch mesiacoch bojov došlo k porazeniu talibanského režimu a k jeho roztriešteniu.
Samozrejme, nie všetkých lídrov sa podarilo zajať, mnohí našli útočisko v Pakistane. Taliban, aj keď sa ho viac-menej podarilo zdanlivo zničiť, však vďaka intervencii USA nestrácal na sile.
Pomyslené ticho pred búrkou
Roztrieštenosť a prítomnosť amerických vojsk na Blízkom východe bola len ďalšou zámienkou na verbovanie nových členov. Skorumpovanosť afganskej vlády, ďalšie ignorovanie základných potrieb obyvateľov, antikolonialistické náreky Talibanu spôsobili rozšírenie základne členov skupiny. A kým v roku 2001 bolo súčasťou týchto radikálov len 45-tisíc mužov, dnes sa k nim odhadom hlási až 150-tisíc.
Keď sa začali americké vojská z jednotlivých oblastí Afganistanu postupne sťahovať, začal Taliban na sile získavať a viedlo to k tomu, čo môžeme z médií po celom svete vidieť dnes. Radikálne hnutie sa opäť zmocňuje Afganistanu a aj keď tvrdí, že tentokrát nenastolí vládu ako v minulosti, aktuálne udalosti svedčia o úplnom opaku. Moc Talibanu silnie, ľudia sa boja a snažia sa z krajiny dostať preč. Mnohí neúspešne.
To, ako bude Afganistan ako jedna z najchudobnejších krajín sveta vyzerať nasledujúce roky, nevedno. História nám ale ukazuje, že veľa sa nezmení.
Deník.cz, Denník N, Greelane, The New York Times, HNonline, CNN
Nahlásiť chybu v článku