Snaha o nastolenie socializmu s ľudskou tvárou skončila viac ako 20-ročnou vojenskou okupáciou. 500-tisíc vojakov, 6 300 tankov, 800 lietadiel, 2-tisíc diel. Taká je bilancia operácie Dunaj.

20. augusta 1968 okolo 23:00 vpadli na územie Československej socialistickej republiky cudzie vojská.

„Vážení poslucháči, zostaňte pri svojich prijímačoch,“ zaznelo 21. augusta krátko po pol druhej v noci z Československého rozhlasu v Prahe. Z úst hlásateľa Vladimíra Fišera zaznela veta, z ktorej mrazí dodnes. „… vojská Sovietskeho zväzu, Poľskej ľudovej republiky, Nemeckej demokratickej republiky, Maďarskej ľudovej republiky a Bulharskej ľudovej republiky prekročili štátne hranice Československej socialistickej republiky.“

21. augusta výstrely pri Univerzite Komenského v Bratislave zasiahli Danku Košanovú, Jána Holíka a Stanislava Siváka. Počas demonštrácie na Námestí SNP 22. augusta spustili vojaci streľbu, ktorá si vyžiadala život Petra Legnera a Jozefa Szvityela. Streľba v Poprade pripravila o život Jozefa Bonku. Do streľby vyústili aj ostré protesty v Košiciach, zomreli siedmi ľudia. Vo Zvolene si pod kolónu tankov ľahol Jozef Levák. Rudolf Gavorník a Štefan Zdechovan prišli o život počas streľby v Detve. Pod rukami okupantov celkovo vyhaslo 108 ľudských životov, z toho 38 na Slovensku.

Bezprostredne po začiatku okupácie emigrovalo 100- až 150-tisíc ľudí. Do roku 1989 svoj domov opustilo až 300-tisíc obyvateľov. Túžba po slobode bola zadusená silou tankov. Odo dňa, kedy boli kultúra, umenie, vzdelávanie, informácie alebo cestovanie potlačené strachom, šikanou a perzekúciami či väzením, prešlo 56 rokov.

Známe osobnosti z verejného života a kultúry si pripomínajú výročie začiatku okupácie. Pre interez odpovedali na otázku:

Čo pre vás v súvislosti s 21. augustom 1968 znamená sloboda?

Milan Bardún (Milan Bez Mapy)

Sloboda je pre mňa to najdôležitejšie v živote. Sloboda pre mňa znamená možnosť žiť podľa vlastných predstáv, robiť rozhodnutia, ktoré sú v súlade s mojimi hodnotami a schopnosť vyjadriť svoje myšlienky, názory a pocity bez strachu z odsúdenia či represie. Či je to sloboda v rozhodovaní, cestovaní, kultúre, alebo len v obyčajnej prechádzke po ulici.

Magdaléna Vášáryová

Nielen Československá republika, ale aj moja generácia je nerozlučne spojená s osmičkami v dátumoch. Narodili sme sa v roku 1948 a v roku 1968 sme mali dvadsať rokov.

Od roku 1966 sme vnímali otepľovanie totalitnej klímy v Československu. Dostávali sme sa k novým knihám, časopisom, posledné dva roky sme mohli aj cestovať po Európe, na vysokej škole nám už inak prednášali, objavili sa aj noví profesori, ktorých pustili z väzenia: Dýchali sme iný vzduch, plný kyslíka nových čias.

Vstup vojsk Varšavskej zmluvy znamenal koniec nádejí, a pred nami padla znovu železná opona a odrezala celú moju generáciu od sveta. Najprv som bola presvedčená, že moja generácia sa nepoddá – za žiadnu cenu. O pár mesiacov vstúpili moje kamarátky a spolužiaci do Komunistickej strany a ja som si musela začať hľadať nové zamestnanie. Zlomili nám chrbtice, zobrali vysnené kariéry, angličtina začala byť znovu zbytočnou.

Smutná generácia, ktorá sa po dvadsiatich rokoch v roku 1989 postavila na námestia a vedela, o čo sa usiluje. Ale tých dvadsať stratených rokov sa nám už nevráti.
Veľmi si prajem, aby to už žiadna slovenská generácia nemusela zažiť.

Zomri

Sloboda je ako kyslá kapusta v segedíne. Bez nej to proste nejde.

Zuzana Smatanová

Moja mama mala vtedy sedem rokov a prvú spomienku na túto udalosť má, že vychádzala z obchodu a suseda jej kričala spoza plota: ”Ivetka, povedz mame, nech si nakúpi tovar, ide vojna!” A celý deň počula nad hlavou hučať lietadlá.

Zatvorila som oči a skúsila som si to len predstaviť, prešlo mi hlavou, že takto svet nemá vyzerať, je to absurdné, neľudské a strašidelné. Nakoniec, nie je to dnes len o predstave, pretože sa to isté deje hneď za našimi hranicami aj v tomto storočí. Ľudia prichádzajú o svoje rodiny, domovy, slobodu a istoty, o všetko, čo kedysi pre nich znamenalo mať normálny život.

Absurdné a strašidelné. Nechcem to zažiť na vlastnej koži. Nechcem sa zobudiť do rána, keď sa budem musieť biť s ľuďmi o tovar v obchode, rozlúčiť sa s domom a skryť sa do úkrytu. Táto predstava mi dnes opäť pripomenula, aby som si vážila slobodu a prispela, hoci aj málom, k jej udržaniu.

Matej Drlička

V noci z 20. na 21. augusta 1968 prišla na územie našej krajiny totálna nesloboda. Ani obdobie pred týmto dátumom sa nedá označiť ako obdobie prekypujúce slobodou, demokraciou a rešpektovaním ľudských práv, ale vpád armád Varšavskej zmluvy priniesol spolu s neslobodou aj dlhých 30 rokov vlády podpriemernosti, hlúposti a strachu.

Krajinu počas týchto rokov spravovali ľudia, ktorí nevedeli ako riadiť ekonomiku, hospodárstvo, zdravotníctvo, školstvo a všetky ostatné rezorty.
Kultúra však obišla najhoršie zo všetkých. Pretože vo vedení tohto rezortu sa spojila neodbornosť s nebezpečnou ideológiou. Krajina postupne upadala. Ekonomicky aj morálne.

V čase Nežnej revolúcie bolo Slovensko na pokraji kolapsu a bez identity. Potom prišla sloboda. Nečakane a rýchlo. So slobodou prišiel ekonomický rast a strastiplné hľadanie novej, vlastnej identity.

Ale v tom hľadaní sme zablúdili a jedného dňa sme sa zobudili do rána, kedy je vo vedení rezortu kultúry opäť spojená neodbornosť s nebezpečnou ideológiou. Tentoraz bez pomoci vojsk Varšavskej zmluvy. Zablúdili sme.

Blue Grandma (blue.grandma)

Sloboda je, že sa môžeme voľne pohybovať pomedzi ľudí, môžeme si myslieť, čo chceme, nikto nám nemôže prikazovať, čo si máme myslieť. Vtedy sa nemohlo cestovať, všetko bolo sledované, teraz je to voľnejšie a tým sme slobodní, a možno si to už ani neuvedomujeme.

Bol to iný svet. To nebola láska, taká skutočná. Sloboda musí byť láska, nedá sa ovládať.

Ady Hajdu

Býval som oproti športovej hale, bola tam kolkáreň. Ako malé dieťa som od mojich rodičov nikdy nedostal po hlave alebo po zadku. Keď ale prišli Rusi, tešil som sa, že vidím tanky. Kričal som: „Hurá, prišli tanky, prišli Rusi!“. Vtedy som od otca dostal prvýkrát po hlave. Snažil sa mi vysvetliť, že to nie je dobré, že sú to zlé tanky a zlí Rusi.

Ako dieťa som tomu nerozumel. Tajne som za nimi chodil, nosil som im chlieb, aby som sa im „odvďačil“, doma som skrýval množstvo odznakov, ktoré mi dávali.
Spomínam si ale, že kým prišli, všetci susedia, vrátane nás, sme vždy mali dvere otvorené. Stretávali sme sa. To sa zrazu skončilo, dvere sa začali zatvárať. Prišla normalizácia, ľudia sa báli, začali na seba donášať. Až vtedy som to pochopil.

No a čo je sloboda? Tú vnútornú mi nevezme nikto. Môžu ale siahnuť na tú vonkajšiu, a to sa deje aj teraz. Berú nám štát, berú nám slobodu aj demokraciu. Teraz je najdôležitejšie, ako sa k tomu postavíme ako jednotlivci.

Každému odporúčam, aby si pozrel film Vlny. To posolstvo, aj o roku ´68, je veľmi silné. Aby ľudia nezabudli.

Roman Samotný

Myslím si, že odkaz roku 1968 veľmi dôsledne zachytil film Vlny, ktorý ukazuje ten slobodný a radostný nádych celej spoločnosti, následne bolestne udusený sovietskymi tankmi.

V súvislosti s Pražskou jarou vo mne najviac rezonuje túžba hovoriť pravdu. Práve to je ten pocit slobody, keď sme ukotvení v realite a nežijeme v pretvárke a lži.

Pozri aj:

Pavel Bruchala o ministerke Šimkovičovej: Boli sme kamaráti. Prekvapilo ma, že išla do politiky. Bral…