Pravidelne sa svet teší z ďalšieho medicínskeho zázraku, z nového účinnejšieho lieku, z predlžovania očakávaného veku dožitia a z faktu, že čoraz efektívnejšie bojujeme aj s tými najzákernejšími ochoreniami ľudského tela. Duša a myseľ sú však stále veľkou záhadou a často ich odsúvame na druhú koľaj. Duševných porúch a problémov so psychickým zdravím však neustále pribúda. Medzi nimi aj také, ktoré sa spájajú napríklad s obavami o klimatickú budúcnosť našej planéty. O ľudskej duši a jej problémoch sme sa porozprávali so psychiatrom Michalom Patarákom. 

Medicína neustále napreduje, predlžuje sa očakávaný vek dožitia, úspešne bojujeme proti mnohým chorobám, ktoré ešte v minulom storočí predstavovali veľké riziko. Ako je na tom ale spoločnosť po psychickej stránke?

Ak sa pýtate, či sme psychicky zdravší ako kedysi, potom je odpoveď otázna. Ak sa ale pýtate, či máme lepšie možnosti diagnostikovať a liečiť duševné poruchy a tak prispievať k duševnému zdraviu, potom je odpoveď jednoznačne áno. V medicínskom a technickom zmysle, máme oveľa lepšie možnosti ako pracovať s duševným zdravím.

V čom napríklad vidíte v priebehu času posun k lepšiemu? Ako sa psychiatria zmenila?

Je to odbor, ktorý nevzbudzuje nejaký veľký finančný záujem, nie je atraktívny pre nových, mladých lekárov, ani psychiatrie zväčša nesídlia v nových budovách a neblyštia sa novým zariadením. Hlavný diagnostický nástroj psychiatrie používame práve teraz. Je to rozhovor a pozorovanie. Takto získavame najviac informácií. Tieto metódy existovali už aj pred 100 rokmi. Zlepšuje sa ale diagnostické zaradenie duševných porúch. Psychické príznaky sa radia do syndrómov, ktoré zaraďujeme pod jednotlivé duševné poruchy. Pomerne jednoznačne už vieme na príznakovej rovine povedať napríklad aký je rozdiel medzi depresiou a schizofréniou.

To, čo praktickej psychiatrii stále chýba, sú precízne metódy, ktoré od nej svet stále viac očakáva, ako aj medicína založená na dôkazoch. Nemáme napríklad jednoznačné laboratórne vyšetrenia, z ktorých by sme vedeli posúdiť stav pacienta. Máme k dispozícii neurozobrazovacie vyšetrenia, MR mozgu, CT mozgu, ale výťažnosť týchto vyšetrení pre bežné duševné poruchy je veľmi malá. Používajú sa skôr z diferenciálno-diagnostických dôvodov pri hľadaní abnormalít na mozgových štruktúrach, ktoré by mohli vysvetliť aktuálny psychický stav pacienta. Vývoj neurovied je úžasný, ale medzi teoretickými výsledkami a praxou je len veľmi slabé prepojenie.

Nemáte niekedy pocit, že sa štát, veda ale aj spoločnosť zameriava skôr na fyzické zdravie ako na zdravie psychické?

Áno, lebo problémy fyzického zdravia sú ľahšie uchopiteľné. Badám ale nárast všeobecného povedomia o psychickom zdraví a záujmu o psychické poruchy. Už aj v populárnych médiách sa šíria články typu ako sa zbaviť stresu, čo s depresiou, aj keď nie sú vždy najšťastnejšie uchopené, ale istý dopyt cítiť. Populárny záujem tu je, ale nie som si istý, či je vždy aj dostatočne podložený.

Môžu články, ktoré nie sú postavené na vedeckých faktoch spôsobiť viac škody ako úžitku?

Vo svojej praxi som prišiel veľakrát do styku s človekom, ktorý duševne trpí, cíti svoje duševné utrpenie, je úzkostný či a depresívny, ktorý predtým vyskúšal sériu rôznych metód, ktoré odporúčali v nejakom článku alebo jeho kamaráti. Tie sú často založené na pozitívnom myslení, akejsi ezoterike, aromaterapiách, farbách, diétach, zdravom prístupe k životu či rôznorodých cvičeniach a nie vždy sa to dotýka priamo problémov, prečo u neho depresia či úzkosť vznikla. Tým, že ľudia vyhľadávajú informácie na internete, narastá dĺžka času od momentu objavenia sa problémov po návštevu odborníka, čo nie je prognosticky najšťastnejšie.

Porovnajme si Slovensko pred a po roku 1989. Evidujete nárast psychických problémov? Aký je dôvod?

Rok 1989 je pre psychiatriu na Slovensku veľmi dôležitým míľnikom. Po 89´sa otvorili hranice a objavili sa úplne nové kapitoly závistlostnej scény. Komunikácia so západným svetom priniesla aj nelátkové závislosti, napríklad závislosť od hracích automatov. Hra tu samozrejme bola vždy, ale v tejto masovej forme, vedúcej k patologickému hráčstvu, sme ju v Československu dovtedy nepoznali.

Vo významnej miere sa začali objavovať aj duševné poruchy, ktoré súvisia s konzumáciou drog. Narástli aj úzkostno-depresívne stavy z rôznych záťažových situácií a samovražedné pokusy po vzťahových krízach. Rozchod s partnerom je mnohými mladými ľuďmi prežívaný veľmi dramaticky, čo nás dnes mnohokrát doslova prekvapuje. Akoby to prezrádzalo nejakú vzťahovú slabosť generácie ľudí po 89´. Čím to je, ostáva na širšiu diskusiu.

Po revolúcii poklesol počet samovrážd. Možno za to môže istá uzavretosť, nízka úroveň komunikácie ťažkostí smerom navonok, utajovanie problémov pod spoločenskú masku, nemožnosť riešenia problémov zmenou nejakých vonkajších faktorov, nedostatok psychiatrickej osvety, ale aj samotný komunizmus a ideologické prenasledovanie, ktoré pre menované vytvorili zhubnú atmosféru. Mnohí hovoria, že sa kedysi žilo lepšie, ale určite nie všetkým.

Počet duševných porúch ako takých určite rastie, to je celosvetový trend. Bremeno duševných porúch je čoraz väčšie a dostávajú sa na popredné priečky najzávažnejších a najčastejších ochorení, ktoré spôsobujú invalidizáciu. Aj z hľadiska ekonomického fungovania spoločnosti je to veľmi nepriaznivý trend. Ja si to z časti vysvetľujem lepšou diagnostikou, osvetou a lepším prístupom k psychiatrovi ako kedysi. Tým, že sa témy psychického zdravia otvorili spoločnosti, ľudia vyhľadávajú pomoc spontánne. Čo sa kedysi človek snažil riešiť sám, dnes ľudia konzultujú s odborníkmi.

Sú však aj teórie, ktoré pripisujú nárast množstva duševných porúch životnému štýlu. Ľudia prestávajú kooperovať a radšej súťažia, rodiny sa rozpadávajú, žijú vo vzájomnej geografickej vzdialenosti. Stres, zameranie na výkon, celkové zrýchlenie diania v spoločnosti, ako aj nárast narcizmu a egocentrizmu. Nezabudnime aj na drogy a ich dostupnosť. To všetko môžu byť faktory, ktoré ovplyvňujú psychické zdravie spoločnosti.

A čo dnes? Aký je „trend“ v oblasti psychológie a psychiatrie? S akými problémami prichádzajú pacienti najčastejšie?

My na klinike riešime najčastejšie závislosť od alkoholu a psychoaktívnych látok. Veľmi časté sú úzkostné poruchy, nie nadarmo sa 20. storočie prezýva storočím úzkosti.

Aké sú prvotné príznaky najčastejších duševných porúch a ako človek identifikuje, že by zrejme mal vyhľadať lekársku pomoc?

Pri úzkostných poruchách sa človek hneď vyľaká. Je to nepríjemná emocionálna reakcia, ale aj reakcia fyziologická. Napríklad pri panickej poruche, je to záchvatový úzkostný stav, ktorý sa môže bez akéhokoľvek varovania objaviť kedykoľvek. Sprevádzaný je búšením srdca, zvýšením krvného tlaku, potením, pocitom na zvracanie. Je to veľmi dramatické, takže väčšinou stačí jeden – dva záchvaty a človek ide za psychiatrom, často však až potom, čo lekári iných profesií vylúčia nejaké telesné ochorenie.

S fóbiami niektorí ľudia žijú celý život a vôbec im nenapadne ísť k odborníkovi, a to napriek tomu, že sú veľmi elegantne riešiteľné. Ak sa ale fóbia týka každodenných záležitostí, je to o čosi horšie. Napríklad pri sociálnej fóbii. Ak má niekto problém vyjsť do spoločnosti, alebo má obavu jesť v reštaurácii, vystúpiť na verejnosti, rozprávať sa, či kontaktovať jedincov iného pohlavia, to môže život veľmi zabrzdiť. Takýto pacienti sa objavujú u odborníka až po čase. Svoje príznaky síce vnímajú, ale prvotne však skôr ako nešťastný povahový rys. Pri obsedantno-kompulzívnej poruche trvá podľa mojich odhadov človeku prinajmenšom 7-10 rokov, kým pacient vyhľadá lekára.

Hovorili sme o fóbiách. S akou najnezvyčajnejšou ste sa stretli?

Mal som pacientku, ktorá sa bála vidličiek a nožíkov, čo bol v domácnosti dosť problém. V kuchyni mala teda iba lyžičky. Išlo ale o fóbiu, ktorá bola súčasťou širšej psychopatológie. Stretol som sa aj s pacientom, ktorý sa bál pokoseného poľa. Teda nie samotného poľa, ale tých pokosených klasov, z nich mal príšerný strach. Už len pohľad alebo myšlienka na to mu spôsobovali nadmernú úzkosť.

Často sa hovorí o fóbiách z čísla 666, alebo z piatku 13. To sú skôr ale kultúrne udržiavané povery a v skutočnosti nejde o fóbiu. Paraskevidekatriafóbia (strach z piatku 13.) samozrejme nie je skutočnou fóbiou. Rovnako ani homofóbia. Kultúrne a spoločensky je to však slovo s dešifrovateľným významom a jasnou signálnou hodnotou. Nesie teda v sebe skôr kultúrno-spoločenské posolstvo ako klinicko-psychiatrické.

Podobne ako pri iných zdravotných problémoch majú aj tie psychické zrejme nejaké spúšťače. Ktoré sú v súčasnosti tie najväčšie?

Všetky duševné poruchy majú aj neurobiologický sprievod alebo príčiny, avšak nevieme presne povedať, čo presne sa odohráva predtým, než vypuknú, aké sú konkrétne rizikové faktory v jednotlivých mozgových okruhoch, v tom sú stále veľké medzery.

Existujú ale všeobecné riziká, ako napríklad užívanie psychoaktívnych látok, ktoré zvyšujú riziko úzkostných, depresívnych, ale aj psychotických porúch. Rovnako rôzne negatívne udalosti v detstve a v období dospievania v zmysle nadmerného stresu, ktorý nie je ten malý človiečik schopný spracovať. Jednoducho traumy. Patria sem aj rozvody rodičov, a to nie len v útlom detstve, ale aj počas dospievania. Ďalej sú to sexuálne zneužívanie či nevhodné zaobchádzanie s deťmi a zanedbávanie ich emocionálnej a vzťahovej stránky. Veľkým rizikom je ponechať dieťa napospas svojim emóciám. Dieťa sa samostatne nevie naučiť pracovať s negatívnymi emóciami a adekvátne ich zvládať. V neposlednom rade sú to úrazy hlavy a neurologické ochorenia.

A čo moderné technológie a sociálne siete? Ovplyvňujú naše psychické zdravie?

Poznáme nezdravé jedlá, no neznamená to, že keď ich zjeme, budeme mať nejakú chorobu. Vieme aj, že niektoré činnosti sú nezdravé, ale nemusia viesť priamo k duševným poruchám. Aj sám na sebe si všímam, že mobilný telefón niekedy používam takmer až nutkavo. Odborne to nazývame kompulzívne užívanie, ktoré zneslobodňuje človeka, kradne mu pokoj, stresuje ho a často si to v plnom rozsahu dokonca nemusí ani uvedomovať.

Prieskumy naznačujú, že adolescenti trávia na internete v priemere niekoľko hodín denne. To často zamedzuje aktivitám, ktoré by sme mohli považovať za zdravšie. Dnes už je zrejmé, že moderné technológie, zmenili komunikačnú úroveň. Komunikáciu ako takú nesmierne zjednodušili a skrátili. Mladí ľudia potom často nevedia hovoriť o svojich zážitkoch, vedia o nich napísať krátku správu, ale nevedia to dobre opísať a hlavne sa nevyznajú vo vlastných emóciách. Ak za každou napísanou vetou nepríde smajlík, okamžite prichádza podozrievavá alebo vzťahovačná otázka ako to ten človek myslel.

Pri sociálnych sieťach je zaujímavý aj rozvoj virtuálneho self. Zvyčajne máme každý aj inú verziu seba samých, ktorá je aspoň z časti odchýlená od reálneho self. Odzrkadľuje, ako sa chceme prezentovať a ako chceme byť vnímaný. Ak vidíme pozitívnu spätnú väzbu, posilňujeme tú časť svojho virtuálneho self, ktoré tie pozitívne reakcie vzbudzuje. Tým sa nožničky medzi reálnym a virtuálnym self rozovierajú. V podstate ide o akýsi rozpad osobnostnej integrity. Virtuálne self sa potom môže stať falošným zdrojom našej sebahodnoty. Nie je to naša naozajstná identita, ale umelo vytvorená, na ktorú sme potom precitlivení. Mal som veľa prípadov ľudí s úzkostnými stavmi na základe niečoho, čo sa udialo iba vo virtuálnom svete. Je však veľmi otázne, či ten virtuálny svet vlastne nie je len odnožou alebo inou formou toho reálneho, čo by vysvetľovalo, prečo je šikana vo virtuálnom prostredí tak silná ako reálna, ako aj to, že tak senzitívne môžeme vnímať, keď sa s nami niekto prestane priateliť na sociálnych sieťach.

Ale samozrejme existujú aj pozitíva. Napríklad pri posilňovaní párovej väzby. Mnohé páry si vymieňajú horúce správy a celý deň je pre nich potom akousi sexuálnou predohrou. To môže vzťah veľmi posilniť. Ale aj pri problémoch so sociálnou úzkosťou. Pre takýchto ľudí je internet raj. Ak má niekto problém s nadväzovaním vzťahov, na sociálnej sieti sa cíti absolútne bezpečne a slobodne. To môže mať síce aj negatívne dôsledky, ale niekedy to má aj pozitívny vplyv a ľudia so sociálnou úzkosťou si takto môžu nájsť životných partnerov. Často im virtuálny svet slúži ako akási terapia. Podobne to môže pôsobiť aj na transrodové osoby.

Na svojom blogu o sebe píšete nasledovné: „Na predsudky voči psychiatrii idem kladivom, k dušiam sa približujem potichu a bosý.“ Čo presne tým chcete povedať?

Viaže sa k tomu biblický príbeh. V Starom zákone hovorí Boh Mojžišovi: zobuj si z nôh sandále, lebo zem, na ktorej stojíš, je svätá. Pre mňa ide o znak obrovskej úcty. Keď pristupujem k pacientovi, snažím sa k nemu pristupovať bez predsudkov, hádania či profesionálnej pýchy. Snažím sa riadiť Jungovým pravidlom, ktoré hovorí, že keď pristupujeme k pacientovi, je lepšie zabudnúť všetko, čo vieme. A tá prvá časť je zrejme jasná. Existuje toľko mýtov o psychiatrii a psychiatroch, o tom, ako pacientov mučíme elektrošokmi, ako robíme pokusy alebo že psychiatri sú šialení spustnutí muži s vlastnými duševnými problémami, že inak ako kladivom na ne ísť ani nemôžem.

S akými predsudkami a mýtmi o psychiatrii sa najčastejšie stretávate?

Najčastejší je, že sa človek stane od psychiatrických liekov závislý. To hovorí pomaly každý druhý pacient. Tvrdia, že z nich lieky urobia zeleninu, šalát či zombíka a ja netuším odkiaľ to majú, zrejme z filmovej tvorby. Nepochopenie úlohy psychofarmák a strach z nich je naozaj veľmi častý.

Častá je aj stigmatizácia psychiatrov. Ľudia si myslia, že vieme čítať myšlienky a skenovať ľudí pohľadom. Hovorí sa aj, že kto navštívi psychiatra, bez diagnózy už neodíde, čo je tiež veľká hlúposť. My si duševné poruchy nevymýšľame, my ich diagnostikujeme a hlavne liečime. Mnohým ľuďom som však duševnú poruchu aj vylúčil. Keď ma niekde v spoločnosti predstavia ako psychiatra, nastane ticho ako vo westernoch pred pištoľníkom. Chvíľu to trvá, kým ľudia pochopia, že som normálny človek, ktorý automaticky nediagnostikuje, kade chodí, ale ktorý chce len normálne žiť.

Samozrejmosťou sú predsudky spoločnosti o duševne chorých. Ľudia si myslia, že sú to nebezpeční jedinci a násilníci. Na tieto predsudky rozhodne treba ísť kladivom. Duševne chorí trpia niečím, čo si nevybrali. Ak sa v súčasnosti hovorí o inakosti, nerozumiem prečo hovoríme stále o sexuálnej inakosti. Potrebujeme, aby sa hovorilo aj o inakosti duševne chorých, aby sa ľudia zbavili strachu a dešpektu z nich.

V súčasnosti sa v spoločnosti pomerne veľa hovorí o LGBT komunite. Ešte pred niekoľkými rokmi pritom aj časť vedeckej obce viedla diskusie o tom, že homosexualita môže mať korene v psychickom zdraví, v minulosti sa dokonca homosexuáli liečili na psychiatrických klinikách. Rovnako aj transrodovosť. Aký je váš postoj a názor na túto problematiku?

Sexualita sa od počiatkov novodobej psychiatrie spája s psychickým prežívaním ako tzv. psychosexualita. Preto rôzne sexuálne prejavy kladieme do súvisu s psychickými či psychiatrickými syndrómami. V nemalom počte prípadov to aj má svoj význam. Častejšie ale sexualitu človeka nemožno odvodiť z jeho osobnosti. Akoby sme sa s ňou rodili, odborne hovoríme o sexuálnom motivačnom systéme.

Ten sa rozvíja na základe určitých vstupov v kritických obdobiach vývoja človeka. Prežívanie sexuality ovplyvňuje napríklad to, ako rodič dieťa v rannom veku drží, či je objatie pevné alebo sa stretáva s odmietaním, tabuizovaním sexuality alebo bitím. V oblasti sexuálnej orientácie, čo nás vzrušuje, láka a núti sa sexuálne správať, to je však v mnohom aj vec nastavenia biologického systému sexuality bez ohľadu na spomínané vstupy počas výchovy a ranného detstva. Či tomu ale niekedy budeme presne rozumieť, to naozaj neviem. Pre mňa je sexualita po odbornej aj osobnej stránke stále veľká záhada, transrodovosť špeciálne.

Pri tom, ako sa menia odborné pohľady na sexuálnu orientáciu, je krásne viditeľné, ako je psychiatria v neustálom dialógu so spoločnosťou. Ľudia s inou sexuálnou orientáciou svetu postupom času ukázali, že neexistuje nejaký znak, ktorý by ich charakterizoval v zmysle psychiatrickej psychopatológie. Odlišní sú iba sexuálnou orientáciou. To je všetko. O duševnej poruche v pravom zmysle teda nemôžme hovoriť, s výnimkou prípadov, kedy odlišná sexuálna orientácia alebo preferencia spôsobuje samotnému človeku trýzeň alebo ubližuje niekomu inému.

Žijeme v dobe, ktorá môže byť pre klimatickú budúcnosť našej planéty kľúčová. Zo všetkých strán počúvame o tom, ako sa planéta mení, ako za to môže človek a ako s tým treba niečo urobiť. V oblasti psychologických problémov preto vznikol nový termín a to „ekologická úzkosť“. Čo si pod tým podľa vás máme predstaviť?

Po tom, ako ste mi tento termín nadstrčili, som nad ním dosť rozmýšľal a myslím si, že je to krásna téma. Dotýka sa nielen spoločenského prežívania, ale aj osobnej zodpovednosti a individuálnych možností, čo môžeme spraviť s blížiacou sa klimatickou zmenou a narušením nášho životného prostredia.

Myslím si, že ide o podobný termín ako napríklad spomínaná homofóbia, teda predovšetkým s kultúrnym obsahom a posolstvom. Na rozdiel od homofóbie, kde nejde o fóbiu, však naozaj ide o úzkosť. V mojom odbornom okolí nepoznám nikoho, kto by sa týmto typom úzkosti špeciálne zaoberal, ale aj ja vidím stále viac pacientov, ktorí o niečom podobnom rozprávajú. Existuje niečo ako spoločenské duševné fenomény, úzkosti spoločnosti ako takej. Aj Freud hovoril o veľkých indivíduách, ktorými môžu byť napríklad národy. Osobne si myslím, že aj spoločnosť môže trpieť kolektívnym strachom alebo úzkosťou. A toto môže byť niečo podobné.

Ekologická úzkosť má reálnu príčinu, môže ísť napríklad o variant existencionálnej úzkosti. Zväčša to zrejme nepresahuje úroveň obáv, ktoré môžu byť často aj motivačným činidlom. Obavu o budúcnosť planéty tak človek vsadí do individuálnej zodpovednosti a podnikne konkrétne kroky vo svojej domácnosti alebo aj vo svojom širšom okolí. Určite ale existujú aj prípady, kedy ekologická úzkosť dosahuje nadmerných hladín a prestáva byť takto adaptívnou. Potom prichádzajú myšlienky typu, aký zmysel má život na Zemi, keď si ju tak ničíme, aké možné katastrofy môžu prísť a podobne.

Stretli ste sa s človekom, ktorý sa obával budúcnosti klímy, poprípade sa vinil zo znečisťovania životného prostredia? Ako sa táto úzkosť prejavovala?

Mal som pacienta so psychotickou poruchou, kde bola ekologická kríza jednou z dominánt jeho prežívania. Snažil sa ochrániť našu planétu, žil podľa jeho slov čisto, konzumoval len veľmi jednoduché potraviny, takmer to bola iba voda a chlieb. Snažil sa nemíňať peniaze, žil veľa dní v lese a podobne. Celé to samozrejme bolo podfarbené duševnou poruchou. Zažil som ale viacero pacientov, ktorí hovorili o tom, že sa obávajú toho, čo bude s našou planétou a tento stav prežívali vyslovene ako strach. Väčšina symptómov sa bude zrejme zhodovať s inými typmi úzkosti. Nechcem dramatizovať, ale viem si predstaviť, že by ekologická úzkosť mohla viesť až k samovražedným myšlienkam v prípade ľudí, ktorých sa klimatická zmena bude priamo dotýkať. Sú to však len moje teoretické úvahy.

Myslíte si, že by ekologická úzkosť mohla byť v budúcnosti klasifikovaná ako duševná porucha?

Problém s ekologickou úzkosťou je tak veľký, až ma prekvapuje, že sa o ňom tak málo hovorí. Keď som sa nad ňou zamýšľal, aj na sebe som vnímal, že mám myšlienky, ktoré majú obavný charakter o klimatickú budúcnosť. Myslím si, že sa týka zrejme každého jedinca, ktorý má pocit zodpovednosti a isté empatické naladenie. Nemyslím si ale, že by v budúcnosti mohla byť klasifikovaná medzi duševné poruchy. Za prvé, tá klasifikácia sa mení veľmi pomaly, za druhé, všetky nové fenomény sa snažíme zaraďovať už pod existujúce hlavičky. Tu je zaradenie pod úzkostné poruchy zrejmé.

Ako by ste pacientovi tento typ úzkosti pomohli odstrániť?

Nepríjemné na ekologickej úzkosti je to, že kým bežné úzkostné poruchy sa často týkajú domnelej, vyfantazírovanej alebo falošnej očakávanej hrozby, tu ide o hrozbu reálnu. Úzkostného pacienta vo väčšine prípadov možno naučiť techniky ako úzkosť zvládnuť. V prípade ekologickej úzkosti môžu mať ľudia pocit naučenej bezmocnosti, teda podobný pocit ako keď sme lapení v situácii, z ktorej nevidíme východisko a všetko, čo sa snažíme robiť, nemá na túto situáciu výraznejší vplyv. Človek, ktorý ekologicky žije, môže prepadnúť pocitu, že to nemá zmysel a môže sa zacykliť do veľmi nepríjemných emocionálnych stavov.

Ako by som postupoval s pacientom, ktorý by trpel ekologickou úzkosťou a nebola by na ňu naviazaná žiadna iná duševná porucha – to teraz naozaj neviem. Je to zaujímavá výzva. Človek je slabý tvor, ohraničený svojimi možnosťami. Vsadil by som na pokoru ľudského jedinca. Mali by sme poznať hranice vlastného konania a akokoľvek hrôzostrašne to znie, tak aj prijať reálnu perspektívu nášho života na Zemi. Že klimatická kríza je fakt, ktorému budeme my, alebo naše deti musieť čeliť. Paradoxne práve takýto apel by mohol túto úzkosť zmierniť. Podobne, ako keď niekomu diagnostikujú nevyliečiteľnú alebo ťažkú chorobu. Nezmieriť sa s ňou je ten najhorší začiatok. Pokúsiť sa s ňou niečo urobiť napriek tomu, ako zúfalo to na prvý pohľad vyzerá, je omnoho lepším štartom.

Nemyslíte si, že médiá nepriamo prispievajú k tomu, že vôbec ekologická úzkosť vznikla a že ňou trpí čoraz viac ľudí?

Celkom určite. Považujem to ale za dobré. Strach často pôsobí regresne, ale môže pôsobiť aj motivačne. V tomto prípade si myslím, že ide o druhý prípad. Čo už s informáciami urobí myseľ čitateľa, to nie je zodpovednosť médií.

Pozri aj:

Majú zakázané vlastniť auto, namiesto neho si kúpia les: Zoskupenie VLK bojuje na Slovensku proti…