S príbehmi, ako je tento, sa bežne v médiách nestretávame, aj keď je pravdou, že práve život dokáže tie najbizarnejšie napísať. V jeho centre stojí muž, ktorý sa priznal ku viac ako 30 brutálnym vraždám, vrátane zabitia len 11-ročného chlapca. Zvrat však prichádza v momente, keď sa zistí, že muž žiadnu z týchto vrážd nespáchal. Toto je príbeh najväčšieho omylu v dejinách švédskej justície.
Tak ako každý zločinec, ani Thomas Quick, vlastným menom Sture Bergwall, nemal úplne bezproblémovú minulosť, aj keď spočiatku nič nenasvedčovalo tomu, že by z neho mohol vyrásť obávaný a brutálny sériový vrah. Jeho raný život sa nijak nevymyká z normálu. Vyrastal vo švédskom Korsnäse spolu so šiestimi ďalšími súrodencami a väčšinu svojho života bol nenápadným chlapíkom.
Samozrejme, dostal sa na zlé chodníčky, čo ho stálo slobodu a umiestnenie v psychiatrickej liečebni. Mohlo za to najmä jeho neprimerané správanie – obťažoval neplnoletých chlapcov, niekoľkokrát bezdôvodne zaútočil na ľudí, bral drogy. Do liečebne ho umiestnili po spáchaní ozbrojenej lúpeže v roku 1991. Odborníci, vďaka ktorým sa do liečebne dostal, verili, že k jeho náprave môže za pár rokov dôjsť a zo Stureho bude opäť vzorný občan. Terapia, ktorú podstupoval však naňho mala celkom opačné účinky.
Počas terapie sa začal priznávať k brutálnym vraždám
Sture si v zariadení najskôr zmenil meno na Thomas Quick, pričom priezviskom si chcel uctiť pamiatku svojej matky, ktorá sa takto volala za slobodna. No a potom znenazdajky roztočil kolotoč, ktorý len ťažko vedel hocikto zastaviť.
Sture, teraz už Thomas, sa počas terapeutických sedení začal priznávať k obzvlášť závažným zločinom, ktoré zahŕňali vraždu len 11-ročného chlapca, ktorého mal vlastnými rukami zabiť, rozštvrtiť a niektoré častí jeho tela aj zjesť.
Prekvapený terapeut chcel od Thomasa získať viac informácií o jednej konkrétnej vražde, no namiesto toho dostal priznanie k ďalším siedmim. Vedúci oddelenia liečebne preto na túto skutočnosť upovedomili políciu, ktorá liečeného Thomasa vypočúvala. A ten opäť nezmiernil, práve naopak – priznal sa k 25 ďalším vraždám, ktoré mal podľa svojich svojich slov spáchať v období rokov 1964 až 1990. Miesta jeho vyčíňania pritom neboli len vo Švédsku, ale aj v Dánsku, Fínsku a Nórsku.
Vedel detaily, o ktorých nikto nemal potuchy
No aj keď bol Thomas psychiatrickým pacientom, jeho priznania brali vyšetrovatelia vážne. Polícii totiž ozrejmil množstvo detailov, ku ktorým sa ako bežný občan dostať nemohol, keďže nepoznal vyšetrovacie spisy k opisovaným prípadom vrážd. Zdalo sa, že polícii sa podarilo dolapiť „najväčšieho sériového vraha“ v dejinách švédskej kriminalistiky. Tento prívlastok sa napokon pri mene Thomas Quick v médiách po celom svete objavoval pravidelne aj spolu s prezývkou „švédsky Hannibal Lecter“.
Pripraviť súdny proces bolo na základe jeho vlastných priznaní pomerne jednoduché a švédske súdy si nad niektorými detailmi ani len nelámali hlavu. V rozmedzí rokov 1994 až 2001 Thomasa postupne odsúdili za 8 vrážd pri šiestich rôznych súdnych procesoch. V príprave boli aj ďalšie súdne konania, no potom si vyšetrovatelia aj vďaka práci novinárov, ktorí sa, samozrejme, o prípad „švédskeho kanibala“ zaujímali, uvedomili, že mnohé detaily na jeho priznaniach nesedia.
A nielen to – muža odsudzovali len na základe jeho priznaní a bez akýchkoľvek ďalších dôkazov. To sa nepozdávalo dvojici švédskych reportérov – Hannesovi Råstamovi a Danovi Josefssonovi. Tí medzi prvými poukázali na to, že je podozrivé, ako švédsky súd muža odsudzuje prakticky bez akýchkoľvek dôkazov.
Zvrat, ktorý nikto nečakal
Vyspovedali Thomasových príbuzných, keďže svoj prvý zločin mal spáchať len vo veku 14 rokov. Preverili si jeho životný príbeh aj skupinu, v ktorej sa pôvodne liečil. Na povrch sa začali postupne vyplavovať čriepky, ktorým by uveril len málokto. Doživotne odsúdený vrah bol podľa dodatočného vyšetrovania vo všetkých prípadoch nevinný a svoje výpovede a priznania si len vymýšľal. Ako sa mu ale podarilo vyšetrovateľov obalamutiť?
Thomas sa vždy vyžíval v čítaní pútavých skutočných prípadov vrážd, ktorých páchateľov sa nikdy nepodarilo dolapiť. Čítal o nich v novinách, sledoval rôzne reportáže v televízii. Mnoho detailov o vraždách, ku ktorým sa „priznal“, sa dozvedel aj od samotných vyšetrovateľov, a to pomerne jednoducho. Aj keď sa pri opisoch mýlil, respektíve si „nevedel spomenúť“, vety zaňho dokončili policajti.
Pri dokazovaní bol neustále pod vplyvom liekov a drog, takže zahmlená myseľ mu dovoľovala prakticky čokoľvek. Klamať a zastierať, že si nespomína na veci, ktoré sa nestali, či priznať sa k zločinom, ktoré ani nespáchal. Policajtom to stačilo a Thomas bol rád, pretože za spoluprácu dostával rôzne drogy ako odmenu. Vyšetrovatelia si tak mohli zaškrtnúť vyriešený prípad, Quick dostal lieky.
Oslobodenia sa dočkal po takmer 20 rokoch
No až keď sa do vyšetrovania prípadu hlbšie ponorila dvojica investigatívnych novinárov, zistilo sa, že zlyhalo niekoľko stupňov spravodlivosti a Thomas vraždy, ku ktorým sa priznal, a za 8 ktorých bol aj právoplatne odsúdený na doživotie, vôbec nespáchal.
Médiá boli opäť plné správ o nespravodlivo odsúdenom väzňovi a Thomas, uvedomujúc si svoju nevinu, v roku 2008 všetky svoje priznania stiahol. Na základe zistení novinárov a stiahnutí pôvodných priznaní, sa začalo nové súdne konanie. To mu prinieslo sériu oslobodzujúcich verdiktov, posledný z nich prišiel v roku 2013, prepustený z nápravného ústavu bol v roku 2014.
Odvtedy je, dnes už opäť zase Sture Bergwall na slobode. Dnes má 71 rokov a z času na čas poskytuje rozhovory, z času na čas niečo zazdieľa na sociálnych sieťach, píše knihy a vedie relatívne normálny život. Na základe jeho životného príbehu bol nakrútený aj film s názvom Dokonalý pacient (Quick), napísaných bolo aj množstvo kníh a vzniklo aj množstvo televíznych a celovečerných dokumentov.
The Guardian, G.cz, GQ, Aktuality, BBC News
Nahlásiť chybu v článku