Rozdeliť pevninu našej planéty medzi bez mála dve stovky krajín a národov nebola jednoduchá úloha. Na niektorých miestach pomáhala príroda, hranice tu tvoria rieky, hrebene pohorí či údolia. V nehostinných púštnych oblastiach zas stačilo pravítko a ceruzka, o rozdelenú neobývateľnú pustatinu sa nikto nehádal. Nakoniec sa to teda podarilo a dnes sú hranice jednotlivých štátov v podstate nemenné. Na mape sveta však vzniklo množstvo zaujímavých abnormalít.
Ak budete dostatočne dlho a zanietene študovať zemepisný atlas alebo online mapu sveta a zameriate sa na tvar hraníc jednotlivých krajín, začnete si všímať rôzne zaujímavosti. Napríklad, že kým v Európe, Južnej Amerike či niektorých častiach Ázie hranice často rešpektujú prírodné pomery, v Afrike, v Severnej Amerike či na Blízkom východe ich niekto akoby do mapy vkreslil s pomocou pravítka. Táto hrubá črta dôb kolonializmu však nie je ani zďaleka to najzaujímavejšie, čo mapa svetových hraníc ponúka.
Capriviho výbežok – Namíbia
Afrika ponúka v oblasti hraničných abnormalít množstvo zaujímavých príkladov. Súčasnú podobu hraníc totiž do veľkej miery vytýčili európski kolonialisti nerešpektujúc prírodné či sociálne pomery v regiónoch. Ak sa pozriete na Namíbiu, všimnete si že na severe krajiny vytŕča z inak pomerne kompaktnej krajiny smerom na východ úzky pás územia. Nazýva sa Capriviho výbežok.
Capriviho výbežok je pomenovaný po nemeckom kancelárovi Leovi von Caprivim, ktorý sa postaral o pričlenenie tohto približne 500 km dlhého a miestami len 30 km širokého územia k Namíbii. Caprivi vymenil územie s Britmi za Zanzibar, Nemecko po dohode dostalo aj ostrov Heligoland v Severnom mori. Cieľom Nemcov bolo spojiť svoju namíbsku kolóniu prostredníctvom rieky Zambezi s Indickým oceánom na opačnej strane kontinentu. Nemecký kancelár sa však prerátal. Kvôli Viktóriiným vodopádom bola rieka pre splav a dopravu nepoužiteľná.
Gambia
Ak zabudneme na ostrovné štáty, Gambia je najmenšou africkou krajinou. Je štyrikrát menšia ako Slovensko a preťahuje sa vo východo-západnom smere v úzkom páse, ktorý ani v najširších častiach nemá viac ako 50 km. Gambia má jediného suseda. Senegal ju obklopuje z troch strán, o štvrtú sa postaral Atlantický oceán. Územie Gambie v podstate kopíruje dolný tok rovnomennej rieky a práve tá stojí za vznikom tejto podivnej krajiny.
Za podivným tvarom Gambie stojí zaujímavá legenda. Hovorí sa, že územie je vyhraničené dostrelom britských diel z lodí, ktoré sa po rieke plavili smerom do vnútrozemia a pálili na oba brehy, ktoré už v tom čase ovládali francúzski kolonialisti. Pravda to zrejme nebude, napriek tomu dala rieka Gambia tvar aj samotnej krajine. V časoch, keď už Francúzi ovládali povodie rieky Senegal, si svoj kúsok západnej Afriky chceli ukradnúť aj Briti. A tak si vynárokovali rieku Gambiu a na jej brehoch zriadili svoju malú kolóniu slúžiacu ako vstupnú bránu do regiónu, ktorý bol centrom obchodovania s otrokmi.
Bír Tavíl – územie nikoho
Bír Tavíl je poslednou zmienkou o africkom kontinente v tejto sérii. Poukazuje totiž na absurdnosť umelého kreslenia hraníc európskymi kolonistami. Na konci 19. storočia totiž Briti nakreslili hranicu medzi dnešným Egpytom a Sudánom. Viedla presne po 22. rovnobežke. O tri roky hranicu upravili, aby upokojili roztržky medzi jednotlivými kmeňmi žijúcimi v pohraničných regiónoch. Celé územie ovládali Briti a nejaká administratívna hranica im bola viac-menej ukradnutá. O niekoľko desaťročí však krajiny získali nezávislosť a začali skutočné problémy.
Prvé spory boli o tzv. Halaibský trojuholník, ktorý síce podľa zmluvy patril Sudánu, dnes je však pod kontrolou Egypta. Územie s rozlohou takmer polovice Slovenska s bohatými náleziskami zlata a ropy si silnejší Egypt jednoducho nemohol nechať ujsť. Druhý spor vlastne ani nevznikol. Oblasť nazývanú Bír Tavíl s rozlohou viac ako 2 000 km2 hlboko v Núbijskej púšti totiž ani jedna krajina nechce. Bír Tavíl tak v podstate dodnes nepatrí nikomu.
Severozápadný uhol – USA
Zdá sa, akoby hranica medzi USA a Kanadou vznikala bez väčších problémov. Od východu kopíruje rieky, prechádza Veľkými jazerami, následne veľkým množstvom malých a na zapamätanie zbytočných jazier a k Lesnému jazeru na severe Minnesoty odkiaľ pokračuje smerom na západ po rovnobežke až k Tichému oceánu. Jedna z mála absurdít vznikla práve v Lesnom jazere. V oblasti nazývanej Severozápadný uhol (Northwest Angle) žije niekoľko desiatok Američanov, ktorí sú okrem obyvateľov Aljašky jediní Američania žijúci severne od 49. rovnobežky.
Severozápadný uhol je malá bažinatá a lesmi zarastená oblasť na severnom brehu Lesného jazera, ktorá je územím USA ležiacich na opačnom brehu. Žije tu niekoľko desiatok ľudí, ktorí sa do USA dostanú len územím kanadského štátu Manitoba alebo loďou po hladine jazera. Oblasť bola pritom USA pričlenená po kartografickej chybe. Spojeným štátom americkým malo pripadnúť územie po najsevernejší bod Lesného jazera. Kartografi v 18. storočí však netušili, že jazero v týchto miestach nekončí a stanoviť jeho najsevernejší bod by bolo aj so súčasnými technológiami problematické. Mimochodom, vo vnútorných hraniciach štátov USA nájdete množstvo ďalších zaujímavostí, napríklad na tomto profile služby Flickr od Andyho Proehla.
Arménsko – Azerbajdžan
Spoločná hranica medzi Arménskom a Azerbajdžanom má o niečo viac ako 1000 km. Vo svojej podstate kopíruje tvar oboch niekdajších socialistických republík, ktoré bok po boku tvorili obrovský Sovietsky zväz. Ten sa však nakoniec rozpadol a dopad to malo aj na vzájomné vzťahy jednotlivých republík.
Ak budete sledovať priebeh spoločnej arménsko-azerjbajdžanskej hranice od severu, narazíte na tri nezrovnalosti. Na severe Arménska sa totiž nachádzajú dve neveľké oblasti patriace Azerbajdžanu, o niečo južnejšie sa zas na území Azerbajdžanu nachádza arménska enkláva Artsvashen. Arménsko však už dlho nad týmto územím kontrolu nemá. Po vypuknutí konfliktu o Náhorný Karabach, mestečko plné Arméncov obsadila azerbajdžanská armáda. Presne rovnaký scenár sa odohral aj na opačnej strane hraníc v azerbajdžanských enklávach. Ani jedna krajina tak nad svojimi územiami na opačnej strane hraníc nemá kontrolu už takmer dve desaťročia.
Uzbekistan – Tadžikistan – Kyrgyzstan
O tisícky kilometrov ďalej od arménsko-azerbajdžanskej hranice mapa ponúka takmer na vlas rovnakú situáciu. Uzbecké obce na území Kyrgyzstanu, tadžikistánske na území Uzbekistanu aj Kyrgyzska. Jednoducho chaos, a to najmä v Kyrgyzskom regióne Batken. Prežitky zo Stalinovho režimu narobili problémy najmä po páde Sovietskeho zväzu.
Územia si krajiny navzájom povymieňali počas vlády Stalina, keď ako socialistické republiky tvorili obrovský Sovietsky zväz. Pre jednotlivé národy to bolo zadosťučinenie a symbol sebaurčenia v ťažkých časoch socializmu. Potom však ZSSR padol, nastúpili národné štáty a mnohé problémy. Napätie medzi týmito krajinami vyústilo až stavu, kedy boli jednotlivé exklávy zamínované armádami krajín, na ktorých území sa nachádzali.
Brazílsky ostrov
Na prvý pohľad vyzerajú hranice juhoamerických štátov pomerne prirodzene. Z veľkej časti tvoria najdôležitejšie úseky rieky, v iných miestach je hranica vytýčená umelo práve za účelom získania územia vedúceho k splavnej rieke. Práve tie boli a dodnes sú hlavnými dopravnými tepnami kontinentu s najväčším a nepriechodným dažďovým pralesom. Aj v Južnej Amerike však možno nájsť niekoľko zaujímavostí. Napríklad Brazílsky ostrov, ktorý by mohol byť pokojne aj ostrovom uruguajským.
Nachádza sa na sútoku troch riek, kde sa okrem nich stretávajú aj hranice troch štátov. Argentína, Uruguaj a Brazília spolu susedia na mieste, kde sa v ohybe rieky Uruguaj nachádza neobývaný a neveľký a vlastne ničím zaujímavý riečny ostrov. Napriek tomu je už desaťročia predmetom sporov medzi Brazíliou a Uruguajom. Nazýva sa síce Brazílsky ostrov, to však len formálne ako ukážka sily väčšieho zo súperov. Komu ostrov skutočne patrí, nie je vlastne dodnes doriešené. Zaujímavé však je, že pri veľkom požiari v roku 2009, ktorý postihol asi 40 % rozlohy ostrova, sa na hasiacej misii bok po boku zúčastňovali hasiči z oboch krajín súčasne.
Jungholz – Rakúsko v Nemecku
O tom, že hraničné absurdity neobišli ani Európu existuje niekoľko príkladov. Jedným z nich je aj obec Jungholz, ktorá je síce územím Rakúska, s krajinou ju však spája jediný geografický bod a to vrchol Sorgschrofen. Kedykoľvek niektorí z takmer 300 stoviek obyvateľov obec opustí, opúšťa tak aj svoju rodnú krajinu.
Jungholz je prežitok z čias feudalizmu. V polovici 14. storočia obec a jej priľahlé časti odkúpil Heinz Lochpühlerom z Tirolska. A tak sa časť bavorskej pôdy dostala pod správu susedného regiónu. A nasledujúce storočia ostala akoby nepovšimnutá, atypickú situáciu riešili len colné zmluvy, ktoré obec zaradilo do Bavorského priestoru. Správne však Jungholz patril Rakúsku, colná dohoda padla po vstupe našich susedov do Európskej únie v roku 1905.
Nahlásiť chybu v článku