Sibír, najrozsiahlejšia ničota na našej planéte. Drsné miesto, kde prežijú len tí najodolnejší a najprispôsobivejší. Pre človeka je táto oblasť nehostinná. Dlhé a tuhé zimy trvajú až do mája a studené počasie sa vracia znovu v septembri. Tomuto kútu Zeme vládnu vlky a medvede. Jeden z posledných ale za to najväčší kus divočiny na Zemi. V oblasti, ktorá pod povrchom uchováva najväčšie ložiská nerastného bohatstva Ruska sa v 20. storočí odohral príbeh, ktorý konkuruje aj najväčším holywoodskym trhákom.
V roku 1978 vyrazila do oblasti v povodí rieky Yerinat neďaleko mongolských hraníc skupina geológov, ktorí práve pracovali na geologickom výskume územia z hľadiska hľadania ďalších ložísk nerastných surovín. Aké bolo však ich prekvapenie, keď v divočine, 250 kilometrov od najbližšieho osídlenia, v miestach kde Ruské úrady neevidovali žiadnych ľudí, zbadali z helikoptéry niečo, čo pripomínalo ľudské obydlie. Pravda však bola ešte zaujímavejšia.
V miestach, kde nepriaznivým podmienkam odolajú len divé zvieratá, geológovia skutočne našli rodinu ruských občanov. Ľudia, ktorí sa doslova stratili v čase, sa so žiadnym iným človekom nestretli viac ako 40 rokov. V divočine boli odkázaní len sami na seba a veruže to ľahké nemali. V chatrči umiestnenej na horskom masíve v nadmorskej výške 1800 metrov si rodina Karpa Lykova prežila ťažké desaťročia. Ich minulosť však bola možno ešte horšia.
Lykovci boli tzv. Staroverci, pravoslávni kresťania, ktorých však v Rusku totalitný režim veľmi nemusel. Už v roku 1917 utekalo mnoho veriacich z väčších miest na vidiek a do divočiny, aby utiekli pred režimom, ktorý sa náboženstvo snažil potlačiť. Ďalšie vlny „utečencov“ prišli v čase Stalinových čistiek v 30. rokoch 20. storočia. Pre Lykovcov prišiel bod zlomu v roku 1936. Vtedy Karpovho brata zastrelila komunistická polícia a preto neváhal a so svojou manželkou a dvomi deťmi spoločne utiekli do divočiny.
Vo svete ubehlo 40 rokov. Začalo sa ďalšie vojenské besnenie svetových rozmerov. Druhá svetová vojna najskôr položila Rusko na kolená, no nakoniec bolo nacistické Nemecko predsalen porazené. Svet sa rozdelil na dve časti medzi najsilnejšie mocnosti planéty. To všetko však Lykovcom uniklo. Vo svojom zrube sa rodina medzičasom rozrástla o ďalšie dve deti. Naučili sa loviť, zbierať lesné plody, nemali elektrinu ani žiadny kontakt s okolitým svetom. Podľa výpovedí tímu geológov sa ich ruština miestami natoľko modifikovala, že im nebolo ani rozumieť.
Keď svet rodinu Lykovcov v roku 1978 objavil ostalo ich už len 5. Matka všetkých detí a Karpova manželka Akulina, umrela v roku 1961, kedy ich postretli tuhé mrazy ešte aj v júni. Život v divočine bol pre Lykovcov ťažký. Pestovali len zemiaky, raž a konope, z ktorého si vyrábali aj oblečenie. Lovili divokú zver a zbierali to, čo im les ponúkol. Keď však počasie neprialo, museli sa uskromniť aj s listami, korienkami a kôrou stromov.
Kontakt so svetom však rodine Lykovcov nepriniesol veľa úžitku, skôr naopak. Po desaťročiach odlúčenia stratili imunitu voči bežným civilizačným chorobám. Dva roky po objavení rodiny zomierajú dve deti na zlyhanie obličiek a jedno na zápal pľúc. Hlava rodiny, Karp Lykov zomiera v roku 1988 počas spánku v úctyhodnom veku 87 rokov. Posledná z rodiny, dcéra Agafia Karpovna Lykova, sa spoločnosti stráni. Radšej ostáva žiť naďalej v divočine. V roku 2016 bola Agafia prevezená do nemocnice, kvôli bolestiam v nohe. Napriek vysokému veku a zdravotným ťažkostiam však plánuje návrat do divočiny. Čo je s Agafiou dnes, to sa nám bohužiaľ zistiť nepodarilo.
Ak vás tento príbeh zaujal, viac sa dozviete aj v tomto dokumente s Agafiou Lykovou, ktorý vznikol pred niekoľkými rokmi.
interez.sk (red.), dailymail.co.uk, theguardian.com
Nahlásiť chybu v článku