Bol milovaný aj nenávidený. Dočkal sa úcty aj mimoriadneho opovrhovania a prezývky Doktor Smrť. Jack Kevorkian pomáhal ľuďom umrieť v dodávkach, hoteloch aj vo vlastných domoch. To všetko okato, drzo, vyhľadávajúc pozornosť médií aj štátnych úradov, aby mohol verejne propagovať myšlienku eutanázie. Pred 21 rokmi ho uznali vinným z vraždy druhého stupňa, tentokrát totiž zašiel priďaleko.
Marec 1999 predstavoval pre Jacka Kevorkiana koniec takmer desaťročie trvajúceho úsilia o uzákonenie eutanázie na území Spojených štátov amerických. Priznal sa k 130 asistovaným samovraždám, v tom poslednom prípade však zašiel priďaleko. Smrtiacu injekciu totiž svojmu pacientovi vpichol Kevorkian sám, celý zákrok nahral na video a pásku následne poslal americkej televízii CBS. Tá smrť 52-ročného Thomasa Youka odvysielala v novembri 1998. O niekoľko mesiacov neskôr bol Doktor Smrť odsúdený za dokonanú vraždu.
(Ne)obyčajný patológ
Jack Kevorkian sa narodil v roku 1928 v meste Pontiac v americkom štáte Michigan, v ktorom bol o sedem desaťročí aj právoplatne odsúdený. Pochádzal z rodiny arménskych prisťahovalcov, otec sa do USA prisťahoval už v roku 1912, matka z Arménska utiekla v roku 1915 v časoch, keď v krajine začínala neslávne známa genocída arménskych kresťanov. Jack bol vynikajúcim študentom, po absolvovaní strednej školy preto zamieril na medicínu. Na Michiganskej zdravotníckej univerzite tak vyštudoval patológiu.
Počas svojej profesionálnej kariéry nebol Kevorkian veľmi výraznou osobnosťou. Kontroverzným pre svoje názory sa stal až v priebehu času. Koncom 50. rokov napríklad vyjadril názor o tom, že na smrť odsúdení trestanci by mohli svoje telo a orgány po vlastnom zvážení poskytnúť na lekárske experimenty. Presadzoval aj myšlienku toho, aby sa mohli trestanci rozhodnúť pre smrť anestetikami namiesto smrti na elektrickom kresle. To však len so súhlasom, že trestanci svoje orgány po smrti darujú pacientom čakajúcim na transplantáciu.
V priebehu 80. rokov už Kevorkian otázke eutanázie venoval veľkú časť svojej energie aj času. V odbornom časopise Medicína a právo publikoval niekoľko článkov na tému etickosti eutanázie, v roku 1987 dokonca navštívil Holandsko, kde bola eutanázia legálna. Práve tu mal načerpať inšpiráciu na vytvorenie vlastného prístroja slúžiacemu k asistovanej samovražde. Prístroj bol jednoduchý, smrtiacu látku vpúšťal do tela pacient celkom sám a na pôde Spojených štátov amerických tak Kevorkiana nemohli formálne obviniť z vraždy. To všetko sa dialo v čase, keď sa Kevorkian rozhodoval pomôcť svojej prvej pacientke.
Stroj smrti v dodávke
Ešte v roku 1987 sa v detroitských novinách začali objavovať zvláštne inzeráty. Lekár a patológ Jack Kevorkian v nich ponúkal „poradenstvo pri smrti“. Jeho prvou pacientkou, u ktorej asistovanú samovraždu vykonal, bola Janet Adkinsová, 54-ročná učiteľka, ktorej lekári diagnostikovali Alzheimerovu chorobu. S vedomím, čo ju a jej rodinu čaká, keď bude zákerná choroba napádať ďalšie a ďalšie časti mozgu, sa Janet rozhodla pre smrť. Bola jednou z prvých, čo zareagovala na Kevorkianov inzerát.
V júni 1990 tak Kevorkian vykonal prvú verejnú asistovanú samovraždu v histórii. Stalo sa tak v dodávke s pomocou špeciálneho zariadenia, ktoré vytvoril. Nazval ho Thanatron, teda stroj smrti, z gréckeho slova thanatos, ktoré značí smrť.
Stroj zabíjal troma krokmi, spúšťal ho vždy samotný pacient. Do žily najskôr vprúdil soľný roztok, následne odkvapkalo silné sedatívum. Keď pacient zaspal, prišla na rad smrteľná dávka chloridu draselného. Kevorkian pripravil stroj smrti, Edkinsová ho na zadnom sedadle dodávky spustila. Keď umrela, Kevorkian sám zavolal políciu.
Kevorkian bol zatknutý, obvinený, no za mrežami neskončil. V štáte Michigan neexistoval zákon, vďaka ktorému by ho bolo možné z asistovanej samovraždy odsúdiť. V roku 1991 úrady Kevorkianovi odobrali lekársku licenciu v domnení, že sa podobné činy už nebudú opakovať. V priebehu najbližších 8 rokov však Doktor Smrť podľa vlastného neskoršieho priznania vykonal minimálne 130 asistovaných samovrážd.
Smrť nebola pre každého
Kevorkian najbližšie roky pomáhal ľuďom pri samovražde v ich vlastných autách, v hoteloch, moteloch aj priamo v ich vlastných domovoch. Pacientov si vyberal na základe vlastného úsudku po dlhom zvažovaní. Na asistovanú samovraždu pristupoval v prípade, keď jeho pacienti trpeli neznesiteľnými bolesťami bez vyhliadok na zlepšenie zdravotného stavu či v prípadoch, keď v ich liečbe zlyhali už všetky známe lekárske postupy. Podľa vlastných slov odmietol 4 z 5 ľudí, ktorí ho žiadali o pomoc so smrťou. Napriek tomu, že jeho cieľom bolo pomáhať, bol kritizovaný za to, že asistovanú samovraždu vykonal aj v prípadoch, kedy bolo ľuďom možné pomôcť inými spôsobmi.
Vražda v priamom prenose
V rozmedzí rokov 1991 až 1998 bol Kevorkian súdený hneď niekoľkokrát. Vzhľadom na to, že protestne odmietal kaucie, strávil pomerne dlhý čas aj vo väzbe. Za mrežami často protestne držal hladovku. Získaval tak pozornosť médií aj verejnosti v domnení, že myšlienku eutanázie ako humánneho spôsobu ukončenia utrpenia nevyliečiteľne chorých pacientov zakorení hlbšie do povedomia spoločnosti.
V roku 1998 sa však Kevorkian ocitol pred morálnou dilemou. Doposiaľ, podľa jeho neskorších vyjadrení, pacienti vždy zomierali vlastnou rukou. On síce pripravil sedatíva, rovnako ako smrtiacu dávku jedu, stroj však spustil vždy samotný pacient. Potom ho však o pomoc požiadal Thomas Youk.
Mal 52 rokov a trpel posledným štádiom amyotrofickej laterálnej sklerózy známej ako Lou Gehringova chorba. Ochorenie napáda mozog, dôsledkom je postupná degenerácia buniek centrálnej nervovej sústavy. V posledných štádiách dochádza k úplnej atrofii svalstva a teda neschopnosti pohybu. Pacienti ostávajú väzňami vo vlastnom nefunkčnom tele pri plnom zachovaní psychických a mentálnych schopností.
V prípade Thomasa Youka tak Kevorkian spravil po prvýkrát výnimku. Pacient v poslednom štádiu nevyliečiteľnej choroby nebol schopný zariadenie spustiť sám, smrtiacu injekciu mu preto do žily vpichol Kevorkian. To všetko pred zapnutou kamerou, do ktorej po eutanázii pacienta vyzval úrady, aby ho obvinili z ukončenia Youkovho utrpenia. Videonahrávku následne poslal americkej televízii CBS, tá ho odvysielala v novembri 1998 v programe 60 minutes.
Kevorkian sa spoliehal na súhlas pacienta, o ktorom mal dôkaz ako aj súhlasy a prosby o pomoc jeho rodinných príslušníkov. Pred súd sa postavil bez advokáta, obhajovať sa chcel celkom sám. Keďže existoval dôkaz, že smrtiacu injekciu vpichol do tela on, obvinený bol z vraždy druhého stupňa. Súdny proces trval len dva dni, Kevorkian bol odsúdený na 10 až 25 rokov väzenia.
Doktor Smrť zomrel bez bolesti
Kevorkian sa nakoniec z väzenia dostal predčasne. Trpel viacerými zdravotnými problémami, v roku 2006 mu diagnostikovali nevyliečiteľnú formu hepatitídy typu C aj rakovinu pečene. Očakávalo sa, že mu ostáva len jeden rok života. V júni 2007 bol z väzenia po vyhovení žiadosti predčasne prepustený po 8 rokoch výkonu trestu. Kevorkian zomrel v nemocnici v júni 2011 len pár dní po oslave svojich 83. narodenín. Malo sa tak stať bezbolestne, bez akýchkoľvek pokusov o oživovanie.
Príbeh (ne)obyčajného patológa, ktorý sa rozhodol svoj život zasvätiť boju za právo na dôstojnú a bezbolestnú smrť ,sa stal v roku 2010 námetom na vynikajúci film Barryho Levinsona s názvom You Don’t Know Jack (český názov Doktor Smrt), ktorý nájdete v ponuke streamovacej služby HBO GO. Postavu Jacka Kevorkiana vo filme stvárnil Al Pacino, za svoj herecký výkon v tejto úlohe získal cenu Emmy aj Zlatý Glóbus. Pri prevzatí ceny Al Pacinovi z hľadiska tlieskal aj samotný Jack Kevorkian.
The Atlantic, biography.com, ABC, NBC, Britannica, The Guardian
Nahlásiť chybu v článku