Klochy a Jurky, to je dvojica mladých Slovákov, ktorých možno poznáte ako Naked Nomad a Trouble Traveler. Dvaja chalani spod Tatier sa v auguste roku 2016 rozhodli precestovať stopom na koniec sveta. Kde to vlastne je? To zatiaľ nevedia ani oni. A práve o to ide. Cestujú slobodne, bez peňazí, ekologicky, bez starostí a hlavne zábavne. Skúseností majú už mnoho. Podobným štýlom precestovali už celé USA.

Ak ste náhodou nezaregistrovali náš prvý rozhovor s Klochym a Jurkym, kde ste sa o nich mohli dozvedieť niečo viac, prečítať si zaujímavé zážitky z ich ciest po USA a vízii cesty stopom na koniec sveta, mali by ste si určite otvoriť tento odkaz. Toto je totiž pokračovanie ich príbehu. O stopovaní naprieč Iránom a Indiou, o dokonalom priateľstve a nezabudnuteľných zážitkoch, ale aj o tom, ako sa dá cestovať ekologicky. S Klochym a Jurkym som sa prostredníctvom emailu spojil v čase, keď pomáhali v indickej škole stavať ekodomček. Napriek tomu si našli čas a podrobne opísali, čo za 6 mesiacov cesty na koniec sveta zažili.

Ahojte. Keď sme boli v kontakte naposledy, pricestovali ste do Iránu, kde ste mali víza na jeden mesiac a v hlavách veľké plány. Vraveli ste o návšteve skalistých hôr, kempovaní v púšti a spoznaní pravého života Peržanov. Čo z toho sa vám podarilo splniť?

Ahojte. Niečo sa nám splnilo a veľa vecí prišlo spontánne a nečakane. Od Iránu sme si chceli dať pauzu s alkoholom a podobnými drogami a trošku sa duševne očistiť. Ostali sme však prekvapení, prvý deň sme boli kamarátom ponúknutí fľaškou whisky a už sa to podobne nieslo ďalej. V krajine, kde je to striktne zakázané, sa ťažko odmietajú takéto lákavé ponuky. Bežne tu fungujú alkoholoví díleri, ktorých sme zažili vo viacerých mestách. Majú ich tu všade. Aj za tieto zážitky vďačíme couchsurfingu a nášmu bláznivému štýlu cestovania, kedy nás pri stopovaní pozývajú ľudia ku nim domov.

Na najvyššie hory sme sa nedostali aj kvôli zime, ktorá nás stále prenasledovala a nášmu skromnému vybaveniu. Pešo sme však preskúmali hornatú púšť, kde bol nameraný rekord povrchu planéty 70°C, nádherná vyprahnutá časť krajiny, aj keď my sme mali teploty iné, niekedy dokonca pod nulou. Irán ma celkovo nádhernú prírodu, úžasné pohoria, zelené džungle, krásny vidiek, nie je to len veľká rozľahlá púšť, ako si často myslíme. A stopovanie je tu veru veľké dobrodružstvo. Auto zastaví takmer okamžite, avšak fungujú tu tzv. osobné taxíky, ktoré sa nedajú na prvý pohľad rozpoznať. Ľudia si takto nejako privyrábajú, a teda pýtajú peniaze. Je sranda im vysvetľovať, že stopujeme zadarmo. Vždy sa ale nájde niekto, kto nás v pohode zoberie. A časom nám kamoš napísal aj ceduľku v perzštine, ktorá stručne vysvetľuje, akým štýlom cestujeme. Tá nám trošku pomáhala.

 Akí sú teda Iránci v skutočnosti? Vedeli by ste na základe svojich zážitkov vyvrátiť nejaké všeobecné predsudky alebo naopak potvrdiť niečo, čo sa o nasledovníkoch Peržanov tvrdí?

Čo sme pred cestou počuli my bolo, že Peržania sú jedným z najpohostinnejších národov na svete. A taký pocit sme veru aj mali, ale… Čím ďalej, tým viac sme sa dozvedali, že sa takto správajú hlavne k západniarom/Európanom. Medzi sebou sa sem-tam dokážu pohádať, sú rasistickí, závidia si a dakedy vám pomôžu alebo si s vami spravia fotku, aby si zdvihli ego a mohli sa pochváliť pred svojimi kamošmi. Nie sú ale občas ľudia viac menej všade na svete rovnakí? To je to, čo sme počúvali často od lokálnych kamarátov. Čiže tá pohostinnosť platí hlavne pre nás, zahraničných zo západu. My sme však takmer všade stretávali úžasné ľudské bytosti a s niektorými sme nadobudli aj silne priateľstvá. Trošku iné je to zas z pohľadu stopára. Pre chalanov je to viac-menej bezpečné všade na svete, ale kamoška z Európy, ktorá tadiaľto stopovala bez mužskej spoločnosti, mala aj negatívne bláznivé zážitky, a viac ako v iných častiach sveta. Irán je ale celkovo veľmi bezpečná krajina, nie je tu žiadna vojna, ľudia sa snažia pomôcť na každom kroku a každému, aj menej skúsenému cestovateľovi, odporúčame ho všetkými desiatimi. Momentálna situácia je však pre veľa domácich dosť ťažká, väčšina dievčat si predstavuje, ako odídu z krajiny minimálne do prístupnejšieho Turecka a za hranicami z hlavy zahodia povinnú šatku. Sloboda je tu obmedzená. Nedá sa porovnať s tou, ktorú máme doma (alebo môžeme mať) a často na ňu zabúdame.

Určite ste v Iráne zažili mnoho vecí. Skúste nám priblížiť jeden zážitok, na ktorý si spomeniete ešte aj na dôchodku, keď niekto povie slovo „Irán“.

Za ten necelý mesiac sa tu stalo strašne veľa nezabudnuteľného. Vnúčatám budeme rozprávať, ako sme nocovali v púštnej dedinskej oáze vedľa púšte, kde začalo mrznúť a cela krajina naokolo sa zahalila bielou pokrývkou snehu. Je zvláštne vidieť bielu palmu. Super bolo aj to, ako nás pri stopovaní pri Kaspickom mori pozval biznismen prespať k nemu domov na vilku. Najprv sme však išli na plaváreň, do sauny a od dílera kúpiť fľašu vodky, ktorú sme stiahli počas bláznivej cesty autom domov. Alebo ako sme sa na niekoľko dní zašili do jednej slobodnej dedinky ukrytej v horách, kde je „povolené“ všetko nelegálne, o čom však verejne hovoriť ani nemôžeme, resp. nechceme. Teraz si uvedomujeme, že budeme mať veru čo tým vnúčatám rozprávať. (smiech)

Z Iránu ste ďalej cestovali do Indie. Hovorí sa, že India je voňavá, krásna, ale aj špinavá a smradľavá. Čo si myslíte o tomto tvrdení?

Všetko je pravda. Bol to pre nás zatiaľ najväčší kultúrny šok. Boli sme vyhodení priamo do 20-miliónového Bombaja, ale neskutočne sme si to zamilovali, aj keď po pár dňoch sme sa museli presunúť ďalej – predsa len preferujeme vidiek a toto bol jeden z našich najbláznivejších týždňov v živote. Navštívili sme tu špinavé pláže plné odpadkov, najväčší slum v Ázii – Dharavi, kde sa natáčal aj Milionár z chatrče, a kde sme stretli super ľudí, ktorí nám dokonca darovali banány a pozvali nás večer na guláš. Vyskúšali sme si tu jazdu neskutočne preplnenými vlakmi a ochutnali naše prvé úžasné indické pouličné jedlo. India bol náš stopársky sen, ktorý sa splnil a stále sa vlastne plní.

Sme tu už druhý mesiac a stopovanie funguje parádne. Stopujeme všetko, ani také kamióny, dodávky a motorky nie sú problém a priemerne nečakáme viac ako desať minút. Milujeme prechádzanie sa po farebných indických uličkách a ovoniavanie všemožných nepoznaných vôní. Farby tu dostávajú úplne novy rozmer. Jedlo je kapitola sama o sebe, nevieme sa dojesť parádneho, lacného vegetariánskeho jedla. Konečne sme si dali aj našu vysnívanú pauzu s alkoholom, prestali sme fajčiť a tri týždne kráčame našou spirituálnejšou cestou. Momentálne tu už tretíkrát dobrovoľníčime. Teraz staviame jeden ekodomček v škole pár kilometrov od Bengálskeho zálivu. India je šialená, je úžasná.

Pri sledovaní vašej stránky na FB som si všimol, že prespávate takmer všade, kde je rovná podlaha. Aké najzvláštnejšie miesta na nocľah ste si v Indii vytipovali?

Zložíme sa veru všade. Stále sa nám to mení, raz stanujeme na strechách domov, kde nás pozvú alebo si tam len tak rozložíme spacáky. Často spíme len tak na podlahe u couchsurferov. Niekedy na dobrovoľníctve dostaneme aj posteľ. Alebo keď prídeme večer po tme stopom do dedinky, pýtame sa rôznych ľudí na bezpečné miesto pre náš stan. Mnohí z nich nás potom nechali prespať aj v nemocnici alebo v chráme. Niekedy kempujeme na vrcholkoch kopcov s úžasnými výhľadmi, v spoločnosti púm a tigrov. Vtedy nám nie je všetko jedno. Nepoužívame ani karimatky a zatiaľ nám to vôbec nevadí. A najzvláštnejšie miesto boli asi postele v luxusnom hoteli s horúcou sprchou a wifi, kde nás pozval nový kamoš pri stopovaní a kde sme spolu oslávili jeho narodky. (smiech)

Koľko ste už vlastne spolu na ceste? Ešte si neleziete navzájom na nervy? A kam smerujú vaše ďalšie kroky?

Začali sme koncom augusta, čiže o chvíľku to bude 6 mesiacov. Na spoločnej ceste životom sme však už 6 rokov, od prváku na vysokej. Sem tam to zaiskrí, ale na cestovanie sme si sadli perfektne. Sme si vedomí, že to nie je samozrejmosť a parťák na dlhodobé cestovanie sa hľadá veľmi ťažko, preto sme za seba veľmi vďační. Keď pijeme, pijeme, keď máme spirituálnu očistu, tak spoločne. Možno to má aj nevýhody, ale v našom prípade pociťujeme skôr výhody. Môžeme spolu zdieľať momenty osamote v divočine. Nemusíme si dávať na všetko taký pozor, napríklad v meste na toaletu nemusíme ísť aj s ruksakom a je to aj pomerne bezpečnejšie, aspoň máme taký pocit, predsa len sme dvaja vysokí junáci, ktorí majú v Ázii veľký problém zohnať svoju veľkosť topánok. A kam ďalej? Asi ďalej na východ. Nemáme v tom ešte úplne jasno a indické víza máme ešte na pár mesiacov, tak sa nechajme všetci, vrátane nás, prekvapiť.

Už dávnejšie ste mi spomínali, že sa pokúšate cestovať naprieč našou planétou ekologicky. Prečo tento nápad?

Ekológia je pre nás veľmi dôležitá. Planétu si za posledné roky znečisťujeme v takom veľkom rozsahu, že túto zmenu negatívne nepocítia len naše deti a ich deti, ale už aj my. Na Slovensku tieto zmeny možno vidieť pomalšie, ale v iných častiach sveta sa strácajú celé pralesy, zväčšujú sa púšte, pod morskou hladinou sa strácajú celé ostrovné štáty. Všetko je to prepojené, všetko so všetkým súvisí. A teraz to máme možnosť vidieť aj na vlastné oči. Možno niekto neverí, že jedinec môže niečo zmeniť, lenže my vieme, že jedinec má obrovskú silu a stále viac ľudí si to začína uvedomovať. Sme v prvej línii novodobej histórie a mali by sme sa postaviť opäť na stranu prírody. Pre nás má zmysel každý jeden zachránený život, aj keď sme ešte veľa krokov od našich ideálov. Chceme byt zmenou, ktorú chceme vidieť vo svete.

V čom spočíva ekologické cestovanie? Čo si musí človek odoprieť a aké možnosti sa mu naopak otvoria?

Odoprieť si musí akurát určitý luxus a komfort. Keď si človek trošku zmení priority, ide to, a človeka to začne obohacovať. Máme aj lepší vnútorný pocit. Keď niečomu podľa nás pomáhame, určitým spôsobom sa nám to vracia. Napríklad si už nekupujeme takmer žiadne oblečenie, tých pár tričiek nám úplne v pohode zatiaľ stačí na pol roka a mame tým pádom aj ľahší ruksak. Minimalizmus je pre nás super vec, a nie len pri cestovaní. Navyše je vo svete už toľko oblečenia, že by nám ho stačilo nosiť po ďalších pár desaťročí. Rovnako ako ďalšie nezmysly, ktorými sú preplnené obchody a sklady. Nekupujeme si už takmer žiadnu drogériu, len zubnú pastu (aj tam sú alternatívy) a krém proti komárom. Mame kúsok šampónu, ktorý si vždy niekde odlejeme a často použijeme len mydlo, ktoré je takmer všade. Kamoška na cestách si napríklad umýva vlasy sódou bikarbónou čo je aj oveľa zdravšie. Už dlhšie nepoužívame žiadne deodoranty ani parfémy, nejde nám z toho žiadna chémia priamo na pokožku. A prirodzená vôňa ženy je jedna z naj vôní, aká môže byť. V obchodoch si ovocie nebalíme do plastových sáčkov, máme so sebou plátenú tašku. Celkovo sme proti plastom na jedno použitie. Keď na ulici kupujeme kokos, odmietame slamky, snažíme sa vôbec nekupovať balené vody – máme filtračnú fľašu. A v posledných mesiacoch sa už obaja stravujeme vegetariánsky. Strava a agropriemysel majú jeden z najväčších dopadov napríklad na ubúdanie našich lesov a pralesov. Našej planéte môže byť jedno, čo sa s ňou stane, ona prežije. No ak to bude jedno nám, nebudeme mať takú budúcnosť, akú si radi predstavujeme. My sme optimisti a veríme v lepšie zajtrajšky, veríme, že to má zmysel. To je zatiaľ naša cesta životom.

Aktuálne informácie o zážitkoch Klochyho a Jurkyho nájdete na ich Facebookovej stránke, ale aj na Instagrame. Viac informácií o ich dobrodružstvách môžete nájsť aj na webovej stránke nntt.sk.

interez.sk (Lukáš M.), foto: Naked Nomad & Trouble Traveler