Diaľková pešia turistika prináša unikátny spôsob spoznávania krajiny, miestnych ľudí, najtajnejších kútov, na ktoré by ste sa inak nedostali, ale aj samých seba. Nadšenci, ktorí sa vydávajú s ťažkým batohom na chrbte zdolávať stovky a tisíce peších kilometrov, zároveň vyrážajú aj za zážitkami, ktoré hocikto len tak nezažije. To je prípad aj Matúša Lašana s manželkou Annou, ktorí prepadli takémuto cestovaniu a po tisíckach prejdených kilometrov sa vracajú z Islandu na konte s množstvom vzácnych spomienok. 

Matúš Lašan je dobrodruh, vášnivý turista a fotograf, ktorý sa môže pochváliť tisíckami peších kilometrov v nohách naprieč úžasnými trasami z celého sveta. Prešiel pešo 760 kilometrov po Ceste hrdinov SNP, 3-tisíc kilometrov dlhý trail Te Araroa naprieč Novým Zélandom, 2650 kilometrov po ceste Greater Patagonian Trail alebo aktuálne 3024 kilometrov okolo Islandu.

Podobné turistické skúsenosti má aj jeho manželka Anna, s ktorou zdolali aj poslednú výzvu. 81 nocí strávili v stane, zjedli 712 tyčiniek, 57 tuniakov v konzerve a s najdlhším intervalom 10 dní bez sprchy prešli denne priemerne 33,97 kilometra. Najdlhší deň strávili na nohách 14 hodín a 57 minút a najdlhšie bez prania zvládli 16 dní. Prečo sa však rozhodli prejsť pešo práve okolo Islandu? Na toto nám Matúš odpovedal otázkou, ktorú si predtým sami kládli: Je skutočne Island taký, ako ho vidíme na internete? Vydali sa teda pátrať po odpovedi.

Prešli ste Cestu hrdinov SNP, 3-tisíc kilometrov dlhú trasu Te Araroa na Novom Zélande alebo 2662-kilometrovú túru po Patagónii. Čo vás na diaľkových prechodoch baví najviac?

Určite je to kombinácia viacerých dôvodov, vypichnúť z nich jediný asi nedokážem. Na jednej strane diaľkovú turistiku pokladám za najlepší spôsob cestovania. Človek v krajine strávi mnoho času, spozná veľa ľudí a objaví miesta, kam sa bežný turista nedostane. Okrem vlastného poznania posúva aj svoje fyzické a psychické limity. Navyše pre mňa, ako fotografa, je to tiež príležitosť popustiť uzdu svojej kreativite.

Mali ste pred štartom rešpekt? A trúfate si po týchto skúsenostiach viac ako v minulosti?

Vždy som mal so sebadôverou problém a do istej miery to trvá pred každou cestou. Aj preto som SNP-čku zverejnil až potom, čo sme ju prešli, čo je v dnešnej dobe livestreamov a stories priamo z miesta dosť netradičné. Bola to pre mňa už beztak veľká výzva a nechcel som sa dostať pod ešte väčší tlak.

S pribúdajúcimi kilometrami dokážem lepšie odhadnúť, na čo fyzicky mám. Momentálne na cesty vyrážam so svojou manželkou Annou, s ktorou sme boli spoločne v Patagónii aj na Islande (samostatne prešla aj Te Araroa Trail). Cesty stále pripravujeme tak, aby sme si ich prechodom nemohli byť nikdy stopercentne istí. Tam sa totiž začína to pravé dobrodružstvo.

Ako vyzerá vaša príprava na takéto dobrodružstvo? Stalo sa vám, že ste si počas cesty povedali, že ste niečo podcenili?

Fyzická príprava je tá najzábavnejšia časť, keďže znamená viac výletov. Aj keď väčšina z nich je len na kopec za mestom. Balenie je už viac-menej rutina a najťažšia je na ňom výmena výbavy, resp. časť, kedy je za ňu nutné zaplatiť.

Samotné plánovanie záleží hlavne od daného treku. Na Te Araroa nebolo potrebné plánovať nič. Stačilo zistiť, koľko jedla je potrebné zobrať na prvú sekciu a zbytok sa vyriešil po ceste. Na druhom konci spektra je Island, kde sme si trek vymysleli úplne sami a zabralo nám to mesiace hľadania chodníkov, zisťovania, kde sa dá niečo kúpiť a ďalších potrebných vecí.

Na začiatku treku na Islande som bol presvedčený, že sme podcenili počasie. Každý deň fúkalo, bola neskutočná zima, dokonca snežilo. Mali sme oblečené úplne všetko, čo sme mali so sebou. Celkom sa nám uľavilo, keď sme zistili, že je to najchladnejší jún za posledných 40 rokov. Na všetko sa pripraviť nedá. To, že sme dali aj takýto extrém, nás utvrdilo v tom, že sme sa pripravili dobre.

Množstvo ľudí si možno ani nedokáže predstaviť, aké je to nachodiť desiatky kilometrov za deň, vyspať sa a pokračovať ďalej znova a znova. Ako by ste im opísali svoje pocity? Dá sa fyzická bolesť prekonať alebo ju pri týchto prechodoch vnímate ako niečo prirodzené? Najnáročnejšie sú prvé dni alebo posledné?

Život na diaľkovej trase dokáže byť krutý. Človek sa zle vyspí, má nejaké drobné zranenie a do toho sa pripletie upršaný, studený deň, neistota toho, kde sa rozložíte na noc. Takéto dni z vás dokážu dostať to úplne najhoršie. Potom to však všetko klapne, obloha sa potrhá, vyjde slnko, otvoria sa výhľady a stan postavíte na tom najlepšom mieste. Možno to je na diaľkovej turistike to najlepšie – vytiahne z vás spektrum emócií, o ktorých v kancelárii ani neviete, že ich máte. Od tých ťažších až po eufóriu, z ktorej dokážete žiť mesiace.

Fyzicky sú určite najnáročnejšie prvé dni a týždne, kým telo nie je zvyknuté na záťaž. Najviac si to odnášajú chodidlá. Ten pocit, keď nimi v noci krútia kŕče tak, že človek nedokáže zaspať, nie je nič, čo by sme mali potrebu vyhľadávať. Koniec je úplne najlepší, to sa cítime ako supermani a prešli by sme čokoľvek, kdekoľvek. Najlepšiu formu si tak prinášame späť do práce.

Vaše diaľkové pešie prechody trvajú dlhé desiatky dní. Beriete to tak, že práve cesta je vaším cieľom? Čo vás na nej najviac motivuje ísť ďalej? Stalo sa vám, že ste počas nich zažili väčšiu krízu?

Samozrejme, cesta samotná je zdrojom všetkých zážitkov, no pre nás je vždy lepšie, keď v hlave máme pevne daný cieľ, kam sa chceme dostať. V istom momente, keď máme ťažší deň či týždeň, je náročné si udržať motiváciu, ak je cieľ kdekoľvek.

Najväčšiu krízu som zažil v Patagónii pred jednou zo sekcií, o ktorej sme nemali absolútne žiadne informácie. Bolo to ku koncu, bol som unavený, stále hladný a jednoducho som mal všetkého dosť. Navyše sme už párkrát videli, ako to vyzerá, keď sa v džungli stratí chodník. Mal som pocit, že radšej danú časť prejdem po ceste, ako sa škriabať niekam, kde byť nechcem. Čisté zúfalstvo. „Tak poďme domov,“ povedala mi pred spaním Anna a to bol pre mňa budíček, keďže domov sa mi tiež nechcelo. Jednoducho som mal v hlave guľáš a potreboval som ho upratať.

Inak, tú sekciu sme prešli a veľmi sme si ju užili.

Čo je pre vás na týchto cestách najnáročnejšie?

Návrat domov. A to bez toho, aby som sa snažil byť vtipný. Jednoducho žijeme pre to, aby sme mohli byť vonku a „normálny“ život nás napĺňa čoraz menej. Pre nás je normálne robiť to, čo nás robí šťastnými.

Iba pred niekoľkými dňami ste sa vrátili z ďalšieho dobrodružstva – prešli ste pešo okolo Islandu. Prečo padol váš výber práve na Island?

Niekedy sme mali pocit, že Island poznáme už len z fotiek na internete a dlho nám ani nenapadlo, že by sme sa tam šli tlačiť s ostatnými. Je však skutočne taký ako na internete? To bola naša otázka a odpovedať sme si už museli sami.

Prešli ste 3024 kilometrov za 103 dní a celkovo vám to zabralo 997 hodín chôdze. Čo ste si na vašej expedícii užili najviac? A ktoré miesta boli pre vás najväčším zážitkom?

Najdôležitejšie pre nás je, že sme našli na Islande omnoho viac, ako len nádherné fotografické miesta blízko hlavnej cesty. Preskúmali sme odľahlé časti ostrova, kam sa inak ako po vlastných dostať nedá. Niektoré boli akoby vystrihnuté z rozprávok a vôbec by nás neprekvapilo, keby spoza kopca vyletel drak. Takým bolo napríklad jazero Langisjór. Iné časti zase dýchali históriou. Ako staroveká cesta Kjalvegur, ktorá nás viedla zelenými údoliami do stredu ostrova okolo ľadovcov. Túto trasu využívali severania, aby sa dostali na zasadnutia prvého parlamentu na svete na juhozápade krajiny.

Nemôžem zabudnúť na erupciu vulkánu, ktorá znie, akoby sa otvorili všetky brány pekla. Láva stekala vodopádmi popred nás a myslím, že bude veľmi náročné tento zážitok len tak tromfnúť. A to je len tých pár, ktoré prídu na um ako prvé. Ešte tu bola nekonečná púšť, aurora, šialené počasie, lávové polia pokryté machom, obrovské jamy s bublajúcim bahnom…

Na svojom Instagrame ste už po prvých 9 dňoch uviedli, že je to oveľa väčšia výzva, než ste predpokladali. Je Island prívetivý k takémuto druhu turistiky? V čom vás najviac prekvapil?

To bolo spôsobené počasím, o ktorom sme v danú dobu ešte netušili, že nie je úplne normálne. Premýšľali sme, ako v takých podmienkach dokážeme ísť tak ďaleko a sami sme si to nevedeli predstaviť. Skutočne nám pomohlo, keď sme konečne zistili, že je to extrémne zlé počasie aj na islandské pomery.

Inak je Island krajina s veľkým potenciálom na takéto projekty. Zatiaľ ostáva pri potenciáli. Problém je už so samotnými turistickými chodníkmi. Mnohé existujú, ale nie sú na žiadnych mapách, iné sú na mapách, ale neexistujú. Aj preto sme museli často improvizovať priamo na mieste a nie vždy sme vedeli, do čoho ideme.

Až neskôr sme sa od jedného horského vodcu dozvedeli, že na Islande prebieha súboj dvoch skupín. Obe chcú lepšiu ochranu prírody, ale zatiaľ, čo jedna si myslí, že ju dosiahne značením turistických trás, druhá na to chce ísť presným opakom a neznačiť nič.

Máte okrem pozitívnych aj nejaký negatívny zážitok? Alebo zažili ste psychicky či fyzicky náročnejšie dni? Ako ich riešite?

Mali sme niekoľko negatívnych zážitkov s miestnymi. Chvíľu nám trvalo, kým sme si uvedomili, že časť Islanďanov neznáša turistov. Najhoršie bolo, keď sme jeden deň išli strašnou víchricou, mokrí a premrznutí. Chceli sme sa dostať do horskej chaty, ktorá však bola takmer obsadená práve domácimi a ostali v nej ešte 4 voľné miesta. Napriek tomu nás nechali sedieť 15 minúť vonku v kadibudke, aby sa dohodli, či nás dovnútra pustia alebo nie.

Sme zvyknutí, že kdekoľvek v horách sme, je jedno, či je niekto Slovák, Poliak či Nemec. Tam sme si všetci rovní. Na Islande to tak nefunguje. Samozrejme, boli aj ďalšie psychicky či fyzicky náročnejšie dni. Riešime ich veľmi jednoducho – proste ideme ďalej, lebo žiadne iné riešenie neexistuje.

Bolo toto vaše dobrodružstvo po Islande finančne náročné? Čo vás stálo najviac? Myslíte, že sa na takúto cestu dá vybrať aj s lowcost budgetom?

Island je, samozrejme, tá z finančne náročnejších krajín. Nás to vyšlo 993 €/osoba/mesiac. Najviac sme určite minuli za jedlo. Je o niečo drahšie ako u nás a tiež na ňom neradi šetríme. Z ryže sa dá vyžiť týždeň-dva, ale my sme chodili takmer 4 mesiace denne okolo 35 kilometrov a k takému výkonu telo niečo aj potrebuje.

Nemíňame peniaze na blbosti, ale tiež nebolo naším cieľom to prejsť čo najlacnejšie. Preto, kto by chcel, určite z rozpočtu ukrojiť čosi vie. Je to veľmi individuálne. Stále však treba myslieť na to, že je potreba vyžiť niekoľko mesiacov pri každodennej záťaži.

Pri Greater Patagonian Trail ste chôdzou zničili tri páry tenisiek. Ako to vyzeralo tentokrát?

Kvôli odolnosti sme tento rok menili model tenisiek a myslím, že sa podarilo. Stále sme obaja zničili po tri páry, ale aspoň som ich nemusel každý týždeň šiť. Najviac (1300 km) prešiel náš druhý pár a limitom bola skôr zodratá podrážka.

Ako by ste zhodnotili svoju cestu okolo Islandu? V čom vám dala najviac? A ako vyzerá príchod domov po takýchto cestách?

Momentálne sme hlavne radi, že sme ju dokázali dokončiť. Ani nie týždeň po návrate bol už na Islande sneh, takže to vyšlo na chlp. Na nejaké hlbšie hodnotenia si musíme nechať trochu času a nechať si v hlavách všetko odležať.

Návraty som už trochu načal a je to určite na celej trase to najťažšie. Sen sa skončil a je čas sa zobudiť. Pád sa snažím stále tlmiť aspoň prácou na fotkách a na texte pre knihu, prípadne ďalších projektoch. Momentálne sa upínam hlavne k predpredaju knihy z Patagónie, čo bude poriadna výzva.

Aké máte ďalšie plány, kam by ste sa chceli vydať?

Čo sa týka tých cestovateľských, budúci rok je pre nás asi jasný. Pôvodný plán na tento rok bol prechod Nórska, ktorý sa nám kvôli prísnym opatreniam nepodarilo uskutočniť. Dosť sme sa tam tešili a tiež sme zmenou plánov veľa ľudí sklamali, a tak sa to pokúsime sebe aj ostatným vynahradiť.

Okrem toho sa snažíme upratať aj náš “mimotrailový” život. Chceme sa pustiť naplno do vydávania kníh z našich dobrodružstiev, máme v pláne niekoľko prednášok a do toho nejak vsunúť aj ten normálny život, keďže bez neho to zatiaľ nepôjde.

Otvoriť galériu (17)

Pozri aj:

David navštívil všetky mestá Slovenska: Nemáme radi nových ľudí, často ani nevieme, prečo ísť do…