„Keď Satan rozdeľoval medzi ľudí sedem hlavných hriechov, Afričan si zvolil obžerstvo a hnev. Žiadostivosť roznecuje v Afrike viac svárov a vojen ako sucho či nevedomosť. A v celom tom hluku dokázala na tisícke našich vrchov rozsiať genocídu“ hovorí Claudine Kayitesi v knihe Stratégia Antilop francúzskeho spisovateľa Jean Hatzfeld. „Som pyšná na to, že som Tutsijka, to určite áno, pretože Tutsiovia mali zmiznúť zo sveta, a ja som stále nažive.“
Bola to roky plánovaná genocída, ktorej cieľom bolo pozabíjať každého Tutsiho v krajine. Stáročia vlády menšiny zakorenila v Hutuoch nenávisť tak hlboko, že sa stala prirodzenou súčasťou ich osobností. Keď sa v postkoloniálnej Rwande karty vymenili, Tutsiovia začali túto nenávisť pociťovať na vlastnej koži. To, akým spôsobom však v roku 1994 vyeskalovala, šokovalo celý svet. Napriek tomu sme proti brutálnemu vraždeniu nevinných nijako nezasiahli.
Kto je Tutsi a kto Hutu
Stredoafrické štáty v okolí Veľkých afrických jazier celé stáročia obývali tri hlavné etniká: Tutsiovia, Hutuovia a Twaovia. Tutsiovia boli statní vysokí a silní, dobrí bojovníci, ktorí sa živili najmä chovom dobytka. Hutiovia boli podstatne menší, fyzicky teda možno aj slabší a živili sa najmä poľnohospodárstvom. Tutsiovia si teda v 16. storočí podmanili ostatné etniká a vytvorili kráľovstvo, v ktorom vládli ako privilegovaná vrstva. Tutsiovia boli privilegovaní aj po vzniku Rwandy ako nemeckej kolónie, rovnako aj neskôr ako kolónia Belgicka. Všetko sa zmenilo až v roku 1962.
V roku 1962 získala Rwanda nezávislosť. Krajine však nemal kto vládnuť, kedže posledný tutsiský kráľ ušiel do susednej Ugandy už pred niekoľkými rokmi. V novej slobodnej Rwande sa tak k moci dostali Hutuovia, ktorí boli síce vo všeobecnosti chudobnejší, no tvorili väčšinu obyvateľstva. Karty sa po stáročiach otočili. Hutuovia začali Tutsiov diskriminovať, utláčať, vraždiť a vyháňať z krajiny. Tutsiovia hromadne utekali do susedných krajín, kde vznikol Rwandský vlastenecký front, ktorého cieľom bolo získať Rwandu späť pre všetkých jej obyvateľov. V roku 1990, po zlyhaní všetkých mierových rokovaní, prekročili hranice Rwandy a odštartovali občiansku vojnu.
Občianska vojna a plánovanie genocídy
Rwandský vlastenecký front po vojenskom prekročení hraníc Rwandy žiadal najmä koniec diskriminácie Tutsiov, ale aj ekonomickú a politickú reformu v krajine. Občianska vojna formálne skončila v roku 1993 podpísaním Arushskej dohody. Tá obe strany zaväzovala k vytvoreniu právneho štátu dodržujúceho ľudské práva, v ktorom bude mať každé etnikum pevné zastúpenie. Nad jej dodržovaním dohliadala v krajine OSN, ktorej pesimizmus a neaktivita po vypuknutí genocídy dodnes kritizuje veľká časť verejnosti. Pre prezidenta Habyarimana, ktorý mal v krajine viac-menej absolutistickú moc však bola Arushská dohoda len prázdnym kusom papiera. V čase jej podpísania radikálni Hutuovia už približne rok aktívne genocídu plánovali.
Atentát na prezidenta a začiatok vraždenia
Zámienka na spustenie vlny násilností sa Hutuom poskytla presne pred 25 rokmi. 6. apríla 1994 bolo nad hlavným mestom Rwandy Kigali zostrelené lietadlo, v ktorom okrem iných sedel aj prezident Habyarimana. Kto za atentátom stál nie je dodnes jasné. Rovnako ako Rwandský vlastenecký front to mohli byť aj nacionalisti z radov Hutuov. Tí atentát nakoniec aj využili ako zámienku na odštartovanie genocídy. Moc v krajine prevzala armáda pod vedením najvyšší generála Augustina Ndindiliyimana a plukovníka Theoneste Bagosora. Štátne médiá začali Hutuov vyzývať k tomu, aby vraždili svojich Tutsiských susedov. Jednotky Interahamwe začali lov, ktorí v dejinách ľudstva nemal obdobu.
Vraždenie, aké si svet nevedel ani predstaviť
Rwandská genocída trvala 100 dní. Pomerne krátka kapitola v dejinách krajiny si však vyžiadala ohromné množstvo ľudských životov. Odhaduje sa, že Hutuovia povraždili viac ako 800-tisíc Tutsiov, no niektoré odhady hovoria až o 1 milióne obyvateľov. Dodnes kontroverzný je aj systém genocídy. Plánované a systematické vraždenie menšiny sa najčastejšie vykonávalo mačetami. Oddiely Interhamwe naháňali Tutsiských obyvateľov po horách a v močiaroch. Každý deň sa vydávali na nové výpravy a večer sa vracali do miest, akoby sa vracali z pracovnej šichty. Hutovia zabíjali všetkých. Ženy, deti, starcov. Prežili len tí najsilnejší, najrýchlejší a najobratnejší.
Kniha Stratégia Antilop francúzskeho spisovateľa Jeana Hatzfelda, ktorá zachytáva udalosti genocídy v Rwande z pohľadu oboch etník nedostala svoj názov náhodou. Na rwandských pahorkoch sa totiž v roku 1994 odohrávali rovnaké scény, ako pri levom love antilop. Hutovia naháňali Tutsiov s mačetami tak dlho, až nakoniec niektorí z nich spravil chybu, potkol sa o koreň alebo len stratil energiu a vôľu utekať pred smrťou. Keď skupina Tutsiov narazila na Hutuov rozbehli sa na všetky strany rovnako ako antilopy. Ich boj o život trval až do 4. júla 1994.
Rwanda po genocíde
Genocída skončila začiatkom júla po tom, ako Rwandský vlastenecký front obsadil hlavné mesto Kigali. Krajinu v najbližších týždňoch a mesiacoch opustilo zo strachu z pomsty okolo 2 milióny Hutov. Aj ten najobyčajnejší Hutu si totiž niesol istú dávku zodpovednosti a určitý podiel viny. Jednotky Interhamwe utekali najmä do Konžskej demokratickej republiky, kde sa v nasledujúcich rokoch spolupodieľali na vypuknutí prvej a druhej Konžskej vojny.
Potrestať všetkých vinníkov by bolo prakticky nemožné. Rwandské väznice by nemali dostatočné kapacity, krajina by nebola schopná fungovania. Hutovia totiž vyvraždili 75% Tutsiov, ktorí ako jediní ostali po udalostiach z roku 1994 bez viny. Domy ostali prázdne, polia zarastali burinou. Krajinu bolo treba oživiť a preto mnoho Hutuských vrahov, ktorí sa priamo nepodieľali na organizácii genocídy oslobodili. V Rwande po genocíde vznikol aj vidiecky súdny systém Gacaca, v ktorom Tutsiskí preživší rozhodujú o osude bývalých vrahov. Hlavní aktéri genocídy sú stíhaní Medzinárodným tribunálom pre vojnové zločiny.
historyweb.dennikn.sk, valka.cz, wave.rozhlas.cz, iir.cz, wikipedia.org
.jpg){kind=link}
Nahlásiť chybu v článku