Krvné skupiny objavil rakúsky lekár Karl Landsteiner v roku 1900. V roku 1930 bol následne za svoj objav ocenený Nobelovou cenou za medicínu. Od tých dôb vedci doplnili mnohé informácie, dokonca prišli aj na to, ako krvná skupina ovplyvňuje naše zdravie. To však ani zďaleka neznamená, že je celá problematika krvných skupín prebádaná. Vlastne ešte dodnes nemáme stopercentné, celistvé vysvetlenie, prečo a na čo krvné skupiny vôbec existujú. Na pochopenie otázky prečo a na čo ich máme, sa oplatí vedieť aj ako sme ich objavili a ako vlastne samotný systém krvných skupín funguje.

Napriek nezodpovedaným otázkam, je ich objav pochopiteľne jedným z najväčších objavov v histórii medicíny. Vďaka vedomosti o existencii krvných skupín, sú doktori schopní pomocou krvných transfúzii zachraňovať životy.

To však neznamená, že idea o transfúzii neprišla oveľa skorej ako v roku 1900. Už v renesancii dokonca verili, že výmenou krvi môžete vyliečiť aj šialenstvo. V 16. storočí sa o to teda konečne pokúsili a výsledky boli pravdaže katastrofálne. Stalo sa to vo Francúzsku a doktor sa rozhodol pustiť teľaciu krv do obehu šialenca, ktorý pochopiteľne po opakovanej transfúzii zomrel. Tieto udalosti následne na dlhú dobu odradili ľudí od podobných pokusov. V 19. storočí sa však britský lekár, James Blundell, ktorý videl mnohé svoje pacientky vykrvácať po pôrode rozhodol, že to tak nenechá. Blundell pochopil, že ľudia môžu dostať iba ľudskú krv. Keďže sa o to ešte nikto nepokúsil, musel si na to vystavať svoj vlastný aparát. Najskôr ho testoval na psoch. Raz bol zavolaný k posteli krvácajúceho muža a rozhodol sa zakročiť. Niekoľkí darcovia mu poskytli krv, ktorú vpichol pacientovi. Pacient povedal, že mu bolo lepšie, „menej na odpadnutie“. Napriek tomu umrel. Blundell vykonal desať transfúzii, ale iba štyria jeho pacienti prežili.

Blundellove počínanie však opäť oživilo ideu transfúzie. Niektorí doktori sa dokonca pokúšali do nej dať mlieko, čo bol až prekvapivo nebezpečný a zlý nápad. Vtedy ešte nevedeli, že objavenie krvných skupín bude výsledkom vskutku jednoduchej procedúry.

Prvým krokom k tomu, aby odhalili prečo skoršie transfúzie zlyhali bolo, že krvinky sa zhlukovali. Toto zistili vedci na konci 19. storočia. V skúmavkách však testovali krv chorých pacientov, a preto zhlukovanie krvi popisovali ako patologický jav. Bol to práve Karl Landstenier, ktorému napadlo zmiešať krv zdravých pacientov a zistil, že aj tu tento jav niekedy prebieha.

Landstenier skúmal tento jav tak, že použil vzorky krvi svojich kolegov a aj svojej. Každú vzorku rozdelil na červené krvinky a plazmu. Potom kombinoval plazmu jednej osoby s krvinkami druhej. Zistil, že zhlukovanie sa nedialo vždy. Na základe toho, rozdelil svoje subjekty do troch skupín, ktoré pôvodne pomenoval A, B a C. (Neskôr bolo C premenované na „0“ a pár rokov po tom, vedci objavili aj AB skupinu. Rh faktor objavil vedec Philip Levine v polovici 20. storočia.)

Landstenier teda zistil, že ak zmieša plazmu od človeka s krvnou skupinou A, s krvinkami človeka s rovnakou skupinou, krv zostane tekutá. Ak však zmiešal plazmu a krvinky od ľudí z odlišných skupín, krv sa začala zhlukovať. Taktiež zistil, že u ľudí zo skupiny „0“ to bolo iné. Krvinky skupiny A alebo B zmiešané s plazmou „0“ sa zhlukovali. Krvinky skupiny „0“ sa však nezhlukovali pri plazme A alebo B.

Dôvod, prečo teda môže nesprávna infúzia viesť až k smrti je práve zhlukovanie. Neskôr vedci odhalili, prečo sa to deje. Je to tým, že krvinky majú na svojom povrchu rôzne molekuly nazývané antigény. Antigény vlastne určujú krvnú skupinu, s ktorou sa váš imunitný systém zoznámi. Ak antigény narazia na nevhodnú skupinu, vyvolá to imunitný protiútok voči neznámemu. Antigény krvných skupín A a B majú ako keby dve poschodia, pokým antigény krvnej skupiny „0“ majú len jedno poschodie a tým je antigén H, ktorý sa nachádza aj ako jedno z poschodí skupín A a B. Keďže sa antigén H nachádza aj v skupinách A a B, robí to zo skupiny „0“ univerzálneho darcu, čiže krv skupiny „0“ môže byť prijatá aj ostatnými skupinami.

Landsteiner nepokladal svoj objav za niečo závažné. Sám skromne skonštatoval: „Spísané pozorovania môžu napomôcť pri vysvetlení zdravotných dopadov transfúzie krvi“. Jeho objav však spravil proces transfúzie krvi plne bezpečným a ešte dodnes sa často jeho jednoduché metódy využívajú.

Tento objav však vzniesol otázky o tom, prečo vlastne existujú krvné skupiny, a prečo sa líšia. Je však ťažké nájsť slušné vedecké odpovede na tieto otázky, a preto často práve tie nevedecké odpovede získavajú na popularite. Vznikali výmysly o tom, kedy a pre akých ľudí vznikli rôzne krvné skupiny a následne napríklad vôbec nepodložené knihy o diétach na základe krvných skupín.

Bližšie k vedeckej odpovedi nás posunulo práve skúmanie zvierat. V deväťdesiatych rokoch nastal veľký posun, keď vedci zistili, že gén s názvom ABO určuje typ antigénu. Rozdiel medzi skupinou A a B je zapríčinený mutáciami. Ľudia so skupinou „0“ majú takú mutáciu, ktorá nedovoľuje, aby ABO gén vytváral enzým, ktorý stavia „druhé poschodie“ A alebo B antigénu.

Po tomto objave začal Laure Ségurel a jeho kolegovia v Paríži, porovnávať ľudský ABO gén s primátmi. Zistili, že s niektorými primátmi máme rovnaké krvné skupiny, pochádzajúce od predka, ktorý žil dvadsať miliónov rokov dozadu. Krvné skupiny však môžu byť ešte staršie. Aj porovnanie s primátmi je ešte neukončené a poskytuje iba kúsky mozaiky. Tieto objavy však odokryli, že vývoj krvných skupín mal komplexný priebeh. U rôznych iných primátov sa prejavujú iné varianty krvných skupín.

Vieme teda, že krvné skupiny sú určované génom ABO. Aký má však význam? Má pre nás odlišná krvná skupina nejaký prínos?

„Napriek veľkému množstvu odpovedí, stále neexistuje žiadne dobré vysvetlenie ABO génu“, povedal Antoine Blancher z univerzity v Toulouse.

Existuje dokonca takzvaný Bombay fenotyp. V Bombaji v roku 1952 zistili, že pár ľudí vôbec nemá A, B, či „0“ skupinu. Tento fenotyp je veľmi ojedinelý a opäť prináša otázku, aký zmysel majú krvné skupiny. Napriek tomu, ľudia s Bombay fenotypom nemôžu prijať krv od ľudí, ktorí majú A,B alebo „0“. Môžu ju prijať len od človeka ktorý ma tento fenotyp tiež.

Niektorí vedci si myslia, že najväčší zmysel krvných skupín je práve to, aký vplyv majú na našu náchylnosť k chorobám. Prvý krát boli tieto prepojenia chorôb a krvných skupín popísané v polovici 20. storočia a zoznam sa stále zväčšuje.

Napríklad ľudia so skupinou A majú väčšiu pravdepodobnosť ochorieť na rôzne typy rakoviny napríklad leukémiu, či rakovinu pankreasu. Taktiež riskujú choroby srdca, či závažný prípad malárie. Ľudia so skupinou „0“ majú väčšiu pravdepodobnosť napríklad vredov. Napríklad Kevin Kain z Univerzity v Toronte a jeho kolegovia zistili, že ľudia s krvnou skupinou „0“ majú krvinky, ktoré ľahšie rozoznajú krv nakazenú maláriou.

Prekvapivejšie je však prepojenie krvných skupín a chorôb, ktoré s krvou nemajú nič spoločné. Napríklad norovírus. Ten sa zaujíma o črevá a krv necháva na pokoj. Napriek tomu, aj tu zvyšuje typ krvnej skupiny možnosť nákazy rôznymi kmeňmi norovírusov. Riešením je, že nie iba krvinky produkujú antigény a náhodou je zoznam možností produkcie antigénov dosť rozsiahly. Norovírus sa zachytí na tie antigény vytvorené bunkami v črevách. Môže však vykonávať neplechu iba ak sa zachytí na antigén. Preto sa rezistencia rôznych krvných skupín voči rôznym kmeňom norovírusov vysvetľuje tak, že iné kmene sú adaptované na iné antigény.

Toto skrýva potenciál na vysvetlenie toho, prečo sa rôzne krvné skupiny držia tak dlho. Práve vďaka tomu, že sú náchylnejšie na odlišné choroby.

Primáty, ako naši predkovia, prichádzali do kontaktu s rôznymi patogénmi a baktériami. Existujú teda špekulácie, že dôvodom prečo niektoré primáty majú len krvnú skupinu A alebo B je, že patogény, ktoré sa zachytili na určitú skupinu ju úplne vykynožili, kým jedinci s inými skupinami prežívali.

Je teda prekvapivé, že taká samozrejmá informácia ako existencia viacerých krvných skupín, informácia ktorá každý deň zachraňuje životy, stále ukrýva mnohé fundamentálne otázky ohľadom svojej existencie. K jej preskúmaniu sa však stále približujeme a už objavili mnohé kúsky mozaiky.

Pozri aj: Mýty o AIDS, ktorým ste dodnes verili, no nie sú vôbec pravdivé

interez.sk (Mária S.), sciencealert.com