Na budove evanjelického kolégia v Prešove dodnes pripomína pamätník najhrozivejšie kapitoly dejín Dolného Šariša. V priebehu šiestich mesiacov tu bolo popravených celkom 24 miestnych šľachticov a mešťanov. Vykonštruovaný súdny proces, kruté mučenie a ešte krutejšie popravy sú dodnes známe ako Prešovské jatky.
Celé 17. a začiatok 18. storočia patrí medzi najtemnejšie obdobia Habsburskej ríše. V období, keď odolávala neustálym útokom zo strany Turkov a viedla aj konflikty s odvekým rivalom Francúzskom, sa Habsburgovci pustili do protireformácie a centralizácie moci v krajine. To sa nepáčilo šľachticom a protestantom, ktorí v priebehu 17. storočia rozpútali hneď niekoľko rôznych povstaní. Bol medzi nimi aj Imrich Tököli, prezývaný tiež slovenský kráľ. Jeho povstanie skončilo podobne krvavo, ako to Juraja Dóžu o storočie skôr.
Povstanie slovenského kráľa
Tököli sa stal vodcom povstania uhorskej šľachty koncom 70. rokov 17. storočia. Za pomerne krátku dobu ovládal veľkú časť súčasného Slovenska. Hlavnými požiadavkami povstania bolo obnovenie krajinských zákonov a náboženská sloboda, pomoc sa Tököli pokúšal získať aj od Osmanskej ríše. Tá ho nakoniec uznala za kráľa stredného Uhorska a Tököli sa stal v podstate osmanským vazalom.
Ako pre vývoj dejín Európy, tak aj pre kapitolu Tököliho povstania bol kľúčovým momentom rok 1683 a prehra Osmanov pri Viedni. Tököli postupne slabol, ustupoval, strácal územia až sa napokon utiahol na Dolný Šariš do Prešova. Tu ho kráľovské vojská v roku 1684 porazili a Tököli z Uhorska utiekol. Prešov sa habsburgským žoldnierom vzdal pod podmienkou, že za pomoc Tökölimu počas povstania nebude nikto potrestaní. Ako sa už o pár rokov ukázalo, stal sa presný opak.
Pomsta za pomoc Tökölimu
Po porážke Tököliho vojsk na severovýchode dnešného Slovenska ostalo v celom Uhorsku jediné miesto, ktoré kráľovským žoldnierom stále odolávalo. Bol ním hrad v Mukačeve na území dnešnej Ukrajiny, ktorý držala Tököliho manželka Ilona Zrínska. Habsburgovci aj po kapitulácii Prešova mesto stále upodozrievali z pomoci posledným Tököliho prívržencom v Mukačeve. Zinscenovali preto súdny proces, do ktorého zatiahli aj prešovskú prostitútku.
Bola ňou Alžbeta Táboryová, ktorá dôverníkovi vojenského generála Antonia Caraffu prezradila, že sprostredkovávala komunikáciu medzi prešovskými šľachticmi a Mukačevom o tureckej pomoci. Za úplatok potom proti Prešovčanom svedčila aj vo vykonštruovanom súdnom procese. Toho sa zmocnil s priamym povolením cisára Antonio Caraffa, ktorý prišiel do mesta dohliadať nad potrestaním mešťanov. V januári 1687 uzavrel všetky mestské brány a začal s prenasledovaním.
Mučenie a popravy
Prvé popravy sa uskutočnili 5. marca. Prvým popraveným bol prešovský šľachtic a senátor Žigmund Zimmermann, ktorý sa po mučení na škripci priznal k činom, ktoré nikdy nevykonal. Naťahovaniu končatín, ktoré spravidla viedlo k ich vykĺbeniu, bol vystavený aj zeman Andrej Keczer. Pred popravou mu najskôr odťali ruku, ktorou mal falošné listy písať, následne ho sťali a rozštvrtili. Zvyšky jeho tela potom povešali povedľa hradských ciest vedúcich z Prešova do Košíc či Levoče. Na brány mesta zas na výstrahu občanov na hák povesili rozštvrtené telo popraveného prešovského senátora Baranyaya.
Podobne kruto popravovali kati Antonia Caraffu aj v nasledujúcich týždňoch. Už v druhej polovici apríla bol popravený aj v Prešove a jeho širokom okolí známy Gabriel Palásthy, ktorý aktívne bojoval po boku Tököliho. Pri mučení mu najskôr pod nechty nabili klince, ktorými sa podkúvali kone, neskôr ho mučili ohňom. Pri výsluchu ho podrobili aj talianskemu spôsobu mučenia, ktorý spočíval vo vrážaní rozpálených drôtov do genitálií. Popravy v podobnom duchu pokračovali až do septembra.
Udalosti, ktoré sa na Dolnom Šariši odohrali v roku 1687 si dodnes pripomíname ako tzv. Prešovské jatky. Okrem pomsty za pomoc Tököliho povstaniu sú kruté a vykonštruované popravy interpretované aj ako štátny útlak protestantov. Hrozivé udalosti dodnes v Prešove pripomína pamätník, ktorý na budove evanjelického kolégia odhalili v roku 1908. Za obete krutých popráv sa v roku 1995 pri tomto memoári pomodlil aj vtedajší pápež Ján Pavol II.
Historická Revue, Korzár, Cirkevný zbor evanjelickej cirkvi na Slovensku, presov.dnes24.sk, wikipedia.org
Nahlásiť chybu v článku