Francúzsko-anglická herečka a muzikantka je dcérou Sergea Gainsbourga a Jane Birkin. Preslávila sa rolami vo filmoch ako Melancholia, Jane Eyrová, 21 Gramov či Nymfomanka a na konte má ceny pre najlepšiu herečku z César Award a z filmových festivalov v Cannes či v Bratislave.
Ako speváčka vydala päť albumov, pričom najviac zarezonovali albumy IRM (ktorý produkoval Beck) a najnovší Rest, ktorý zaradili do výberu najlepších albumov roka The Guardian či The Independent. Na mimoriadne osobnej nahrávke spolupracovala s umelcami ako Paul McCartney, Connan Mockasin či Blood Orange a získala za ňu „francúzske Grammy“ Victoires de la Musique.
Charltotte Gainsbourg odštartovala hudobnú kariéru už ako 13-ročná kontroverzným duetom so svojim otcom s názvom „Lemon Incest“. Známy umelecky provokatér pokračoval v téme „hraničného“ vzťahu s dcérou aj filme Charlote for Ever a v rovnomennom debute svojej dcéry z roku 1986. Na ďalšiu tvorbu si museli fanúšikovia počkať ďalšie dve dekády.
Stálo to ale za to. The Observer dal jej „dospelému“ debutu s názvom 5:55 desať bodov z desiatich a AllMusic vychválil skvelú spoluprácu superteamu producentov na čele s Dunckelom a Godinom zo skupiny Air a textárom Jarvisom Cockerom (Pulp). Ešte väčším úspechom bol druhý album IRM (francúzska skratka pre magnetickú rezonanciu), ktorý produkoval Beck. Pitchfork zaradil album medzi Best New Music a dôvetkom, že je hlas dodal Beckovej práci chýbajúcu hĺbku.
Video k titulnej piesni „Heaven Can Wait“ zaradil magazín Spin medzi 20 najlepších klipov 2009. Ďalší hit „Trick Pony“ sa objavil v hre FIFA 11 , seriály Grey’s Anatomy či v superbowl reklame s modelkou Adrianou Limou. V roku 2011 vydala dvojalbum Stage Whisper, ktorý je kolekciou nezverejnených piesní z IRM a živých nahrávok. V roku 2013 zaujala cover verziou Hendrixovej „Hey Joe“, ktorú nahrala opäť s Beckom.
Tá sa objavila na soundracku k Trierovmu filmu Nymfomaka s Charlotte v hlavnej úlohe. 17. novembra 2017 vydala album Rest, na ktorom sa vyrovnáva so stratou otca i sestry Kate Barry. Aj na tomto albume sa objavili slávni spolupracovníci ako Paul McCartney, Connan Mockasin, Guy-Manuel de Homem-Christo (Daft Punk), Owen Pallet či producent SebastiAn. Pitchfork zaradil aj túto nahrávku medzi Best New Music (s hodnotením 8,7 z 10), označil ju ako spaľujúco-intímnu a dodáva: „Gainsbourg nielenže odhaľuje svoju bolesť, ale monumentalizuje ju. Kladie červený koberec a pozýva ľudí na predstavenie. Jej odmietanie byť oddelená od vlastného žiaľu je doslova smrti-vzdorujúci výkon.“
Na úspech albumu nadväzuje aj jej najnovšie EP Take 2, ktoré vyšlo pred niekoľkými týždňami a ktoré produkoval opäť SebastiAn. Charlotte nevyniká mimoriadnym rozsahom či technikou spevu. Jej pridanou hodnotou je charizma a emócie, ktoré prepožičiava skladbám – obzvlášť na pódiu. Jej koncertu v londýnskom klube Village Underground dali absolutórium The Independent i The Guardian.
Ako píše Laura Snapes z druhého menovaného: „Charlotte prepája otcovu lascívnu príťažlivosť do hypnoticko-euforickej show.“ The Telegraph uviedol svoj článok o jej ďalšom londýnskom koncerte slovami: „Hlboký smútok, jemný pôvab a nádherná hudba“. Tieto ingrediencie namieša do príjemného hudobno-performatívneho kokteilu Charlotte Gainsbourg aj na letisku Trenčín.
Nahlásiť chybu v článku