Zásoby vody sa už takmer minuli a farmárom hrozilo, že ak nezaprší, prídu o celú svoju úrodu. Rozhodli sa preto konať. Netušili však, že svoje osudy zverili do rúk podvodníkovi. Ten síce tvrdil, že dokáže privolať dážď a všetkých zachrániť. V skutočnosti to však bol obyčajný, no veľmi šikovný a prefíkaný predavač šijacích strojov.
Prisľúbil, že naplní vodnú nádrž
V polovici decembra v roku 1915 boli obyvatelia San Diega informovaní, že mesto podpísalo zmluvu s Charlesom Mallorym Hatfieldom, ktorý si hovoril privolávač dažďa. Podľa IFLScience prisľúbil, že do apríla naplní nádrž Morena vodou až po okraj. Zaplatiť mu za to mali sumu 10 000 dolárov. Ak by úlohu nezvládol, nedostal by nič. Členovia mestskej rady boli nadšení, až na jedného. Ten už od začiatku tušil, že Hatfield nemá za lubom nič dobré.
Hatfield tvrdil, že dokáže zámerne privolať mračná, z ktorých zaprší. Svoj prvý experiment vykonal doma vo svojej kuchyni. Použil na to až 23 rôznych chemikálií. Keby tak urobil dnes, zrejme by sa už o neho zaujímala FBI. V tom čase však tvrdil, že jeho zmes pritiahla výpary z kanvice, ktorá stála na sporáku. Trval na tom, že toto dokáže nielen vo svojej kuchyni, ale aj vonku.
„Ja nevyrábam dážď. To by bolo absurdné tvrdenie. Ja len pritiahnem mračná a tie sa postarajú o zvyšok,“ vravieval Hatfield. Ako to vlastne Hatfield robil?
Zmes chemikálií umiestnil na vrchol vysokej veže a čakal. Podľa informácií zarchívov sa do ovzdušia mal uvoľniť nepríjemný zápach. Potom mali prísť oblaky a mal sa spustiť lejak. Občas. Samozrejme, meteorológovia Hatfieldovi nedôverovali, uzavrel s nimi preto stávku. Stalo sa tak ešte v roku 1904. Stavil sa, že vďaka svojmu vynálezu zabezpečí, že z mračien naprší medzi polovicou decembra a aprílom ďalšieho roka najmenej 46 centimetrov zrážok. Ak by uspel, vyhral by 1 000 dolárov.
Čo keď bolo dažďa priveľa?
Ľudia si z Hatfielda neraz strieľali a žiadali ho, aby neprivolával dážď v čase prázdnin, keď chceli tráviť čas vonku. Prestali sa však smiať, keď množstvo zrážok naozaj prekonalo hranicu 48 centimetrov. Ľudia si akosi neuvedomovali, že to mohla byť len náhoda. Príbehy o Hatfieldových schopnostiach sa začali šíriť rýchlosťou blesku. To však privolávačovi dažďa nestačilo a prichádzal s čoraz odvážnejšími tvrdeniami.
Začal uzatvárať zmluvy, ktoré mu vynášali nemalé peniaze. Kam prišiel, tam mu preplácali pobyt a iné náklady. Ak naozaj zapršalo, dostal k tomu ešte aj bonus. Na druhej strane, občas bolo dažďa priveľa. Napríklad, v roku 1907 rozhneval farmárov, lebo odmietol zastaviť dážď, ktorý ničil úrodu. Napokon mu to však odpustili. Prvé seriózne problémy nastali, keď Hatfield podpísal zmluvu so San Diegom.
Mesto zažaloval, aj keď počas potopy zomrelo najmenej 50 ľudí
Krátko po Novom roku sa spustil prvý dážď, čo bolo považované za jednoznačné znamenie, že Hatfield robí svoju prácu dobre. Dažde však nie a nie ustať. Čoskoro sa teda zdalo, že ich privolalo nejaké pomstychtivé božstvo. Potopa brala so sebou domy a spôsobovala zosuvy pôdy. O život prišlo najmenej 50 ľudí. Katastrofa nevídaných rozmerov dostala pomenovanie Hatfieldova potopa.
Tu však príbeh nekončí. Aj po takejto tragédii Hatfield žiadal, aby mu San Diego sľúbené peniaze vyplatilo. Tvrdil, že zmluvu predsa dodržal, ľudia chceli dážď a on im ho zabezpečil. Mesto mu bolo ochotné peniaze vyplatiť pod jednou podmienkou, mal si vziať na zodpovednosť všetky škody, ktoré potopa napáchala. Okrem toho, mal dokázať, že to nezapríčinil nejaký rozzúrený boh, ale on. Ak by to dokázal, znamenalo by to, že má na rukách krv najmenej 50 ľudí. Hatfield neuspel ani na súde po tom, čo San Diego zažaloval. Odmietol totiž prezradiť, aké chemikálie používa. Nedokázal teda, že dažde skutočne privolal on.
Nahlásiť chybu v článku