Najväčšie podujatie zimných športov je za nami. Slovensko si z Pjongčangu prinieslo tri medaily a na malú chvíľu opäť celá krajina žila hokejom a (najmä) biatlonom. V delegácii športovcov, ktorí v Južnej Kórei reprezentovali našu krajinu však boli aj takí, o ktorých ste možno nepočuli. Jedným z nich je aj Jakub Šimoňák, mladý sánkar, s ktorým sme sa porozprávali o tomto adrenalínovom športe, jeho pocitoch z olympiády, ale i o tom, či by Slovensko mohlo hostiť podobné prestížne športové podujatie.
Jakub Šimoňák
Moje meno je Jakub Šimoňák a asi od 10 rokov sa venujem zimnému olympijskému športu sánkovanie a vo voľnom čase sa venujem skateboardingu. Študujem (aj keď teraz som kvôli príprave musel prerušiť tretí ročník) a bavím sa životom.
Tento rok si našu krajinu reprezentoval na Zimných olympijských hrách v Pjongčangu. Začnime ale poporiadku. Ako si sa dostal k sánkovaniu?
Dostal som sa k tomu celkom tradične. Na základnej škole robili tréneri prezentáciu a nábor nových športovcov. Zaujala ma na tom možnosť cestovať a vysoká rýchlosť. Sranda, že už vtedy som vyhľadával adrenalín (smiech). Tak som sa tomu akosi začal venovať a stále ma to drží.
Nerozmýšľal si aj nad tímovou disciplínou? Dvojbob, alebo štvorbob je predsa len atraktívnejšou zimnou disciplínou. Aký je medzi týmito športmi rozdiel?
Náš šport má aj tímovú disciplínu-súťaž družstiev. V tej však štartuje lepší z pretekov jednotlivcov, kedže súťaž družtiev je na všetkých podujatiach ako posledná. Čo sa týka súťaženia v boboch: Veľmi správna poznámka je, že je to atraktívnejšia disciplína ako sánkovanie. Neviem prečo ale je to tak. Možno preto, že vo svete majú lepšiu reklamu. Na Slovensku však boby nemajú takú základňu ako sánkovanie a otázkou je, či by sa našli šialenci, ktorí by sa nato dali (smiech). Bobisti sú skvelí šprintéri a väčšina pilotov najlepších posádok sú bývalí sánkari, takže možnosť by bola.
Hlavným rozdielom je ten, že bobisti majú sklznicu po ktorej jazdia oblú a tým pádom z fyziky vychádza, že sa v zatáčkach a rovinkách viac kĺžu a nehrozia až také kuriózne pády. U nás je táto sklznica tvarovaná do ostra, podobne ako hrana lyží. Rozdiel je ale ten, že na lyžiach idú po hrane len v oblúkoch, no my stále. To znamená, že ak sane neriadim ja, robia si čo chcú a môže to mať naozaj vážne následky.
Ako vlastne dokážeš sánky v rýchlosti 130 km/h ovládať? Na akom princípe funguje kontrola Tvojej jazdy?
Veľa ľudí mi hovorí: “Veď to si len ľahneš a ideš.” Žiaľ, nie je to tak jednoduché. Riadenie saní funguje pomocou tlačenia do ohnutín (tie “rohy” na ktorých je pripevnený pekáč-to v čom ležíme). Toto riadenie je nutné v zatáčkach, kde je potrebné dať saniam silnejšie smer, kam majú ísť. Na rovinkách a v nájazdoch do zátačiek sa riadi pomocou prenášania ťažiska na ľavé a práve rameno v pekáči a rúčkami, ktoré sú schované vo vnútri, aby som sa mal čoho držať a nevypadol zo saní.
Týmto riadením sa zabezpečuje presnosť a jemnosť na dráhe. Veľkú úlohu zohráva aj aerodynamika. Čím viac sa pozerám, znamená to, že moja hlava je príliš vysoko a tým sa dvíhajú ramená z pekáča a stráca sa kontrola nad saňami. Preto je nutné presne poznať každú drahú naspamäť, aby bolo možné, čo najviac zachovať aerodynamickú polohu.
Sú na Slovensku dobré podmienky pre trénovanie tohto športu? Kde sa vlastne sánkarske dráhy u nás nachádzajú?
Touto otázkou sa dostávame k jednému z problémov, prečo Slováci niesu lepší sánkari vo svetovej konkurencii. Na Slovensku sú nulové podmienky na trénovanie. Okrem štartovacej rampy, kde trénujeme techniku štartu nemáme nič. Žiadna dráha, žiaden materiálny výskum, nič. Takmer každá iná krajina, ktorá sa sánkovaniu venuje, má aspoň dráhu. Nehovoriac o výskumných ústavoch, ktorými disponujú sánkarske veľmoci.
Dráha niekedy bola v Tatranskej Lomnici, kde sa konal dokonca aj svetový pohár, no po kalamite, ktorou Tatry prešli v roku 2004, sa zničila a už sa nenašli peniaze na rekonštrukciu, takže si musíme vystačiť s tým, čo máme.
Z pohľadu laika sa mi zdá, sánkovanie dosť nebezpečné. Je to naozaj tak, alebo ma zavádza nedostatok vlastnej odvahy?
No, môžem ťa uistiť, že sa nemýliš a sánkovanie naozaj je nebezpečný šport. Jednou vecou je, že priemerne na každej dráhe dosahujeme rýchlosť okolo 130 km/h a druhou, ako som spomenul vyššie je, že sane potrebujú dobrého „šoféra“.
Na ZOH v Pjongčangu si obsadil 35. priečku. Ako hodnotíš svoj výkon a čo pre Teba účasť na tomto podujatí znamená?
So svojim výkonom som veľmi spokojný nebol a veľmi ma mrzelo, ako to dopadlo. V prvej jazde som spadol no dokončil jazdu a mohol tak pokračovať v preteku. Stratu z prvej jazdy som mal obrovskú, takže možnosť lepšieho umiestnenia už bola stratená a musel som sa uspokojiť s 35. miestom. Ale aj o tom je šport. Nie vždy je všetko tak, ako by sme si predstavovali. Inak som si olympiádu veľmi užil. Myslím si, že dostať sa na olympiádu, najprestížnejšiu športovú udalosť, je snom každého športovca a som naozaj rád, že sa mi môj športový sen podarilo naplniť.
Mohol by si nám v skratke popísať ako vyzerá bežný olympijský deň reprezentanta?
Záleží, ktorý deň v akom mesiaci. (smiech). Ale väčšinou to býva nasledovne: 7:30 budíček a rýchle raňajky, 1. tréning, škola, obed, škola, 2. tréning, plnenie povinností do školy, ak je čas tak regenerácia (masáž, sauna alebo čas strávený s rodinou alebo priateľmi) a zaslúžený spánok.
Na chvíľu od športu odbočím. Okolo olympiády v Pjongčangu a účasti severokórejskej delegácie sa toho písalo mnoho. Mal si možnosť stretnúť sa, poprípade sa dokonca porozprávať s niekým z tejto krajiny?
S touto otázkou sa mi spája veľmi humorná príhoda. V dedinách si športovci medzi sebou vymieňali národné odznaky. Rozhodol som sa, že by som jeden chcel aj od severokórejčanov. Oslovil som skupinku troch športovcov, no kedže som videl, že mi po anglicky veľmi nerozumeli, ukázal som na odznak. Vyzerali, že majú medzi sebou menšiu výmenu názorov a hneď ako skončili, bez slova utiekli. Doslova (smiech). Bolo to dosť zvláštne. Neviem či mali zákaz komunikovať so športovcami iných krajín, alebo bol problém len v jazykovej bariére no ako sme si všetci všímali, odmietali sa baviť s kýmkoľvek.
Vieš si predstaviť ZOH na slovenskej pôde? Myslíš si, že by sme ako krajina dokázali zorganizovať športové podujatie takýchto rozmerov?
Nie, nie a nie. Bolo by naozaj pekné ak by sa to uskutočnilo, ale z môjho pohľadu je to za súčasného stavu na Slovensku nemožné a je potreba financovať iné inštitúcie ako práve olympiádu, ktorá by stála obrovské peniaze. Stačí sa pozrieť ako to dopadlo s deaflympiádou, ktorá sa mala u nás konať v roku 2011…
Aké sú Tvoje životné sny a ciele?
Svoj životný sen som si práve splnil (smiech). Teraz si chcem v prvom rade dokončiť školu, robiť čo ma baví a venovať sa ľudom, ktorých mám rád. A kto vie, možno sa mi o 4 roky podarí štartovať na ďalšej olympiáde.
Nahlásiť chybu v článku