Známa postavička slovenskej, nielen hudobnej scény. Bývalý učiteľ na vysokej škole, gitarista, spevák Čadu a Vandalov, po novom moderátor, spisovateľ, vydavateľ, stĺpčekár. Štefan Chrappa, alebo Pišta Vandal.

Zdravím, Pišta. Ako sa ti darí?

Minule ma osvietilo na koncerte ČADu a medzi pesničkami hovorím ľuďom: „Draci a dračice! Už roky meliem z posledného! Ale meliem!“ Takže takto nejako sa darí. Fungujem a som za to vďačný.

Riešiš mnoho vecí, máš dve bandy, ČAD a Vandalov, rodinu, po novom si začal pravidelne riešiť Obludárium a určite aj prácu, a to som určite ešte nespomenul všetko. Ako to všetko stíhaš? Majú tvoje dni vari 48 hodín, či si vynašiel nejaký stroj na zastavenie alebo cestovanie v čase?

Robím veľa vecí a veľa ich robiť nestíham. Mnoho z tých aktivít ide samospádom. Nehovorím, že sa robia samé, ale nevyžadujú toľko energie ako na začiatku. Napríklad kapely, ak to porovnáš s rastlinkou, tak už nie sú len takou malou byľkou, už majú poriadne listy, aj kmeň aj korene. Teraz stačí dobre ich hnojiť a zalievať. To znamená – každý utorok a štvrtok trojhodinová skúška, aj keby padali tanky. Piatok, sobota koncerty. Medzitým priebežne cvičiť, robiť skladby, rozmýšľať nad textami. Už trochu obmedzujeme koncerty, hrali sme u nás takmer všade a nemá to zmysel obiehať rovnaké miesta stále dookola. Valér a Baška majú časovo náročnú prácu a nemôžu si brať veľa voľna kvôli tomu, že v piatok hráme koncert niekde v západných Čechách a musíme tam cestovať šesť hodín. Aj ja mám normálnu prácu, robím redaktora v Slovenskom rozhlase, plus knižné vydavateľstvo Limerick a Obludárium.

Ktoré veci ťa v  tvojom doterajšom prežívaní tohto života bavili najviac? Čo naopak ti robilo najväčšie problémy?

Nemám rád administratívu, ktorá sa viaže s vydavateľstvom. Už som sa toho čiastočne zbavil, veľa úkonov prebrala segra a manželka. Faktúry a tie blboviny okolo. Momentálne ma baví Obludárium, je to talkshow, mám tam troch hostí plus hudobnú skupinu. Je to raz do mesiaca v KC Dunaj v Bratislave a tak si vlastne skúšam, na čo všetko som súci. Dlho som mal pocit, že na nič… hehe. Ale roky letia, tak musím dačo vymyslieť. Zostrihy z Obludária preberá aj TV SME, takže si to môžete pozrieť na ich stránke. Okrem toho všetkého som stĺpčekárom v časopise Knižná revue a v časopise .týždeň. Keď som dostal možnosť publikovať v .týždni, tak som bol skutočne vďačný. Bola to veľká výzva a radosť.

Máš nejakú myšlienku alebo výrok, podľa ktorého sa riadiš? Alebo sa k nej/nemu snažíš približovať? Alebo ti je iba veľmi, veľmi sympatická? Čo berieš za tvoje životné posolstvo? Čo by si po sebe rád zanechal?

Desatorom sa snažím riadiť, ale je to veľmi ťažké. Do toho sa snažím upratať aj svoju zlobu, aj radosti, aj nenávisť aj lásku. Často prehrávam, ale nevzdávam sa. Ešte keď som učil na fakulte, tak som často študentom prízvukoval, že nad všetky tituly je titul: „dobrý človek“. Ak by toto po mne ostalo, bol by som rád. Nič iné nemá cenu.

Minulý rok ste vydali s Vandalmi nový album. Bol to teda taký rok Vandalov. Páčil sa ti? Čo tento rok. Bude patriť ČAD-u?

Za album Synovia hromu od našej úderky Vandali sme dostali cenu Radiohead Awards, z čoho máme veľkú radosť. Vyberala odborná porota spomedzi päťdesiat hard and heavy albumov, ktoré na Slovensku v roku 2013 vznikli. Vybrali päť, medzi nimi aj náš album a potom hlasovali ľudia. Dostali sme najväčší počet hlasov, za čo všetkým podporovateľom ďakujeme. Tento rok patrí ČADu, oslavujeme dvadsiate výročie a pracujeme na novom albume. Do leta, ak všetko pôjde podľa plánu, by mal byť vonku.

Staršie albumy Vandalov, konkrétne skladby, ktoré ste tvorili boli špecifické, dá sa povedať, jedinečné, „Vandalské“. Nechýbala im kvalitná dávka recesie, témy boli minimálne nezvyčajné (SBS-kár, Pekárka, Učiteľka, Poslík S Pizzou, Mačka, Športová Hymna). Sú to čisto iba príbehy, alebo sú to naozaj reálne veci a osobné skúsenosti?

Vždy som mal heslo (v hudbe aj v literatúre), že píšem iba o veciach, ktoré poznám. Všetky príbehy v textoch sú z osobného života, zo života mojich blízkych priateľov, zo života našich fotrovcov. Veci, ktoré sa ma v určitej dobe bytostne dotýkali. Kamoša, ktorý roznášal Pizzu pretiahla zákazníčka… atď, ku všetkému ti dám reálny príbeh.

V novších albumoch sa však venujete už iným, dá sa povedať „vážnejším“ témam. Čo tá zmena? Súvisí s iným zmýšľaním posunom v osobnom či profesijnom živote?

Prichádza to samé. Staré albumy Vandalov mali viac môj rukopis. Ja mám rád jednoduché veci, žiadne vymýšľance nepotrebujem. Za tých desať rokov bubeník Valér Tornád a Baška dospeli a začali si presadzovať svoje vízie. To, čo počuješ na albume nie je kompromis. Je to výsledok hodín spolupráce, cvičenia a konzultovania. Od počiatočného tónu prvej skladby, po posledné slovo v poslednom refréne. Pri albume Invázia sme sa dosť sekali, vlastne za každý tón. Veselé témy tak nejako samé odzneli. Už sa do pesničiek nehodia, aj keď Rasťo Smrtič, či Pirátska z albumu Synovia hromu majú v sebe hrdinsko-detsko-rozprávkový náboj.

Spýtal by som sa aj na nejaké konkrétne veci, ktoré sú vo vašich textoch. Tak sa spýtam. Číro. Podľa mňa jedna z najlepších vecí od vás. Myšlienka pesničky je naozaj skvelá, furt keď ju počúvam, nabehne mi husia koža. Ako je v nej myslená veta: „A možno bude vonku pršať a v stoke hrať Zóna A“? Je v to niečo skryté, alebo to treba chápať tak ako to je?

Predovšetkým Stoka musí byť s veľkým „S“. To bolo divadlo Blaha Uhlára, kvalitná alternatíva a vedľa bola krčma a bol to taký malý vesmír uprostred Bratislavy. A v divadle som bol párkrát na koncerte Zóny A a bola to paráda. Potom developeri kúpili, zaplatili, podpalatili čo sa dalo a ľudí zo Stoky vyhádzali na ulicu a zrovnali to so zemou. Dnes tam nie je nič, len o pár metrov ďalej stojí Eurovea – nákupné centrum. Tak mi to prišlo, že vonku bude pršať a v Stoke bude koncert Zóny A, že to bude paráda, že to je jedna z pekných chvíľ, ktorá pretrvá,  alebo budem na pitevnom stole, teda nevyhnutne mŕtvy… A v tom je veľká istota… Istota smrti, punku a pohody.

Dezertér. „Farári s krížom, požehnajú zbrane, na konci svete aj tak každý z mŕtvych vstane.“  Vieme, že si silno veriaci. Podľa tohto textu však odsudzuješ cirkev. Veríš/te teda čisto v Boha? Ako vnímaš postavenie cirkvi v tejto dobe?

Nie, nie, cirkev ako takú neodsudzujem. Na to ju príliš dobre poznám. Som katolík a je to každodenný boj. Ten text je o tom, že určití ľudia pod záštitou katolíckej cirkvi urobili v dejinách veľmi veľa chýb, svinstiev a zla. O tom je potrebné hovoriť. Ako vravel Ján Pavol II. – „Cirkev musí byť dom zo skla“. Aby každý videl do vnútra a aby tam nenašiel žiadnu špinu. Ale od toho sme veľmi ďaleko. Keď začnem pri sebe, fú… bráško, nemôžem nikoho súdiť, prvého by ma odhalili… hehehe. Ale čítal som také pekné prirovnanie o katolíckej cirkvi: Ľudský život, to je oceán. My musíme preplávať z jedného brehu na druhý. Katolícka cirkev je hrdzavá, obrovská a miestami deravá loď, na ktorej sa vezú ľudia, svätci, zločinci, prostitútky a dokonca aj krysy. Ty môžeš tento oceán života preplávať na svojej malej loďke. Ale je pravdepodobnejšie, že ten oceán preplávaš na tej hnilej opache a keď budeš v núdzi, tak sa budeš mať na koho obrátiť. Pozri na more a posúď sám tieto riadky.

„Umrieť za národ, oj to veru nebolí.“ Otázka národov. Veríš v nich, či veríš vo svet ako jeden jednoliaty celok?

To je ironické, je to z básne niektorého autora z okruhu štúrovských romantikov. Ja sa definujem ako Slovák. Tak ma definujú aj ostatní, hlavne, ak prekročíš hranice. Pre mňa je však národ moja žena, mama, tatko, segra, Valér Tornád a dlhé roky aj sučka Frída. Vnútorne som človek kmeňa – môjho rodu. Môj národ sú ľudia, za ktorých dám ruku do ohňa, a ktorí dajú ruku do ohňa za mňa. Jednoliaty celok sveta je utópia. Bolo by to pekné, milé, radostné, ale nikdy to tak nebude.

Distortion. Naozaj svet nepotrebuje mier =)?

Svet potrebuje nakopnúť. A distortion nakopáva zvuk a mohol by aj nás všetkých.

Tri slovenské kapely za posledné tri roky?

Catastrofy, The Rockefellas, Róbert Pospiš & Martin Sillay

Tvoje slová na záver?

Nech žijeme!!!