„Nevestička, dáš si vienok sňať alebo hlávku sťať?“ Tieto, alebo podobné slová počúva už od pradávna každá nevesta, ktorá sa na svojej svadbe nechá očepčiť. Zo slobodného dievčaťa sa stáva vydatá žena. Miesto vienka dostáva čepiec, ktorý jasne dáva najavo všetkým potenciálnym záujemcom, že majú smolu. 

Kedysi tradičná slovenská svadba trvala až tri dni, dnes je niečo takéto už menej zvyčajné. Ukončením prvého svadobného dňa bolo skladanie vienka družbom alebo staršími ženami vidličkou, nožom, kosou či šabľou. Vienok či parta (kvetinová čelenka) predstavovali nevestinu slobodu a panenstvo. Po zložení vienka neveste rozplietli vrkoče, ktoré boli symbolom slobodných dievčat. Zapletané vrkoče vždy symbolizovali, že mladá dievčina na svojho ženícha ešte len čaká.

Ak vás zaujíma, ako dievčatá vyzerali pred čepčením a po ňom a čo všetko museli mať nevesty pri tomto akte na sebe, pozrite si video, ktoré vytvorili v Tatratea spolu s blogerkou JANATINI.

Čepčenie nasledovalo ráno po svadobnej noci. V dome ženícha, kde čepčenie prebiehalo, sa nielen spievalo a tancovalo, ale konali sa tu aj rôzne magické rituály. Paradoxne na ňom neboli prítomní žiadni muži a celý „obrad“ prebiehal v priestore oddelenom od ostatných svadobčanov.

Prečo mali muži vstup zakázaný?

Kedysi sa čepčením menil život ženy veľmi radikálne. Často sa mladučké nevesty poznali so svojimi ženíchmi len krátko, ak vôbec. Svadby boli veľakrát dohadované medzi dvomi rodinami ešte v časoch, keď nevesta a ženích boli len malými deťmi. Preto išlo o mimoriadne dojímavú časť svadby, kde nechýbalo more sĺz.

Sprievodné magické rituály

Pred zložením vienka dostala nevesta trikrát otázku, či chce radšej vienok sňať alebo hlávku sťať. Prvé dva razy vždy odpovedala hlávku sťať. Traduje sa, že každá mladá deva spočiatku kládla odpor. Utekala, skrývala sa, dokonca aj zhadzovala čepiec, ktorý jej kládli na hlavu. Až na tretíkrát si nechala vienok sňať. Keď teda povolila, sadla si na nádobu s vodou, na nej bol piest a mužské nohavice. Do lona jej posadili chlapca, čo symbolizovalo prianie, aby mala ľahší pôrod a narodil sa jej mužský potomok. Zo všade sa ozýval spev obradových svadobných piesní s motívmi rozlúčky, no nechýbali ani piesne s erotickým podtónom o manželskom živote. Ženy spievali držiac horiace sviečky a všetky boli v kruhu okolo nevesty.

Čepiec spravidla zakladala krstná mama, niekde mama alebo svokra. Predsa len iný kraj, iný mrav. Nevesta sa následne prezliekala. Začepčenú dievčinu priviedol medzi prítomných svadobčanov spravidla družba. Potom nasledoval redový tanec, známy aj ako vykrúcanka, popri ktorom sa ponúkalo pohostenie, ktoré nik nesmel odmietnuť. Prijatie občerstvenia v podobe koláčov totiž znamenalo uznanie mladuchy ako dospelej vydatej ženy.

Vtedy a dnes

Formy čepčenia sa menia. Dnes sa už neodohráva po svadobnej noci, či dokonca v tretí deň svadby, ale prebieha o polnoci. Nevesty si v súčasnosti na svadby prevažne volajú folklórny súbor, a tak miesto mamy, krstnej mamy alebo svokry, čepčí nevestu jedna z členiek súboru. Sú tu však stále svadby, na ktorých sa o čepčenie starajú staršie ženy z rodiny. Namiesto vienka či party sa zvykne na sňatie z hlavy používať závoj, ktorý sa potom vymieňa za čepiec. No význam zostáva stále rovnaký – manifestovať zmenu, ktorá nastáva v živote ženy.

Ak máte naplánovanú svadbu so svojou polovičkou a záleží vám na našich tradíciách, teraz môžete vyhrať vďaka TATRATEA čepčenie. Stačí, keď sa zapojíte do súťaže, ktorá momentálne prebieha na ich stránke na Facebooku.

V spolupráci s Karloff