Dvojica Slovákov, Peter a Jakub, známi tiež ako Naked Nomad & Trouble Traveler, precestovali a prestopovali už veľkú časť severnej pologule. Naposledy boli na cestách takmer rok, stopom sa zo Slovenska dostali až do Kambodže. Tentokrát sa vydali preskúmať kontinent, ktorý sa nášmu svetu podobá zo všetkých najmenej. Cestu Afrikou zo severu na juh im však po polroku prekazila pandémia koronavírusu. Peter ostal „uväznený“ v Etiópii, na odchod z Afriky ešte pre neho neprišiel správny čas.
V rozhovore s Petrom Klochym sa dozviete:
- V čom sa cestovanie Afrikou, napríklad aj stopom, odlišuje od iných kontinentov?
- Čo sa dá vidieť a aká je situácia v Egypte, Sudáne, Etiópii či Keni?
- Ako vyzerá pandémia na najchudobnejšom kontinente a sú na ňu krajiny pripravené?
- Aké problémy sužujú africký kontinent a kde sa za posledné roky posunul?
Je mnoho ľudí, ktorí prestopovali Európu, málo nie je ani tých, čo stopovali v Ázii. Stopovať naprieč Afrikou sa však neodváži každý. Prečo ste sa takto rozhodli a aký bol váš cieľ?
Afrika ma vždy lákala a o to viac, že sa o nej hovorí ako o menej navštevovanom kontinente. Bola tam aj určitá naivita vidieť ten autentickejší svet, ktorý možno ešte nie je toľko podobný tomu nášmu a niečo sa tak od neho naučiť nové. Chcel som tiež na vlastné oči vidieť, ako sa najstarší kontinent v poslednej dobe výrazne mení, či už ekonomicky alebo prírodne. A chceli sme si opäť skúsiť, či sa dá aj Afrika prejsť po zemi, či sa to dá bez lietadiel a ako tu funguje stopovanie. Neobchádzať zabudnuté miesta a ísť pomaly.
V čom sa cestovanie stopom v Afrike odlišuje od stopovania v Európe? Nie je to nebezpečné?
Hlavne v tých odľahlejších kútoch často nepoznajú ideológiu stopovania a sem-tam pýtajú menší poplatok. Funguje to však takmer všade, aj keď vozidiel je niekedy minimum. Áno, vraj je to tu na cestách nebezpečnejšie, niektorí známi, čo žijú v Afrike nám spomínali, koľko veľa nehôd tu na cestách býva. Ale veľa ľudí zomrie aj v aute na Slovensku, len to berieme ako akceptovateľné riziko, tak na to už ani nemyslíme. So stopovaním to mám možno podobne. Myslím, že my sme zatiaľ prežili bez väčšej ujmy na zdraví alebo psychike, či už pri stope, alebo v poslednej dobe aj pri častých autobusových minivanoch.
Teraz to bolo možno trochu bláznivé v Etiópii, kde som asi každý deň na ceste videl nejaký prevrátený nákladiak. Či už vodiči neubrzdili zjazdy v nádherných horách alebo si prispali, kto vie. Kamionisti sú ale takí super, že mi opäť ponúkli prespať v kajute kamiónu, keď som ostal zaseknutý v chlade nočnej Sahary, keďže mi pred nosom zavreli pozemnú hranicu do Sudánu a kde nič iné okrem nekonečnej púšte a závesu čakajúcich kamiónov nebolo. Pri stopovaní sú kamióny super celkovo, idú ďaleko a vodiči väčšinou nevedia anglicky, čo je sem-tam fajn kontrast k ukecaným vodičom osobných áut. Takto môžem v pokoji vyzerať z okna Saharu alebo čítať knihu. A idú veľmi pomaly, stopár sa však nemá kde ponáhľať.
Na cestu ste sa vydali v dvojici tak, ako vás z projektu Naked Nomad & Trouble Traveler už dobre poznáme. Už z Egypta sa však Jurky musel vrátiť na Slovensko. Nemal si obavy z pokračovania osamote?
Asi trochu áno kvôli nezvyku, ale bola to aj nová výzva. Zo začiatku mi bolo smutno, ale ostali sme cez správy v kontakte. Každý na cestách uprednostňuje niečo iné, mne asi viac vyhovuje cestovať s niekým s kým si vo „vysoko komfortných časoch“ musím sadnúť, ale aj tie sólo cesty sú super.
V Sudáne je už dlhý čas nepokojná spoločenská situácia sprevádzaná demonštráciami, proti ktorým zvykne armáda tvrdo zakročiť. Ako aktuálny stav hodnotíš zo svojho uhľa pohľadu?
Ťažko sa mi to nejak hodnotí, keďže sa nevyznám viac do hĺbky a bol som tam len necelý mesiac, ale pre mňa ako pre cestovateľa bol teraz Sudán pomerne dobrodružný. Pohostinnosť domácich je jedna z najväčších, čo si pamätám, kvôli devalvácii meny je všetko lacné a púšť je priam umelecké dielo prírody. Situácia pre ľudí žijúcich v krajine je však odlišná.
Okrem dlhotrvajúcich vojnových konfliktov tu často vládne svet nebezpečného kultúrneho súdenia a schovávania nielen pred susedmi, ale aj pred známymi a rodinou. Okrem toho sa takmer všade spomína neúrodná pôda a stále sa zväčšujúce problémy s vodou. Desaťročné boje a občianske vojny len zvýrazňujú veľké útrapy. A do toho akoby vzbĺkla iskierka nádeje v súvislosti s minuloročnými udalosťami, kedy bol po 30 rokoch zvrhnutý diktátorský prezident. Či si však miestni obyvatelia konečne polepšia, to sa uvidí. Zatiaľ sa nevyriešili problémy s dočasnou vládou, armádou, novými voľbami a tak protesty pokračujú.
Sudán má za sebou niekoľko desiatok rokov trvajúcu vojnu, jednu z najväčších v modernej histórii a rozdelenie krajiny, kedy sa v roku 2011 osamostatnil a vznikol najmladší štát sveta Južný Sudán. Nedávno sa tu tiež odohrala prvá genocída 21. storočia a stále sa vykonáva bolestivá ženská obriezka, kedy je obrezaná väčšina žien populácie. Je toho veľa, vojny, kultúra, náboženstva, režim, hladomor, ekologické faktory.
Na vlastnej koži som okrem veľkej pohostinnosti najviac cítil asi tú skľúčenosť ľudí, ktorí sa pred všetkým schovávajú. A nemajú veľmi kde, keďže sa skrývajú aj jeden pred druhým. Či už napríklad partnerské – predmanželské vzťahy pred okolím alebo posvadobné medzi sebou navzájom. Alebo zájdeme ešte ďalej a povieme aj schovávanie pred sebou samým? Čiže Sudán je pomerne krásny, ku mne. Ale…
V čase, keď si sa chystal pokračovať z Etiópie ďalej sa na hraniciach s Keňou objavila séria útokov somálskych extrémistov na nemoslimské obyvateľstvo. Ako to ovplyvnilo tvoje cestovanie?
O tejto hranici som si dopredu zisťoval, čo najviac informácií a nakoniec som sa aj s jedným cestovateľom rozhodol zobrať diaľkový autobus z Addis Abeby na hranicu a ďalší potom do Nairobi. Po novom roku tu boli problémy, keď somálski banditi prepadávali autobusy a postrieľali pár nemoslimov vrátane šoféra, raz aj s ozbrojeným konvojom tváriac sa, že sú polícia.
Z rôznych zdrojov sme ale počuli, že na kenskej strane by po novom mali pokračovať už aj vojenské eskorty, ktoré som si potom naozaj raz v noci všimol asi na hodinu ako sprievod pred našim autobusom. Dokopy trval tento presun necelé tri dni, etiópska strana bola bezproblémová a v Keni sme mali možno cez 20 vojenských kontrol, kedy sme si museli opakovane všetci vystúpiť aj v noci. Čiže cesta bola pomalá, ale zato to ubehlo rýchlo a vojaci boli na nás ako na jediných dvoch belochov veľmi milí.
Aktuálna pandémia koronavírusu zastavila celý svet. Kedy a ako si sa dozvedel o zhoršovaní situácie vo svete a čo to pre teba v tom momente znamenalo?
Akurát, keď som rozmýšľal ako sa presunúť ďalej z Etiópie na juh, správy začali naberať na intenzite aj tu vo východnej Afrike. Hranice a letiská sa začali zatvárať len pár dní po mojom príchode do Kene, keď ohlasovali prvé prípady nakazených. Práve som kempoval neďaleko Nairobi, keď som si pri čítaní správ uvedomil, že ďalej sa už nedostanem. Musel som sa teda rýchlo rozhodnúť.
Býval som tu chvíľu u slovenských zdravotníkov, prvých Slovákov, ktorých som stretol po Jurkyho odchode, tí však akurát opúšťali kontinent. Ostať tak v novej krajine, kde som už takmer nikoho nepoznal alebo zvoliť nejakú alternatívu? Behom pár hodín som sa tak rozhodol vrátiť naspäť do Etiópie, kde predsa už niekoho poznám. Nakoniec som to stihol aj bez povinnej 2-týždňovej karantény v drahom hoteli, ktorá začala platiť pár dní po mojom návrate. Etiópia ešte stále úplne nezakázala príchod cudzincov, narozdiel od okolitých krajín, aj keď pozemné hranice má už zatvorené.
Vláda SR pomohla mnohým občanom v zahraničí s návratom na Slovensko. Nerozmýšľal si nad tým že túto formu dopravy využiješ aj ty?
Ešte asi nenastal čas môjho odchodu. Na pár sekúnd mi to prebehlo hlavou, avšak rozhodol som sa ostať v Afrike.
Svet má s novým koronavírusom veľké problémy. Aj rozvinuté krajiny Európy či Severnej Ameriky hlásia nedostatok pomôcok, nedostatok nemocničných kapacít, nedostatok personálu… Čo môže spôsobiť takáto pandémia v oblasti východnej Afriky? Sú krajiny na takúto situáciu pripravené?
Podľa rôznych médií sa nielen Afrika, ale aj celý svet obáva, čo to tu môže spôsobiť. V prípade veľkého rozšírenia kritických prípadov sú kapacity, samozrejme, nedostačujúce a správy o stiesnených podmienkach slumov, kde sa môže nákaza šíriť nekontrolovane, vyzerajú hrozivo. Čísla sú však zatiaľ stále minimálne. Na vyše 100-miliónovú Etiópiu je tu oficiálne len niečo cez sto prípadov nakazených aj pri stále výraznejšom testovaní. Niektorí ľudia médiám ani neveria, aj tu sa rôzne teoretizuje. A čo môže spôsobiť následná kríza, to uvidíme časom.
Ako vnímajú uzatváranie hraníc, zákazy vychádzania a ďalšie opatrenia domáci obyvatelia. Obávajú sa koronavírusu alebo situáciu vzhľadom na životné podmienky v krajinách nepovažujú za alarmujúcu?
Niektorí sa boja a žijú ako na ihlách, hlavne tí, čo majú nonstop pustené správy. Iní to veľmi neriešia alebo si to často spájajú s náboženstvom ako plán, či trest, keďže je tu veľa ľudí silne veriacich. Asi tak ako všade, pristupuje sa k tomu rôzne, aj keď mnoho ľudí dodržiava aspoň ako-takú opatrnosť.
Je tu však aj pomerne výrazná časť materiálne chudobného obyvateľstva, ktorí sa skôr obávajú o svoje živobytie, keďže si nebudú mať za čo kúpiť jedlo. Veľa ľudí tu žije zo dňa na deň a v prípade zakázaného alebo obmedzeného vychádzania, ako napríklad v Keni, strácajú miestni všetky možnosti zárobku. Nemajú si kde, ani za čo narobiť zásoby, a tak hladujú alebo opúšťajú mestá smerom naspäť na vidiek, kde ich zastavuje a linčuje polícia. Aj keď vláda sľubuje dodávky jedla, ale kto vie.
Tu, v etiópskom veľkomeste, je zatiaľ stále pomerne živo, aj keď tiež platia určité obmedzenia, nie ale také prísne ako v okolitých krajinách. Schovávam sa však hlavne na jednom mieste, celá situácia je stále pomerne čerstvá a tak, samozrejme, treba brať aj moje postrehy s veľkou rezervou.
V rozhovore so Slovákmi, ktorí uviazli v Mexiku spomínali, že domáce obyvateľstvo prejavuje voči Európanom pre pandémiu negatívne emócie a obviňujú ich z toho, že do ich krajiny nové ochorenie priniesli. Stretol si sa aj ty s podobným prístupom či reakciami?
Možno minimálna vzorka domácich. Áno, namiesto bežného oslovenia pre cudzinca „ferenji“ ma teraz sem-tam na ulici vyčítavo oslovia „korona“. Alebo, keď som išiel napríklad minule do obchodu, tak na mňa niekto kričal, aby som sa vrátil domov, zároveň však niekto iný kričal na dotyčného, aby zmĺkol. Ľudia sú stále väčšinou priateľskí a nápomocní, aj keď si treba dávať trochu pozor, hlavne večer, keďže miera kriminality v Addis Abebe výrazne stúpla už aj pred pandémiou a dochádza k mnohým prepadnutiam, kedy sú ľudia často vďační len za okradnutie bez priškrtenia.
Ktoré miesta tvojej doterajšej cesty boli pre teba zatiaľ najväčším zážitkom?
Napríklad pešie potulky červenou jordánskou púšťou, aj keď sa tam už preháňa veľa áut alebo krátka výpomoc jednému guest housu hlboko v egyptskej púšti, kde sme spolu pri kempovaní mohli sledovať úžasne žiariacu hviezdnu oblohu pri ohni a vlastnom piesočnom rituále. Alebo zaprášené dediny a opustené pyramídy v sudánskej púšti, kde ešte často nikto nie je, kde nie sú žiadne závory, ani stráže, alebo kempovanie na hrane vodopádu Modrého Nílu v Etiópii. To sú niektoré z takých tých oku lahodiacich highlightov. A potom veľa ďalších „obyčajných“ miest schovaných príbehov, ktoré pre mňa majú tiež svoju nevyčísliteľnú hodnotu. Väčšinou ale presnú polohu miesta ani nezdieľam, nech si to ľudia nájdu dobrodružne sami, myslím to svoje magické miestečko, keďže masový turizmus, ktorého sme takmer všetci súčasťou, sa veľmi šíri aj cez sociálne siete. Nie že by to bolo nejak extra tajné, ale aj takto sa môže ničiť nielen čaro toho miesta.
Ako sa Afrika za posledné roky zmenila? Čo všetko robia jednotlivé krajiny pre to, aby sa zbavili nálepky rozvojového sveta?
Afrika je obrovský a neuveriteľne rôznorodý kontinent, z ktorého som zatiaľ videl veľmi málo. Z toho, čo zažívam, čítam a počúvam sa niektoré časti ekonomicky enormne rozvinuli, chudoba a detská úmrtnosť celkovo ustúpili, gramotnosť sa oproti predošlým generáciám výrazne zvýšila, vo východnej Afrike nie je taký problém dorozumieť sa anglicky, takmer každý mladý už má mobil a sociálne siete a niektoré krajiny sú štatisticky dokonca bezpečnejšie ako niektoré európske. Taká Rwanda, kam som mal už aj víza, napríklad ako jedna z prvých krajín sveta zakázala väčšinu plastových výrobkov na jedno použitie.
Vidiek je však ešte stále obrovským rozdielom oproti veľkým mestám, v danej krajine. Ako dve rozdielne planéty. V hlavnom meste, okrem biednych slumov, aj multikiná, mrakodrapy, diaľnice, versus vidiek, kde málokto vlastní auto, a tak väčšina ľudí chodí všade pešo. Tu v Etiópii sme na cestách neustále obchádzali skupiny „pútnikov“, často aj s putujúcou kravou alebo ťavami. A aký je život úplne mimo aj tých najmenších ciest, niekde tam v diaľke zabudnutého sveta, to sa zatiaľ dozvedám väčšinou len z kníh.
Jedna z najvýznamnejších tém v Európe bolo pred koronakrízou riešenie klimatickej zmeny. Je táto téma aktuálna aj na africkom kontinente, prípadne, čo sú najväčšie problémy a témy Afriky za posledné roky?
Afrika síce v poslednej dobe ekonomicky výrazne napreduje, ale prichádzajú ekologické problémy, na ktoré asi doplatí najprv tá chudobnejšia časť obyvateľstva. Paradoxne teda tí, ktorí zaťažujú planétu najmenej. Prichádzajú čoraz väčšie suchá, na severovýchode kontinentu je trend sťahovania sa za úrodnejšou pôdou hlavne ku brehom Nílu, pri ktorom sa dnes tlačia a závisia na ňom stovky miliónov ľudí, čo môže ďalej vyvolať aj vojnové konflikty. Alebo vznikajú veľké odstávky vody aj v tých vyspelejších častiach svetadielu.
Veľká téma sú posledné mesiace kobylky, ktoré sa premnožili na Arabskom polostrove a kvôli nezvyčajne vlhkému počasiu dorazili až do východnej Afriky, kde ničia úrodu v takom rozsahu, že to niektorí nazývajú katastrofou biblických rozmerov. Apokalyptický výjav niekoľkých miliárd veľkých kobyliek som si zažil v autobuse pri opúšťaní Etiópie, keď sa možno stovky až tisícky z nich opakovane rozprášilo o naše čelné sklo. Vyzeralo to ako púštna búrka rozľahlých hnedých oblakov vznášajúcich sa nad spustošenou krajinou. A práve prichádza obdobie dažďov, kedy sa mnohí obávajú druhej vlny rodenia kobyliek a ešte väčšej deštrukcie, čo môže spôsobiť veľký hladomor.
Ďalším problémom je, že veľa krajín je závislých na stabilite monzúnových dažďov kvôli poľnohospodárstvu a tie sú za posledné obdobia výrazne narušené. Aj ľudia, čo tu nemajú šajnu o téme ochrany životného prostredia, tak ako to poznáme u nás, hovoria, že počasie sa za posledné roky zbláznilo. Životný štýl našej civilizácie je neudržateľný, tak prichádzajú zmeny, nie však od ľudí. O korone sa teraz hovorí nonstop aj tu, ale už pred vírusom (alebo vznikajúcou finančnou krízou) mali Afričania obrovské problémy, ktoré však nedostávali zďaleka toľko pozornosti.
Afrika sa mení aj z pohľadu toho, že sa tu skupujú obrovské pozemky napríklad Čínou a miestne vlády potom nútia domorodé kmene opustiť ich domov tak, že násilím často vysťahujú celé dediny. Náš vyspelý svet „potrebuje“ suroviny, ktoré sa nachádzajú pod ich domami, a tak tieto bohaté kultúry rýchlo miznú. Svet sa ale podobne vo veľkom transformuje asi všade. Uvidíme, či nás to všetko niečomu naučí.
Aktuálne si v Etiópii, aké sú tvoje ďalšie možnosti a plány?
Tie sa teraz výrazne menia, asi ako každému. Budem sledovať postupne otváranie sveta, zatiaľ čo úspory budú pomaly dochádzať, a tak sa budem opäť obzerať aj po pracovných príležitostiach. Ale ako väčšinou, rád si zatiaľ nechám detaily pre seba.
Ďalšie príbehy dvojice Naked Nomad & Trouble Traveler môžete sledovať na Facebooku aj Instagrame.
Nahlásiť chybu v článku