Peter Dosedla bol topmanažérom úspešnej spoločnosti a aktuálne ho môžete poznať ako cestovateľa a dobrodruha, ktorý má na svojom konte 178 navštívených krajín. Ukazuje, ako vyzerá život na miestach, ktoré bežný smrteľník nevyhľadáva, pretože nejde o klasické dovolenkové destinácie a môžeme ich skôr nazvať extrémnymi. Prostredníctvom jeho fotografií a príbehov nahliadnete do sveta, ktorý je nám neznámy, napriek tomu je však surovou realitou. Len nedávno navštívil Haiti, ktoré leží v Karibiku a susedí s Dominikánskou republikou, v tomto prípade však raj vystrihnutý z katalógov cestovných kancelárií nečakajte. V skutočnosti ide o miesto, ktoré je ovládané gangmi a ľudia tu na svetlú budúcnosť vôbec neveria. 

Ako cestovateľ navštevuješ netradičné a extrémne miesta. Bol si napríklad v Sýrii, Afganistane, Somálsku… V čom ťa lákajú? Ako si sa dostal k takémuto cestovaniu?

V prvom rade je to, ako keď sa niečo učíme. Ak sa chce človek naučiť šoférovať, tak nezačne jazdiť na Ferrari alebo nákladiaku, ale ide na to postupne. A to platí aj pri cestovaní. Nezačal som v takýchto krajinách, no cestovanie bolo pre mňa odmalička vášňou, dokonca aj v biznise, v ktorom som bol aktívny 30 rokov a popritom som stále cestoval.

Na týchto krajinách ma nikdy primárne nelákalo to, že sa tam deje alebo dial nejaký konflikt, ale to, že sú zaujímavé niečím iným. Vždy som inklinoval k histórii a archeológii a skoro všetky z nich sa nachádzajú buď na Hodvábnej ceste, sú kolískami civilizácie, alebo ponúkajú veci, ktoré môžeme ešte stihnúť vidieť a zažiť v ich autentickejšej podobe.

No a do tretice je to príbeh. A práve tým svojím ma lákalo Haiti. Pretože by mohlo byť karibským rajom, no od roku 2010 je zmietané v kríze, informácie o ňom sú veľmi strohé a ja som chcel vidieť na vlastné oči, ako je vôbec možné v takomto rozklade žiť.

Ako spomínaš, informácií o Haiti je na internete málo, mnohé z nich upozorňujú na to, aby tam ľudia necestovali. Spomínajú sa únosy, gangy, občianske nepokoje… Ako si to vnímal?

U mňa nikdy neznie otázka či ísť, alebo nejsť, pre mňa je to vždy ísť, ale zároveň je dôležité aj vedieť, ako sa vrátiť. Dostať sa do takejto krajiny znamená mať tam fixera — lokálny kontakt, ktorý je vašimi očami a ušami. To nie je sprievodca, ktorý vám bude ukazovať krásy alebo „nekrásy“ krajiny, ale človek, ktorý bude vedieť, ktoré miesta sú bezpečné práve v tej chvíli, keď sa tam nachádzate.

Podarilo sa mi skontaktovať sa s miestnym novinárom, ktorý pracuje napríklad pre CNN, a ten bol schopný zabezpečiť našu bezpečnosť.

A nebezpečie je tu cítiť, už len na ceste z letiska sme zazreli ulice s barikádami z horiacich áut a pneumatík. A to značí, že sa začína boj medzi gangmi, ktorých je na Haiti vyše 200. A do takejto situácie sme sa dostali nie raz.

Mojou pôvodnou ideou bolo ísť z Dominikánskej republiky cez pozemnú hranicu do Port-au-Prince (hlavé mesto Haiti), potom na sever do bývalého hlavného mesta Cap-Haïtien a vrátiť sa naspäť do Dominikánskej. Na to sa ma ale ten môj kontakt opýtal, či som šialený. Za celý čas sme tu totiž nestretli jedného bieleho človeka a boli sme ako žiarovky. A keď mi narazil v hoteli na hlavu helmu, ktorá mala tri až päť kíl, navyše s nápisom „press“, tak vtedy mi to došlo.

No ak človek cestuje do takejto krajiny, musí si byť vedomý jednej veci, a to, že možno ani neopustí hotel a neuvidí vôbec nič. A bude rád, keď priletí a potom bezpečne odletí. A aj to býva niekedy problém. Tak s týmto musíte byť vysporiadaní, aby ste nemali stres z toho, čo sa môže stať. Ja som v tomto absolútny fatalista, hovorím si, že čo máme dané, to sa stane a môžeme sedieť aj doma v obývačke.

Ako dlho trvá naplánovať si takúto cestu a čo všetko treba predtým urobiť?

Ono to má dve roviny. Prvá je tá, že každá krajina má niečo unikátne a človek si to dá na zoznam, chce to vidieť. Potom sa zisťuje, či treba nejaké povolenia, víza, niekedy to trvá pár týždňov, niekedy pár mesiacov.

No dôležité je uvedomiť si, že vy môžete mať skvelý plán, skvelý kontakt na mieste, ako to bolo aj v našom prípade, ale celý ten trip sa veci aj tak budú meniť z hodiny na hodinu.

Napríklad, ako sme zažili po kohútích zápasoch, ktoré sú na Haiti akoby národným športom. Ich začiatok sa posúval a posúval, až sme sa vracali o štvrtej, kedy sa začínajú zakladať ohne a zapaľovať pneumatiky. Našťastie sa nám podarilo doraziť do hotela včas, akonáhle sme si sadli po celom dni na kolu, tak sa začala ohlušujúca streľba.

Takže človek môže mať pred takouto cestou plán, ale musí mať absolútne otvorenú myseľ.

Hovoril si o gangoch, streľbe… Aká teda vládla na Haiti atmosféra? Do akých situácií ste sa dostali?

Treba povedať, že krajina má samozvaného premiéra a v podstate tu nefungujú takmer žiadne ambasády okrem čínskej a americkej, ktorá je na odchode. Polícia a armáda sa občas niekde zjavia, no systém je tu totálne rozložený. Hlavné mesto ovládajú dva hlavné gangy a tomu najväčšiemu šéfuje paradoxne bývalý policajt, takzvaný „Jimmy Barbecue“. Jeho prezývka je na Wikipédii vysvetlená tak, že jeho matka mala stánok so streetfoodom, kde pripravovala práve barbecue. Ale lokálna verzia, ktorú vám povedia miestni, je, že prezývka Barbecue vznikla, pretože sa vyžíva v upaľovaní ľudí. Podarilo sa nám s ním stretnúť, pretože náš fixer je s týmito gangmi v kontakte.

Len za tento rok bolo na Haiti zavraždených vyše 8-tisíc ľudí, asi 4-tisíc ľudí unesených, násilie páchané na ženách sa ráta v desaťtisícoch a my sme toto zažili už v prvých minútach.

Prišli sme do domu bývalého kina. Najprv sme nevedeli, o čo ide, lebo to bolo iba torzo, polorozpadnutá dvojposchodová budova bez strechy, kde sa tiesnilo strašne veľa ľudí. Boli to vnútorní utečenci, ktorí v tú noc utiekli z okolitých slumov a tam prebiehalo ich prijímanie nejakou organizáciou. Nachádzal sa tam aj doktor s paravanom a jedným fonendoskopom, a to bola celá zdravotná starostlivosť, akú mohli aj zranení ľudia dostať.

Tie gangy totiž ovplyvňujú absolútne všetko. Boli sme aj v najväčšej nemocnici 3 a pol miliónového mesta, ktorá sa stala už x-krát útokom gangov a vyzerá skôr ako nejaký sklad. Videli sme, ako si rodiaca žena drží sama infúziu, deti ležia na zemi, doktori len krčia plecami, pretože je ich tam len pár.

To isté vo štvrti, v ktorej sa nemocnica nachádza. Ľudia žijú v dome, ktorý tvoria štyri plechy spojené drôtom. Mali matrac na spanie a štyri hrnce, a to je tak všetko. A keď príde gang, zoberie im aj tie štyri hrnce a dom zvalí. To je tu na dennom poriadku.

Úprimne povedané, takúto beznádej, absolútne vyhasnuté pohľady bez úsmevu som nevidel nikde, čo ma veľmi prekvapilo. Ľudia nemajú záujem niečo budovať alebo zhromažďovať, pretože vedia, že o hodinu môžu prísť o všetko. Hodnota ľudského života je tu nulová.

No a čo nám absolútne vyrazilo na pár hodín dych, bolo, keď nás fixer zobral na miesto, ktoré je bývalým väzením koloniálneho diktátora, kde väznil politických väzňov. Bola to jedna rozpadnutá budova plná odpadkov. Vzal nás na strechu a ukázal, ako pečú cookies. Najprv som si myslel, že je to svetielko na konci tunela.

Vyšli sme na strechu a prišli k jednej babe, ktorá pod plachtou chrániacou pred slnkom miesila hlinu. A pýtam sa, že kde sú tie cookies. Fixer mi ukázal, že tam, na slnku. Boli to asi päťcentimetrové kúsky z hliny, ktoré vyzerali ako nejaké tanieriky. Povedal mi, že ak ľudia nemajú čo jesť, tak jedia toto. Je to hlina, ktorou na dva dni zaženú hlad. Videl som už rôznu chudobu, od Indie cez Somálsko, ale toto som ešte nikde nezažil.

A dokonca sa tá hlina ešte aj predáva, jeden koláčik stojí asi 20 centov. Čo je vzhľadom na to, že tam ľudia žijú z necelých dvoch dolárov na deň, neuveriteľná cena. No stále je to lacnejšie, ako niečo iné.

Ako  prebiehalo stretnutie s vodcom gangu „Jimmym Barbecue“?