Pred americký senát predstupuje vedec, nestáva sa to často. Riaditeľ Goddardovho inštitútu pre kozmický výskum predstupuje pred senátorov a prezentuje výsledky, ku ktorým sa dopracoval spolu s ďalšími kolegami z NASA. Je jún 1988 a senátori počúvajú o dôkazoch, ktoré na 99 % potvrdzujú, že globálne otepľovanie spôsobujú človekom produkované emisie. James Hansen môže byť sklamaný. Viac ako tri desaťročia akoby ho nikto nepočúval.
James Hansen vedel, že to bude ťažké. Ešte v roku 1981 pri publikovaní prvej prelomovej správy o zmene klímy tušil, že presvedčiť politikov a verejnosť, aby prijali potrebné kroky, bude mimoriadne náročné. Splniť svoju úlohu sa pokúša ako vedec a popredný klimatický aktivista dodnes. Ak ste o ňom doposiaľ nepočuli, je to dôkaz toho, že práce ostáva stále priveľa.
Pravdu ukázal čas
James Hansen je často prezývaný ako „otec klimatickej zmeny“, nie však preto, že by mal na tomto jave väčšie zásluhy ako ktokoľvek iný. Ale bol to práve on, kto potvrdil súvis medzi emisiami skleníkových plynov, otepľovaním planéty a ďalšími dôsledkami zmien v klimatickom systéme Zeme. A patril medzi prvých, kto bil na poplach, aby svet začal urýchlene konať. Výsledok? Rok 2019 bol druhým najteplejším v histórii hneď po roku 2016. Obdobie medzi rokmi 2010 až 2019 bolo najhorúcejšie za posledných 140 rokov a od 80. rokov 20. storočia bolo každé desaťročie teplejšie ako to predošlé. Presne ako to Hansen v roku 1988 predpovedal pred americkým senátom.
Hansen sa narodil v roku 1941 v americkom štáte Iowa. Bakalársky titul získal z matematiky a fyziky, neskôr sa začal venovať astronómii, z ktorej nakoniec získal doktorát. Rovno po doštudovaní začal pracovať v Goddardovom inštitúte pre kozmický výskum amerického úradu NASA. Vo svojej práci sa najskôr venoval skúmaniu atmosféry Venuše, neskôr poznatky pretavil do štúdia tej zemskej, a to najmä zmien v klíme v dôsledkoch ľudského vplyvu na zloženie atmosféry.
O probléme vieme desaťročia
Už od polovice 20. storočia bol oxid uhličitý známy ako tzv. skleníkový plyn. Vedci poznali jeho vlastnosť absorbovať dlhovlnné infračervené žiarenie, nepoznali však skutočný rozsah možného problému. Na vznikajúci problém nepredstaviteľných rozmerov medzi prvými upozorňoval v 60. rokoch Gordon J.F. MacDonald. V NASA sa problematike globálneho otepľovania venoval Akio Arakawa, na ktorého prácu Hansen neskôr pri modelovaní ďalšieho vývoja aj nadviazal.
V 70. a 80. rokoch sa už v západnom svete otvorene hovorilo o nutnosti znížiť emisie skleníkových plynov v atmosfére. Vedci preukázali súvislosť medzi oxidom uhličitým, skleníkovým efektom a globálnym oteplením Zeme. Verejnosť aj politici však ich závery spravidla ignorovali. Analýzy zväčša nedokázali ponúknuť konkrétne hodnoty a časový rámec dramatických zmien, ktoré mali navždy zmeniť podobu života na našej planéte. Spoločnosť aj politici problém vnímali, načo však konať pre niečo, čo sa má stať „niekedy“ a „v nejakom rozsahu“ a ak vôbec.
Predpovede sú dnes realitou
Prvá prelomová štúdia Jamesa Hansena a jeho kolegov z NASA vychádza v roku 1981. Hansen analyzoval teplotné záznamy z povrchových meteorologických staníc siahajúce do roku 1880. Dáta jednoznačne ukázali globálne oteplenie o 0,2 °C. Nie však za celé obdobie, len za dve desaťročia od roku 1960. Alarmujúcim však nebolo samotné oteplenie, ale jeho hodnota. Tá bola totiž zhodná s modelmi, ktoré predpovedali otepľovanie v dôsledku zvyšujúcej sa koncentrácie oxidu uhličitého v atmosfére.
Okrem toho, štúdia obsahovala aj jeden z prvých klimatických modelov. Hansen v ňom uvádza aj niekoľko záverov, ktoré by sme mohli nazvať klimatickými predpoveďami. Z výsledkov výskumu tvrdil, že výrazný nárast globálnych teplôt odchýlený od prirodzeného otepľovania klímy v dôsledku antropogénneho vplyvu uvidíme do konca storočia. Už v 80. rokoch však očakával lámanie viacerých teplotných rekordov. Okrem toho hovoril aj o možných dôsledkoch zmien v klimatickom systéme v prichádzajúcom 21. storočí. Medzi nimi najmä vznik nových oblastí výskytu období extrémneho sucha najmä v severnej Amerike a Ázii, rozpadávanie ľadovcov v západnej časti Antarktídy a otvorenie Arktickej námornej cesty.
Hansenov klimatický model v roku 1981 ukázal budúcnosť. Dnes v roku 2020 už ide o minulosť. Antropogénne otepľovanie planéty vypúšťaním oxidu uhličitého už nie je teóriou, ale dlhoročným faktom. Extrémne suchá sužujú regióny naprieč celou planétou, takmer dve desaťročia monitorujeme kolaps obrovských ľadovcov západnej Antarktídy. Arktická námorná cesta sa otvorila po prvýkrát v roku 2007, odvtedy ňou už plávali výletné aj kontajnerové lode.
Istota 99 %
Hensen v roku 1981 publikoval prelomový výskum o závažnosti globálneho otepľovania. Stal sa riaditeľom Goddardovho inštitútu pre kozmický výskum a ostal ním až do svojho odchodu do dôchodku v roku 2013. V lete 1988 bol ako riaditeľ úradu NASA predvolaný pred americký senát, aby okomentoval výsledky analýzy, ktorú so svojím tímom od jej zverejnenia aktualizoval.
Okrem samotnej štúdie za Hensenom stáli aj teplotné záznamy z posledných rokov. Štyri dovtedy zaznamenané najteplejšie roky v USA boli namerané práve v 80. rokoch 20. storočia. Hensen pred americký senát predstúpil 23. júna 1988. Vo Washingtone D.C. malo byť v ten deň viac ako 36° C, dlhodobý júnový priemer sa pre hlavné mesto USA počas júna pritom pohybuje pod hranicou 30° C.
Hensen pred senátom hovoril o svojej analýze a jej výsledkoch. Najdôležitejším záverom bolo tvrdenie o 99 % istote vzťahu medzi otepľovaním a skleníkovým efektom. Inými slovami, scenáre ktoré vedci desaťročia opisovali vo svojich výskumoch a nikto ich nepočúval, sa stali realitou. Oteplenie, ktoré Hensen a jeho tím vo svojej práci odhalil, malo jasný preukázateľný súvis s neúmernou a čoraz zvyšujúcou sa koncentráciou skleníkových plynov v atmosfére v dôsledku ľudských aktivít.
Senátorom predostrel aj ďalšie výsledky klimatických modelov, ktoré hovorili o prvých dôsledkoch klimatickej zmeny, ktoré sa objavia už v 90. rokoch aj o výskyte klimatických extrémov, ktoré ovplyvnia milióny ľudí a celé biotopy vo všetkých kútoch Zeme. Do novej štúdie zapracoval tri rôzne scenáre globálneho nárastu teplôt. Dnes vidíme, že realitou sa stal scenár B.
Svet kľúčovú bitku prehral
Hensen mohol byť v roku 1988 hrdinom, lenže nebol. Nie však vlastným pričinením. Mohol byť človekom, ktorý dôkazmi prinútil politické sily konať a prijať nariadenie potrebné na zastavenie, či aspoň spomalenie klimatickej zmeny. Hensenove vystúpenie pred senátom však pomohlo najmä v americkej spoločnosti vybudovať pomerne silné povedomie o hrozbách globálneho otepľovania a zrejme dopomohlo aj k vzniku Medzivládneho panelu o zmene klímy.
O pár dní po Hensenovej výpovedi pred americkým senátom sa v Toronte konala Svetová konferencia o zmenách v atmosfére. Trojdňovú konferenciu v médiách sprevádzajú titulky narážaujúce na Hensenové slová o odštartovaní globálneho otepľovania. Na konferencii sa zúčastní viac ako 300 politikov, vedcov a environmentalistov z 48 krajín sveta. Spoločne prijímajú dokument, ktorý hovorí o tom, že svet musí emisie oxidu uhličitého do roku 2005 znížiť o 20 %. Hovorí sa aj o vzniku medzinárodného fondu, ktorý by slúžil na financovanie vývoja technológií schopných znížiť množstvo skleníkových plynov v atmosfére. Krajiny tieto ciele, ako aj mnohé ďalšie, ktoré prijali v nasledujúcich desaťročiach, nedodržali.
Rok 1988 možno považovať za rok, kedy svet prehral kľúčovú bitku s globálnym otepľovaním a nezvratnými dôsledkami klimatickej zmeny. Mali sme jasné dôkazy o súvislosti medzi ľudskými emisiami a skleníkovým efektom a stále dostatok času prijať potrebné systémové zmeny. V roku 1990 dosahovala koncentrácia oxidu uhličitého v atmosfére 354 ppm (častíc na milión častíc, pozn. red.). Hansen v štúdii zverejnenej v roku 2008 vypočítal, že ak sa svet chce vyhnúť globálnemu otepleniu o 2° C a nezvratnému zvratu v klimatickom systéme našej planéty, nesmie koncentrácia CO2 presahovať hranicu 350 ppm. V tom čase sa pohybovala na úrovni 385 ppm, dnes presahuje 416 ppm.
Hansen patrí dodnes medzi najvplyvnejších vedcov v oblasti klimatickej zmeny. Desaťročia ho ako vedca svet nepočúval, v roku 2013 aj preto z NASA odišiel do dôchodku, počas ktorého sa v oblasti klimatických zmien angažuje na politickej a právnej úrovni. Svet je medzičasom oproti predindustriálnemu obdobiu teplejší o 1,1° C, koncentrácia oxidu uhličitého sa v porovaní s týmto obdobím zvýšila už 1,5-násobne.
Bloomberg, The Guardian, AP, Trend, NewYorker
Nahlásiť chybu v článku