Ľudovíta Štúra tento rok spomíname všade. Či si o ňom ustráchaní maturanti pred svojím veľkým dňom ešte rýchlo niečo čítali, či sme v televízii zbadali film True Štúr. Zúčastňujeme sa na rôznych akciách, nielen plných príhovorov a faktov. Teraz viac o Ľudovít Tour aj slovami Dalibora Kociána.

Ľudovít Tour počas októbra, ale aj v jeden novembrový deň, tešilo slovenskú hudobnú scénu. Slovnú hračku vymysleli kapely Puding Pani Elvisovej a Billy Barman. Turné je už za nami, jeho posledný koncert sme videli 4. novembra v bratislavskom MMC.

„Kedže som nový člen kapely, tak som nezažil túr BB Puding z pred štyroch piatich rokov, tak to neviem porovnať s Ľudovít Tour. Ale bolo to veľmi dobré. Myslím, že Billy Barman a Puding Pani Elvisovej k sebe dobre padnú. Jednak na pódiu a jednak v backstage – i. Rozumieme si s chalanmi a spolu zažívame kopu zábavy. Je to dobrá dvojka,“ pochvaľuje si Dalibor Kocián, vibrafonista a zároveň najnovší člen kapely Puding Pani Elvisovej.

To, že práve tieto dve kapely majú na jednom pódiu čo robiť, je jasné. Veď to vidíme. Čo na to Dalibor? „Tie kapely spolu fungujú minimálne energicky. My sme viacej elektronickí a Billy Barman je viac taká rocková vec, ale ako som spomínal, tá energia je taká podobná. Aj tá ľudská stránka je taká, že si sedíme.“

Puding Pani Elvisovej pôsobia kľudne a pohodovo, každý muziku prežíva svojím špeciálnym pohybom. Sú to však aj blázni, neboja sa byť vtipní a ani poriadne roztancovať všetky živé tvory navôkol. Zahrali nám aj piesne z nového albumu Tektonická platňa. Mezopotámiu si určite zaľúbia fanúšikovia Levieho kráľa. Posledná pieseň bola setom tých najznámejších.

Ich rockovejší partneri otvorili svoj part koncertu novým videoklipom Mladým chýba vojna. Pieseň neskôr zahrali aj naživo. Hádam je jasné, že hovoríme o Billy Barman, ktorí, ako inak, tradične roztancovali a rozospievali svoje publikum. Je naozaj pekné, keď okrem kapely počujete spievať zborovo celý klub. Nuž, niekto vie, ako na to. Showman Podmanický si v publiku aj „zaplával“.

Na koncerte Pudingu Pani Elvisovej môžeme dva-tri roky vídať nástroj, ktorý nemá vo svojej kapele každý. Ako sa dostal k tomuto nástroju Dalibor Kocián? „K vibrafónu? Nie je to až také zložité. Vlastne ja som kedysi hral na gitaru. Bol som metalový gitarista a mal som aj metalové kapely. Pred týždňom som vydal metalové LP. Takže, toto bolo niečo, čo som robil. Keď som vyštudoval vysokú školu v Bratislave, tak som si povedal, že chcem ísť ešte na konzervu. Nevedel som, čo konkrétne by som chcel študovať, len som vedel, že chcem študovať hudbu. Tak dávnejšie som trošku pričuchol k bicím, tak som to skúsil. Potom som zistil, že bicie na konzerve sú hlavne o xilofóne a o marimbe a takých klasických orchestrálnych nástrojoch. V druhom ročníku som objavil vibrafón a začal som na ňom hrať, takže ten nástroj si ako keby našiel mňa. Ja som o vibrafóne počul veľmi málo, niečo skrz Geryho Burtona, veľmi dobrého vibrafonistu. Je to aj môj vzor. Sám som nikdy necielil, že chcem hrať na vibrafóne, až na konzerve som prišiel k tomu, že to tak bude,“ spomína.