Prvá fotografia čiernej diery, ktorá sa nachádza uprostred galaxie M87 dokazuje, ako sa nám podarilo pozorovať nepozorovateľné. Obrázok, ktorý sa v posledných dňoch šíri internetom, je výsledkom zbierania rádio signálov teleskopmi rozmiestnenými naprieč celou planétou. Na výslednej fotografii pracovalo 200 rôznych vedcov a inžinierov z celého sveta.
Písal sa rok 1783, keď anglický astronóm John Michell prvýkrát prišiel s teóriou hviezd tak hustých, že by bolo nemožné nenechať sa ich gravitáciou strhnúť. Len tento týždeň však malo ľudstvo prvýkrát možnosť vidieť fotografiu čiernej diery. Galaxia M87 je od nás vzdialená 54 miliónov svetelných rokov a stále je považovaná za relatívne blízky objekt.
Astronomické čísla
Hmota čiernej diery v tejto galaxii, je 6,5 miliardy násobne vyššia, ako naše Slnko. Jej horizont udalostí predstavuje približne 20 miliárd kilometrov, čo je trojnásobok vzdialenosti medzi Slnkom a Plutom. Nie je preto žiadnou záhadou, prečo sa z „obyčajnej fotografie“ robí taká veľká vec. Niekoľko teleskopov rozmiestnených naprieč Zemou sa totiž snažilo skrz signály rozpoznať tvar a vzhľad nesmierne vzdialeného a rozsiahleho objektu.
To, že sa tento objav hodný Nobelovej ceny podarilo učiniť, však nie je žiadna náhoda, ale roky výskumu, objavov a prelomov nielen v astronómii. Značný pokrok sme začali dosahovať okolo roku 1900, kedy Albert Einstein prišiel so svojou teóriou relativity. Krátko na to, dvaja astronómovia Karl Schwarzschild a Johannes Droste, prišli nezávisle od seba k výsledkom matematickej singularity, čomu položila základy práve Einsteinova teória.
Konečný kvantový bod
V 20. a 30. rokoch minulého storočia sa astronómovia intenzívne venovali evolúcii hviezd a došli k nezvratnému riešeniu. Ak by bola hviezda dostatočne hustá, došlo by ku katastrofickému gravitačnému kolapsu, čoho dôsledkom by bola následná singularita a tak by vznikla zamrznutá hviezda. Pokroky v oblasti kvantovej mechaniky však krátko na to nahradili pojem singularita termínom, Konečný kvantový bod, ktorý je podobne mätúci.
Povrch a interiér čiernych dier zostáva predmetom výskumu dodnes. Aj naša galaxia môže byť plná takých čiernych dier, ako ich opísal John Michelle, sú však príliš malé na to, aby sme ich mohli pozorovať. Pre príklad: Spomínali sme, že horizont udalostí čiernej diery v galaxii M87 predstavuje 20 miliárd kilometrov. Keby došlo ku gravitačnému kolapsu Slnka, jeho horizont udalostí by predstavoval len tri kilometre.
Píšeme históriu
Pojem čierna diera prišiel do povedomia až v roku 1960, hovoríme teda skutočne o mladej histórii. Aj napriek tomu, že ich názov naznačuje, že ide o diery v čase a priestore, v skutočnosti ide o objekty. V roku 1978 sa Wallacovi Sargentovi a jeho tímu vedcov podarilo prísť na to, že v neďalekej galaxii M87 sa nachádza čierna diera, ktorej hustota je 5-miliárdkrát vyššia, ako hustota Slnka. Vtedy však stále nebolo jasné, či náhodou nejde len o zhluk planét a mŕtvych hviezd.
Následne, v roku 1995, Makoto Miyoshi a jeho kolegovia potvrdili existenciu čiernych dier. V súčasnosti bolo zmarených okolo 130 supermasívnych čiernych dier na okraji okolitých galaxii. Avšak tie v Mliečnej ceste a M87 sú pre nás najlepšie merateľné. V roku 2019 tak prišla rozmazaná fotografia čiernej diery z galaxie M87, ktorá je skutočne významným objavom a veľkým astronomickým míľnikom.
sciencealert.com
Nahlásiť chybu v článku