Nestáva sa často, že po dopozeraní filmu a následnom písaní jeho hodnotenia mám niekoľko hodín napísanú len jednu vetu. Práveže býva na pravidelnom poriadku, že po zhliadnutí akéhokoľvek filmu sa mi v hlave takmer okamžite začína premietať štruktúra textu, ktorý chcem o ňom vytvoriť. V prípade nového hororu Slnovrat (Midsommar) však pociťujem akúsi úzkosť. Prvýkrát totiž neviem zhodnotiť, či je film dobrý alebo nie. 

Veľa som o ňom nevedel a prostredníctvom sociálnych sietí sa ku mne dostali len krátke anotácie o tom, že ide o horor roka, z ktorého počas premietania diváci utekali z kinosály onemení hrôzou. Podobných scenárov z premietaní strašidelných filmov už počas celej histórie kinematografie bolo niekoľko, preto som toto tvrdenie bral s rezervou. Midsommar ale popravde ľudí z kinosály vyhnať skutočne mohol. Tu sa ale „natíska“ otázka, či to bolo naozaj zo strachu a nie skôr od nudy.

Je to Ari Aster a jeho prapodivné vízie filmárskeho umenia, ktoré robia zo Slnovratu príbeh vskutku jedinečný. Dalo by sa povedať, že jeho tvorcovské techniky ďaleko predčili známejších psychopatov Hollywoodu a latku posúvajú do závratných výšok. Je však škoda, že Asterove umenie veľa ľudí nepochopí a z kinosály tým pádom počas sledovania (mimoriadne dlhého) psychologického eposu utečú. Alebo možno budú ako ja a vydržia, lebo chcú vedieť, ako to celé skončí.

Tešil som sa aj napriek tomu, že trailer som si viac-menej nepamätal. Dokonca ani to, kto si vo filme zahrá a to jediné, čo som si v mysli opakoval, bol fakt, že ide o Asterovu druhotinu, ktorá po vydarenom Prekliatom dedičstve (Hereditary) posúva jeho tvorbu o desiatky levelov ďalej. Teda, aspoň tak hovorili zahraniční kritici, ktorých citácie sa ku mne dostali.

Čo teda Slnovratu naozaj vychádza? V prvom rade je to budovanie mrazivej a priam až šialenej atmosféry, ktorá je celým filmom popretkávaná skrz-naskrz. Nie je to film, aký sa do komerčnej distribúcie dostáva na pravidelnej báze. Dalo by sa povedať, že bežný filmový konzument ho nebude vedieť stráviť kvôli množstvu umeleckých obrazov, a ak bude divák vo veľkej miere očakávať zábery, na aké je zvyknutý pri sledovaní moderných hororov, zrejme zostane sklamaný.

Cieľovou skupinou sú totiž tí, ktorí film vnímajú ako umenie. A tým Slnovrat nepochybne je. Veľmi dlhý rozbeh toho celého možno vnímať ako snahu (ktorá ale v konečnom dôsledku v plnej miere vychádza na výbornú) vybudovať s hlavnými hrdinami bizarnú psychologickú hru a vykresliť ich charaktery – z vonku aj z vnútra. Čím viac o Asterovej druhotine premýšľam, tým viac zisťujem, že je to vlastne vydarený film, aj keď som z kina vychádzal s pocitmi, že som práve zhliadol to najhoršie, čo som len v živote na strebornom plátne vidieť mohol.

Na Slnovrat sa teda za žiadnych okolností nemožno pozerať ako na plnohodnotný horor, ale skôr ako na psychologickú drámu, ktorá motívy desivosti čerpá z okultizmu severskej mytológie a folklóru.

Vizuálne ide o veľmi prepracované dielo a vizuálne zmysly divákov opantá prakticky od začiatku, kedy sa na plátne ešte nachádzame na území bezpečia Spojených štátov amerických. Potom ale postupne spolu s postavami odchádzame do hrozivého neznáma, ktorým je švédsky vidiek. Na prvý pohľad nevinne krásny, no vo svojom vnútri zvrátený až do zbláznenia. Doslova.

Očakávať ľakačky je v Slnovrate zbytočné. Rovnako tak aj akékoľvek nadmieru krvavé scény či čokoľvek, na čo ste pri hororových projektoch 21. storočia zvyknutí. Aster sa totiž rozhodol budovať napätie celkom inými a popravde veľmi nekonvenčnými spôsobmi.

Aj preto zrejme bežnému divákovi, ktorý obľubuje duchárčiny či vyvražďovačky, bude pripadať tento film maximálne nudný. Režisér a scenárista Slnovratu v jednej osobe však veľmi dobre vedel, čo chce na plátno priniesť.

Výsledok sa dekóduje len veľmi ťažko, no tak, ako aj pri našich bájach a povestiach, či zvykoch a tradíciách, každý si z výsledného počinu vezme to svoje (ponaučenie).

Slnovrat hlavných hrdinov terorizuje inak, než je pri hororových počinoch zaužívané. A to je dobré, pretože to z neho robí vskutku originálny film, aj keď pocity po jeho pozretí budú v maximálnej možnej miere zmiešané. Potrebuje však skutočne dobrý horor mať všetko to, čo už bolo miliónkrát zrecyklované, len v odlišných námetoch? Musia sa tie najhrozivejšie udalosti diať výhradne len počas noci a úplnej tmy? Aster všetky doposiaľ známe tvorcovské praktiky vyvracia. A aj preto sa zrejme mnohým kritikom páči(l).

Ide o nesmierne ťažký film, ktorý vo vás zanechá zvláštne pocity. Nebudete totiž vedieť, čo tým celým „chcel básnik povedať“ a možno vám jednotlivé pasáže prídu na smiech. Skúste si ale za hlavné postavy predstaviť seba samých. Predstavte si, že ste hlavnými hrdinami Slnovratu a to, čo zažívajú oni, sa deje na vlastnej koži vám a garantujem vám, že to v poriadku nebude. A možno toto je ten správny spôsob, ako Asterov nový film v kine sledovať.

Po zhliadnutí filmu som sám zostal v nemom úžase a nevedel som, či je Slnovrat majstrovské dielo, alebo sa len režisér snažil ukázať, že to v hlave nemá v poriadku. Popravde som si aj v duchu zanadával, že je to do neba volajúca sprostosť. Ide však o artový film plný poetických obrazov a tak to zrejme malo byť.

Asterovým cieľom nebolo diváka vystrašiť, ale predostrieť mu zlovestné krásy nadprirodzených rituálov, pohanských zvyklostí a folklóru, ktoré majú korene aj v našich končinách a verím, že podobné zverstvá kedysi robili aj naši predkovia – len sa o nich príliš veľa nevie.

Herecky zvládnuté na jednotku, režisérsky zrejme teda tiež, keďže výsledok, aký dostávame, zrejme nikto z divákov čakať nebude. Pokiaľ ale patríte k milovníkom tradičných hororov postupujúcich podľa zaužívaných pravidiel, nebude to film pre vás. Na Slnovrat treba poriadne silný filmársky žalúdok.

Prvýkrát v živote neviem, či je to na plný počet bodov alebo na absolútnu nulu. Ešte stále som to nestrávil a zrejme ešte dlho budem nad celkovým výsledkom premýšľať. A dokonca aj na švédske predajne s nábytkom či éterické ryšavovlasé severské dievčiny s kvetinami vo vlasoch sa odteraz budem pozerať celkom z iného uhla pohľadu. Veď čo keby som sa z toho zbláznil?

Pozri aj:

Rýchlo a zbesilo cez pol sveta: Hobbs & Shaw strácajú na plátne bez ostatných postáv…