Pred šiestimi rokmi začal pracovať vo vinárskej firme neďaleko Viedne. Od detsva mal vzťah k športu a horám. Aby si uspokojil svoje športové chúťky, kúpil si cestný bicykel a začal spolu s kolegami podnikať kratšie jednorazové trasy.
Keď vyskúšali aj dlhšie, až 200-kilometrové trasy, tak Andrej kolegom nadhodil, či by nešli domov na Vernár na bicykloch. Zvládli to za dva dni. Na poslednom kopci si povedal, že by bola skutočná výzva ísť cestu nonstop na jeden záťah. Dlhší čas mu to ležalo v hlave, ale tento rok sa na to podujal a vyrazili spoločne na cestu. Z práce domov na bicykli.
Začiatok cesty
„Vyrazili sme večer o 19-tej z Rakúska traja – Tomáš (26), Peter (48) a ja (27). Kolegovia sa po celej noci bicyklovania odpojili v Trenčianskej Teplej. Bol to náš sen a je škoda, že sme neprišli všetci do cieľa, ale asi to tak malo byť. Som rád, že aspoň ja som mohol dokončiť túto cestu a otestovať svoje limity,“ prezradil pre Interez Andrej.
Začiatok cesty si užívali, obloha bola jasná a v nedeľu večer nebolo na cestách veľa áut. Pri Senci však prechádzali po dosť rozbitom teréne a tesne pred koncom tohto úseku bolo na ceste veľa blata.
„Koleso sa mi zarylo a skončil som v mláke ležiac na boku. Trochu som zanadával a s úsmevom sme pokračovali ďalej,“ povedal Andrej
Ako spomína, prvá kríza prišla na 160. kilometri, keď sa akurát rozvidnievalo. Urobili si prestávku, no na spolucyklistoch videl, že nie sú v pohode, nechutilo im jesť a to bolo zle.
Dvaja skončili
„Pridružili sa aj technické problémy – Tomášovi nefungovala prehadzovačka, hodinu a pol sme sa pokúšali to opraviť, nejakým spôsobom sa nám to podarilo doriešiť a pokračovať ďalej. 50 kilometrov do Trenčianskej Teplej som väčšinou ťahal ja a videl som, že už sa im nejde dobre. Do Trenčianskej Teplej sme prišli o 7:45 a mali sme časový sklz. Vedel som, aj oni to asi vedeli, že ďalej by sa už trápili a že to nemá pre nich význam. Kolegovia teda skončili po 220 kilometroch nočného cyklistického dobrodružstva,“ dodáva Andrej trochu sklamane.
Andrej sa cítil dobre, ale trochu ho to nalomilo. Keď skončili oni, netušil, či to nie je veľké sústo aj pre neho. Avšak, už mal za sebou nie jedno ultra dobrodružstvo (v behu, na bicykli či na lyžiach) a vedel, kam až môže zájsť.
„Po hodinovej pauze som pokračoval najedený, osprchovaný a s dobitou energiou ďalej. Pri odchode mi hovorili: „Veď ty to dáš v pohode!“, na to som sa zasmial a s čudným pocitom som odchádzal na trať.“
Sám na ceste
Ďalej cesta pokračovala cez Žilinu a do kopcov.
„Tam som si to začal užívať najviac! Prvý väčší kopec bol Terchová, tam sa mi bicyklovalo celkom dobre, prehupol som sa na druhú stranu do Dolného Kubína a tam začal druhý kopec, na liptovskú stranu sa mi už tak dobre nešlo. Prišla energická kríza a bolo strašne teplo. Hlavu som mal v každom potoku, čo som videl,“ uvádza Andrej.
Potom prešiel cez sedlo a začínal zjazd na druhú stranu. Musel ísť opatrne, po rozbitej ceste. aby nedostal defekt. Ten sa našťastie nepritrafil.
„Na konci úseku som si ľahol do trávy – kríza to bola celkom slušná. Vedel som, že to prekonám, a tak som konzumoval všetko, čo som mál – slaninu, varené zemiaky v šupke, niečo sladké či hroznový cukor,“ vraví Andrej.
Pokračoval ďalej do Liptovského Mikuláša. Cesta ubiehala a konečne uvidel Vysoké Tatry.
„Pohľad na ne mi dobil energiu a životnú silu, ktorá ma nakopla a dala mi vedomie, že to dokážem,“ vraví s elánom.
Príchod do Vernára
Slnko sa už pomaly ťahalo za Tatry, bol na Kvetnici a čakal ho posledný zjazd. Ako vraví, užíval si ho a myslel na tých, ktorí mu intenzívne držali palce a verili v neho.
„Predo mnou je konečne tabuľa domovského Vernáru! Príjazd domov bol už za odmenu a emotívna situácia. S potleskom ma čakali sestra a kamaráti. Bol som šťastný, že som doma. Došiel som unavený, ale šťastný, že som to dokázal za 25,5 hodiny. Vietor so mnou spolupracoval a vial mi do chrbtu. Cestou som nasával prírodnú energiu, dychberúce výhľady, tešil sa z toho, že ma nezdržala búrka a prišiel nakopnutý endorfínmi ako z atómovej elektrárne. Zrýchlený tep a momenty nekončiaceho dobrodružstva ma dohnali z práce domov netradičným spôsobom,“ hovorí.
Spomínal nám, že počas cesty si musel dávať pozor na autá, keďže nie všetci vodiči sú voči cyklistom ohľaduplní. Nastali situácie, keď vodič prešiel iba pár centimetrov okolo nich a vtedy im nebolo všetko jedno.
Na našu otázku, či plánuje niečo podobné aj do budúcnosti, odpovedal: „Zopár nápadov už do budúcna mám, ale nebudem predbiehať, musím si všetko detailne naplánovať, pripraviť sa fyzicky. Zároveň mám rád aj iné športy, v ktorých rád dosahujem extrémnosť. Čím väčšie dobrodružstvo naplnené dávkou emócii skúšam, tým ďalej sa uspokojím s niečím, čo mi nezrýchli tep a nevyrazí dych. Podobná cesta nebude priorita, ale nevylučujem, že si niečo podobné v budúcnosti zopakujem. Bol to silný zážitok,“ vraví záverom Andrej a dodáva, že ďakuje kolegom Tomášovi a Petrovi, že sa na to dali.
Nahlásiť chybu v článku