Svoju prednášku na cestovateľskom festivale začína celkom inak ako ostatní. Nehovorí o tom čo zažil, ani aké turistické atrakcie krajina ponúka. Hovorí o slonoch, hrochoch, levoch či hyenach, rozpráva ich príbehy a približuje to, ako si spokojne spoločne nažívajú na nádhernej savane Ugandy. Potom sa do ich príbehov dostane človek a všetko sa mení. Marek Chomist vyrástol na Liptove, no svoj život sa rozhodol zasvätiť Afrike, kde spolu s Antonom Romžom založil občianske združenie Green & Blue Life Uganda. 

Ako a prečo si sa dostal do Ugandy po prvýkrát?

Do Ugandy som sa dostal prvýkrát minulý rok na tri týždne v priebehu marca a apríla. V škole som mal dva týždne dovolenky a povedal som si, že prežijú, keď niečo vymeškám. Predtým som mal možnosť navštíviť Strednú Ameriku – Kubu, Mexiko, Guatemalu – a stráviť tam dva mesiace. V minulosti som bol aj v Indonézii, na Bali či v Singapure. Teraz som si povedal, že je čas konečne sa pozrieť na kontinent, ktorý ma ako dieťa lákal najviac.

Chcel som vidieť všetko. V „researchi“, ktorý som si urobil, nakoniec vyhrala Uganda, pretože práve táto krajina ponúka skutočne všetko. Horské gorily, ktoré žijú len v dvoch pohoriach na svete, savany so slonmi, levmi a hrochmi a úžasné veľhory, ktoré miestni nazývajú „mountains of the moon“. Človek v Ugande prechádza piatimi vegetačnými pásmami až do výšky 5000 metrov, kde hory končia ľadovcami.

Aký pocit v tebe táto africká krajina zanechala?

Milujem zvieratá a prírodu a rovníkové pásmo úplne najviac. Práve tento výlet mi úplne zmenil život a môže za to najmä stretnutie s horskými gorilami zoči-voči na pár metrov. Bol to neuveriteľný zážitok rovnako ako na vlastné oči vidieť divoko žijúce slony, žirafy a levy.

Hovoríš o vzácnych horských gorilách. Prečo žijú len na dvoch miestach sveta a prečo je ich tak málo?

Horské gorily žijú len v dvoch pohoriach. Jedno je na hranici Rwandy a Konga a druhé v Ugande. V minulosti bolo populárne predávať ruky goríl turistom ako popolník či suvenír a ich hlavy ako trofeje. Navyše prales musel ustúpiť plantážam, pastvinám, domom a celým komunitám. V 80. rokoch ich ostalo asi 300 a najväčší ľudoop takmer vyhynul. Pozornosť celého sveta na tento druh preniesla americká zoologička Dian Fossey, ktorá v pralese strávila 18 rokov. Práve vďaka tejto žene boli títo unikátni opičiaci zachránení. Dnes ich je asi 1000. Tak ako sa dá všetko krásne zničiť, dá sa aj všetko udržať a zachrániť. V Ugande žijú horské gorily v národnom parku Bwindi Impenetrable Forest, ktorý bol len pred nedávnom vyhlásený americkou CNN za najkrajšie miesto sveta.

S Antonom Remžom ste v Ugande založili občianske združenie. Kde a kedy vznikol nápad pomôcť Ugande s ochranou prírody?

Uganda je úžasná, nádherná, ľudia by ju mali spoznať a vidieť ju. Prvotný nápad bol založiť cestovnú agentúru. Prišlo mi to ale také plytké, voziť turistov, ktorí si robia fotky videá a za krátko odídu domov. Táto krajina totiž zápasí s obrovským problémom. S plastom, ktorí ľudia pália a ktorým sa kŕmia domáce aj divoké zvieratá. Kontrast medzi tou krásou a hnusom je obrovský. Nakoniec sme sa preto rozhodli to urobiť celkom inak. Ľudia prídu, zažijú krásnu Afriku, ale priložia aj ruku k dielu.

Inšpirovala nás organizácia Prales Dětem, ktorá funguje na Sumatre v Indonézii, a tiež aj na Slovensku. Majú dobrovoľnícke programy, čistia pláže, skupujú pozemky pralesa, aby sa prales rozširoval a robia aj protipytliacke hliadky. A tak vzniklo naše združenie Green & Blue Life Uganda. Náš projekt sa taktiež zameriava na vzdelávanie prostredníctvom ekologického divadla a hudby. Ja som divadelný herec a Anton je muzikant.

V prírodnej rezervácii monitorujete s pomocou fotopascí tie najkrajšie africké tvory. Aký to má účel?

Momentálne máme 14 fotopascí v súkromnej rezervácii Ziwa Rhino Sanctuary, ktorá je posledným miestom v Ugande, kde sa dajú vidieť biele nosorožce vo voľnej prírode. Pred 14 rokmi začali s 5 nosorožcami z Kene a z Juhoafrickej republiky. Dnes ich je 26, posledné mláďa sa tu narodilo pred týždňom. Každý nosorožec je 24 hodín 7 dní v týždni strážený dvoma ozbrojenými rangermi.

Naše fotopasce sa spúšťajú na pohyb, majú nočné videnie a zábery z nich sa použijú na celosvetový vzdelávací program o skutočnom správaní divých zvierat. Takáto kamera ich neruší, v prítomnosti človeka sa chovajú celkom inak. Práve takto vznikajú skutočné zábery divokej prírody. Slúžia aj na monitorovanie rezervácie z pohľadu bezpečnosti. Rovnako ako zviera, ani človeka nenapadne, že na tomto strome, či tu v tráve je schovaná nejaká kamera.

Chodíte aj do savany, ktorú čistíte od plastového odpadu. Ako sa sem dostal?

Veľmi jednoducho. Svetové spoločnosti prinášajú produkty s vedomím, že v tejto krajine neexistuje recyklačný systém. Úplná bezohľadnosť a biznis plán v štýle „po mne potopa“. Ľudia tu predtým používali banánové a palmové listy. Do nich balili a v nich prenášali svoje jedlo. Človek zjedol svoju fazuľu s ryžou a list vyhodil z okna. Ten za dva dni zhnil a premenil sa na kompost. Ľudia teraz veselo vyhadzujú plastové fľašky, sáčky aj alobal. Odpad sa hromadí a Uganda sa v ňom dusí.

Okrem toho, že priamo chránite prírodu pracujete aj s miestnymi deťmi. Čo sa ich snažíte naučiť?

V meste Karuma, ktoré sa nachádza na hranici najstaršieho parku Ugandy Murchison Falls National Park, spolupracujeme s 15 školami. Odpad vyprodukovaný miestnou komunitou putuje po Níle hlboko do národného parku. Toto mesto nám odporučil riaditeľ národného parku, nakoľko vo veľkej miere znečisťuje miestne prostredie.

V školách robíme prednášky o plaste, o tom, čo sa s ním deje, ak ho oni a ich rodičia len tak vyhodia. O tom ako sa rozkladá, putuje do vody, do zeme, ovplyvňuje faunu a flóru. Je do toho zapojená hudba aj divadlo. Po prednáške sa zoberie celá škola a spoločne vyzbiera nahromadený odpad vo vybranej lokalite.

V Karume aktuálne vytvárame dva veľké kontajnery, kde budú môcť miestni odpad hromadiť. V budúcnosti tu chceme vytvoriť aj recyklačnú jednotku, kde budú miestni nosiť plastový odpad a spoločne z nich budeme vyrábať rôzne predmety. Veríme, že sa pripoja aj ďalší, keď uvidia ako Karuma kedysi vyzerala a ako bude vyzerať po týchto zmenách.

Ako by som mohol Ugande prostredníctvom vášho združenia pomôcť, ak ma trápi miestna príroda plné plastov a strata biodiverzity?

Možností je viacero. Dá sa zakúpiť fotopasca. Tú môže zakúpiť aj škola, ktorá bude potom dostávať unikátne zábery divokých zvierat savany, ktoré sa im podarí zachytiť.

Ďalšia možnosť je prísť do Ugandy ako dobrovoľník. Program na tri týždne stojí 780 eur. 8 dní sa pôsobí v súkromnej prírodnej rezervácii s nosorožcami. Dobrovoľníci hliadkujú spolu s rangermi, vykopávajú burinu, ktorá vytláča pôvodnú vegetáciu, sťahujú dáta a rozmiestňujú fotopasce. Ďalších 8 dní sa pracuje so školami v Karume, kde potom ostávajú aj tri dni voľna, ktoré je možné využiť na návštevu susedného národného parku. Poslednou možnosťou je prispieť finančne priamo na chod občianskeho združenia.

Akí ľudia v Ugande žijú? Sú lepší ako my, uvedomelejší?

Milí, srdeční, príjemní, nápomocní. Aj keď nevedia, ale snažia sa ti vždy pomôcť. Úplne iná mentalita. Aj keď nemajú veľa, sú šťastní. Na druhej strane, susedná Rwanda asi dva roky dozadu plasty zakázala a krajina vyzerá hneď inak. Susedná Keňa plasty zakázala minulý rok, pretože sa im savany posiate igelitkami a fľaškami veľmi nepáčili. Na ugandskú vládu chceme preto tlačiť aj my. V krajine nie sú kontajnery, chýba recyklačný systém. Ich recyklácia je odpad spáliť.

Máš životný sen? Ako by si chcel, aby planéta vyzerala o 10-20 rokov?

Keď sa vyrúbu posledné lesy, otrávime posledné rieky, vyťažíme poslednú ropu, ostanú len krátery a mesačná krajina. Chcem svoje deti zobrať do Ugandy a ukázať im jej krásu, ukázať im, aká je táto planéta nádherná. Verím, že sa ľudia zobudia, už sa aj pomaly budia, ale verím, že ich bude viac. Jeden človek dokáže zázraky, ale 100 ľudí dokáže obrovské veci. Keď už vlády s tým nič nerobia, tí čo majú za to platy a pozície na to kašlú a pozerajú iba na biznis, budeme musieť konať my.

Bol som na Extintion Rebelion v Londýne. Polícia zatýkala 80-ročných ľudí aj rodiny s deťmi. Tí policajti vedeli, že robia blbosť a zatýkajú nevinných. Bol to rozkaz zatýkať zúfalých ľudí. Ľudia sa lepili na autá, na vlaky, aby ukázali, že nie sú spokojní s vládou, ktorá ničí životné prostredie. Bol to veľmi silný moment, brutálny chaos. Každý deň stratil Londýn na ekonomike milióny libier. Verím tomu, že ak sa neprijmú kroky, spravia sa také protesty, že sa ekonomika zblázni.

Pozri aj:

Ak ich nezožerú ľadové medvede, zdolajú vrchol, na ktorom ešte nikto nestál. Juraj a Michal…