Je veľmi ťažké jednoznačne určiť, aké špecifiká v súčasnej dobe vládnu v žánri romantických filmov. Niektorí diváci obľubujú šťastné konce, kedy sa dve hlavné postavy v závere dajú dohromady a prežijú svoj zdanlivý happy end. Potom je tu ale aj druhá skupina divákov, ktorá má rada tragické konce, kedy dvojici šťastný osud dopriaty nebol. Mix oboch týchto koncov do svojho filmu zakomponoval režisér Drake Doremus. Like Crazy je tak celkom iným romantickým filmom.

Nový film Like Crazy

Nálepka „nezávislý film“ nemusí každého zaujať. Zväčša totiž práve takéto snímky majú trošku ponurý dej, príbeh divákom predostierajú ťažšie, pretože volia skôr atypické spôsoby rozprávania a v hlavných úlohách sú obsadení prevažne neznámejšie tváre. A aj práve pre tieto dôvody niektoré nezávislé filmy končia mimo záujem tých, ktorí obľubujú skôr komerčnejšiu kinematografiu.

Doremusova snímka Like Crazy rozpráva príbeh dvoch mladých ľudí – Jacoba (Anton Yelchin) a Anny (Felicity Jones), ktorí sa do seba zamilujú. Prežívajú spolu obdobie tej najsladšej lásky. Až do momentu, kedy Anne nevypršia študentské víza, ktoré navyše kvôli svojej čerstvej láske poruší, a ona sa musí odísť z USA do rodného Anglicka. Dvojica, keďže im aj za tak krátky čas na sebe nesmierne záleží, sa rozhodne fungovať na diaľku. Dokáže to však ich vzťah ustáť?

Uveriteľné stvárnenie (ne)skutočnej lásky

S príbehom hlavných hrdinov sa môže stotožniť každý z nás. Mladá dvojica vo filme prežíva zamilovanosť ako z rozprávky, užíva si každú jednu sekundu strávenú spolu a všetko je zdanlivo ideálne. Nezažívajú teda nič, čo by sa niekedy niekoho z nás netýkalo. Dokonca aj problémy, s ktorými sa hlavní hrdinovia musia vyrovnávať, sú akoby vystrihnuté zo skutočnosti.

Hodnovernosť toho celého navyše podtrháva skutočnosť, že to, na čo sa celých 86 minút pozeráte je síce fikcia, ale doslova popretkávaná trpkou realitou. Ústredná dejová línia bola totiž inšpirovaná skutočnými zážitkami samotného režiséra filmu, ktorého manželka mala taktiež problémy s vízami.

Skvelé herecké výkony hlavnej dvojici aktérov uveríte a máte celý čas pocit, že tí dvaja pre seba skrátka boli stvorení a v súkromí museli tvoriť pár. Opak bol však pravdou.

Za všetkým treba hľadať šikovnosť režiséra Drakea Doremusa, ktorý je v hollywoodskych kruhoch známy tým, že scenáre k svojim filmom píše tak trochu zvláštnym spôsobom. Namiesto konkrétnych dialógov spíše len detailný dej filmu, približné návrhy tém, o ktorých sa v ňom budú postavy rozprávať a zvyšok necháva na hercov. A rovnakú taktiku zvolil aj pri Like Crazy. To, čo teda vo filme vidíme, je len veľmi dobre zvládnutá improvizačná práca podložená zhruba 50-stránkovým náčrtom scenára, ktorý všetci aktéri dostali.

Doremus takýmto spôsobom z hercov dostal viac, pretože chcel divákom predostrieť (ne)skutočný príbeh a navyše chce, aby jeho herci tým, čo hrajú, doslova žili. V Like Crazy sa mu to podarilo na 110 percent a práve vďaka faktu, že je celý ľúbostný vzťah dvoch mladých ľudí založený na improvizovaných dialógoch, máte pocit, že herci ani nehrajú, ale prežívajú lásku svojho života.

Malý štáb a všadeprítomná hudba

Navyše, k tomu, aby takýto výkon podať vôbec vedeli, dostali okrem zhruba spomínaného 50-stranového náčrtu príbehu od režiséra aj výber piesní, ktoré neskôr boli použité aj priamo vo filme. Tie mali herci počas príprav na nakrúcanie počúvať, aby vedeli precítiť jednotlivé emócie v scénach. A herci neboli jediní – cédečká dostali všetci od kameramana, cez kostymérky až po osvetľovačov a zvukárov, hralo dokonca aj priamo na pľaci.

Tím, ktorý sa na filme podieľal, nebol vôbec veľký. Rozpočet celého nakrúcania vyšiel len na niečo cez 250-tisíc amerických dolárov a celkový štáb tvorila len zhruba dvadsiatka ľudí. A aj to bolo dôležitým aspektom pri budovaní atmosféry výslednej snímky. Najmä režisér totiž chcel udržať intímny tón filmu práve tak, že čím menej ľudí sa bude jeho výrobe prizerať, tým lepšie. Aj z tohto dôvodu boli pri nakrúcaní niektorých častí filmu na pľaci prítomní len dvaja herci, režisér a zvukár. Herci (predovšetkým tie nežnejšieho pohlavia) si dokonca sami museli robiť make-up, keďže aj prítomnosť vizážistky bola podľa režiséra viac-menej zbytočná.

„Snažil sa o veľmi intímnu atmosféru,“ vysvetľovala v rozhovoroch počas premiéry predstaviteľka Anny, herečka Felicity Jones. „Veľa ľudí nemalo povolené byť na pľaci. Vlasy a make-up je niečo, čo si dokážete upraviť a spraviť aj sami počas rána,“ povedala. A aj toto bolo prostriedkom, ktoré Doremus využíval, aby hercov udržal v ich rolách. Nikto počas nakrúcania neprišiel k hercom a neopravoval im make-up, čím dodal celému filmu jednak na hodnovernosti a zároveň ich nikto zbytočne nevyrušoval.

Obliekali sa sami

Nebol to však len o make-upe. Hlavné hviezdy sa dokonca aj samé obliekali. „Oblečenie sme si nakupovali sami vo vintage obchodoch v L.A. Len som zašla za kostýmovou dizajnérkou, spoločne sme vybrali tie najvhodnejšie kúsky,“ vysvetlila Felicity portálu Huffington Post.

Mnoho vecí, v ktorých sme hercov v Like Crazy mohli vidieť, boli z ich vlastného šatníka. „Veľa z vecí bolo mojich, len sme ich rôzne nakombinovali. Felicitine sako na plagáte je vlastne moje, ktoré som si kúpil za päť babiek v Austrálii. Zatiaľ čo ona nakupovať chodila, ja som len prešiel svoje vlastné skrine,“ prezradil Anton Yelchin, predstaviteľ Jacoba, ktorý nakupovanie neznáša a bol rád, že sa tomu mohol viac-menej vyhnúť.

Hotový za 22 dní, ocenený na prestížnom festivale

Aj keď by sa vzhľadom na dej odohrávajúci sa striedavo na území USA a Londýna mohlo zdať, že produkcia musela byť náročná, nie je tomu tak. Napríklad Felicity Jones, bola do filmu obsadená medzi poslednými. Režiséra zaujala na mobil nakrútenou scénou v sprche, ktorú mu poslala a o 7 dní bola na pľaci a nakrúcala. Postava Jacoba bola obsadená ako prvá a dnes už zosnulý americký herec s ruskými koreňmi, Anton Yelchin, v nej podal naozaj skvelý výkon.

Samotné nakrúcanie trvalo len 22 dní a ak sa niekomu zdá tento čas prikrátky na to, aby režisér dokázal vytvoriť pútavý a kvalitný film, vyvedie vás z omylu úspech na prestížnom festivale nezávislých snímok Sundance. Tu si totiž Like Crazy odniesol Veľkú cenu poroty za najlepší film festivalu a ocenená bola aj spomínaná Jones za svoj herecký výkon.

Like Crazy nebude zrejme filmom, ktorý ulahodí každému divákovi. Dokonca ani tomu, čo romantické snímky v hlavných úlohách s mladými hercami doslova vyhľadáva. Jeho netypicky rozvrhnutý dej totiž miestami pôsobí dojmom, že sa v ňom nič neodohráva. Snímka však práve takýmto rozprávaním dosahuje to, čo vám nedá žiaden iný romantický film – kvázi fiktívny príbeh, ktorému uveríte, ktorý vás chytí za srdce a prinúti vás premýšľať o fungovaní vášho vlastného vzťahu. Navyše, finálna scéna je jedna z najlepších, aké kedy v danom žánri boli nakrútené a už len preto sa túto snímku oplatí vidieť a dať jej šancu.

A netreba sa báť – zaujme ako ženy, tak aj ich drsnejšie polovičky.

Pozri aj:

Budete mať slzy na krajíčku. Toto sú najlepšie romantické filmy, ktoré skončia tragicky

ČSFD, IMDb, Huffington Post, The Wrap