Je azda najznámejším vodičom na Slovensku. Cestujúcich zvykne – rovnako ako aj jeho kolegovia – označovať slovom substrát a okrem tisícok najazdených kilometrov doma i za hranicami má na konte aj dva bestsellery, v ktorých opísal, čo ako vodič autobusu zažil. Vozil Nórov, Kórejčanov, s čím sa pochváli aj v chystanej tretej knihe, a teraz opäť vozí obyvateľov nášho hlavného mesta.

Meno Ondrej Sokol je knihomoľom veľmi dobre známe. Mnohým dokonca ešte z čias, keď svojimi príhodami z vykonávania profesie vodiča v Nórsku zásoboval slovenský web DailyMale. Už tam mali jeho zážitky u čitateľov nemalý ohlas, preto sa vlastne ani nikto nečuduje, že ich neskôr vydal aj knižne. S Ondrejovým veľkým prekvapením, aj knižky sa stretli s veľkým úspechom, čo vyústilo do príprav už tretieho dielu série Ako som vozil.

Ondrej, ako vodič autobusu ste začínali v Bratislave, potom ste odišli do Nórska a z času na čas ste sa vrátili domov na menšie brigády. Z vašich kníh som mal vždy pocit, že už na Slovensku vodiča robiť nebudete. A teraz ste predsa tu a opäť v Bratislave. Bol to plánovaný návrat alebo zasiahla korona?

Bratislavu som určite neplánoval. Nebyť korony, teraz by som vozil turistov na Nordkapp, ale, bohužiaľ, korona asi škrtla plány každému. Moja nórska šéfka mi písala, že na mňa nezabudli a počítajú so mnou, ale momentálne proste turizmus stojí. 95 percent našej klientely boli turisti z veľkých výletných lodí a tie sú v súčasnej situácií niečo ako plávajúce Petriho misky. Ak sa aj turizmus spamätá, tento jeho sektor bude úplne posledný. Ešte začiatkom leta sa veľmi opatrne hovorilo o zimnej sezóne, ale posledné mesiace, keď ten prekliaty bacil nabral druhý dych, už nikto nepočíta s oživením skôr ako budúce leto.

Bratislavskú MHD ste v prvej knihe neopísali práve najkrajšie. Ako ste sa tu ocitli?

Bratislava sa mi naskytla v podstate úplnou náhodou, medzi rečou s jedným známym. V tej dobe som už pol roka sedel doma a začínalo mi z toho tak mierne hrabať, čo malo na moje rozhodnutie určite nejaký vplyv. Bol som aj zvedavý, či sa podnik naozaj za tie roky niekam posunul alebo je to len vonkajší dojem. Plus, DPB prevádzkuje niektoré typy autobusov, ktoré by som veľmi rád ešte niekedy dostal do ruky – napríklad staré kĺbové Karosy B41, tie už nemá nikto iný v republike. Asi som jeden z mála, kto si vyberá zamestnávateľa prioritne podľa vozového parku. (Smiech)

Aj máte pocit, že sa situácia u dopravcov na Slovensku zmenila? Je to podľa vás lepšie alebo horšie?

Posledné roky sa situácia zlepšovala skoro všade – nakupovali sa slušné autobusy s lepšou výbavou (napríklad, klimatizácia konečne prestala byť sprosté slovo), zvyšovali sa mzdy, aj pracovné podmienky sa zlepšili… no ale potom prišla korona. Pre väčšinu dopravcov znamenala brutálny prepad tržieb aj počtu cestujúcich, orientačne zhruba o 80–90 percent. Mestské aj krajské rozpočty budú najbližšie mesiace a roky poriadne našponované, bude sa šetriť na výkonoch, nových vozidlách… Minimálne na obdobie najbližšieho roku som pesimista.

Čo tu podľa vás cestujúcim i vodičom najviac chýba a vedelo by im zlepšiť pohodlie pri využívaní alebo obsluhe MHD? Skúseností s rôznymi dopravcami máte dosť. Je niečo, čo by ste napríklad z nórskej MHD preniesli na Slovensko?

No, je toho veľa. Napríklad integrované dopravné systémy, kde majú všetci dopravcovia na území kraja na seba nadväzujúce spoje a jednotný tarifný systém – u nás to je dotiahnuté iba v Bratislavskom kraji, všade inde sa niečo podobné ešte len pripravuje. Nízkopodlažný autobus na regionálnej doprave je vo väčšine krajov ešte stále zjav nevídaný. Také veci ako platba bankovou kartou, alebo nebodaj aplikáciou, sú vo väčšine krajiny v plienkach. Pohodlie cestujúcich je kapitola sama o sebe. Niekedy mám pocit, že podniky MHD navzájom súťažia, kto namontuje do busov príšernejšie sedadlá.

A čisto z hľadiska vodiča, ktorý často trávi špičky v kolóne smerom do/z Karlovej Vsi by som ocenil, keby sa u nás uchytil nórsky zvyk otvárať významné dopravné stavby v plánovanom termíne.

To, či má cestujúci z verejnej dopravy dobrý pocit ale často záleží aj od spolucestujúcich. Vy máte skúseností hneď niekoľko. Ak by ste to mali porovnať – je lepším cestujúcim Slovák alebo Nór?

Obidve skupiny majú svoje pre a proti, ale úprimne, asi sa predsa len lepšie cítim s Nórmi. Dokonca aj v ťažko multikultúrnom Osle. Na druhej strane, po Nóroch zostáva neporovnateľne väčší neporiadok.

Máte aj nejaké konkrétne typy ľudí, ktorých vyslovene vozíte nerád?

Vyložene neznášam opilcov, zvlášť takých, čo sa ledva držia na nohách a sami nevedia, čo im v hlavičke preskočí najbližšie. Vždy tŕpnem, že sa neudržia a spadnú na držku, prípadne že sa mi tam vzadu niekto pozvracia. A, samozrejme, také tie bežné trosky, ktoré sú, poviem to diplomaticky, hygienicky aj behaviorálne neštandardné.

Dobrovoľne sa priznám, že som sociálny netvor, ale podľa mňa úlohou MHD naozaj nie je poskytovať útočisko špinavým a zavšivaveným existenciám, ktoré páchnu ako havária v kafilérii a nevidím dôvod, prečo by ich platiaca klientela mala trpieť. Od toho sú iné mestské aj štátne inštitúcie a ak si svoju prácu nerobia poriadne, je to síce smutné, ale zároveň to nie je dôvod, aby ich MHD suplovala.

A, samozrejme, nemám rád deti, ale tak už som si na ne nejako zvykol.

V médiách sa v poslednom období objavujú správy o útokoch v MHD, niekedy to dokonca „schytajú“ aj vodiči. Riešili ste nejaké potýčky v autobusoch aj vy?

Vážnym potýčkam som sa našťastie vyhol. Obvykle podľa súčasných smerníc vodič aj tak nesmie urobiť nič iné, než zostať v kabíne, zavolať na dispečing a nechať ich, aby spustili celú mašinériu oni. Kedysi bolo bežné, že vodič vyšiel z kabíny a človeka, čo mu tam robil bordel, proste zdrapol a z autobusu vyhodil. Skúste to urobiť dnes a nájdete sa v lepšom prípade na YouTube, v horšom na policajnej stanici stíhaný za napadnutie. A, samozrejme, bol tu pred pár rokmi prípad vodiča, ktorý šiel agresívnych výtržníkov riešiť s legálne držanou plynovou pištoľou a nebyť tlaku verejnosti, ocenil by to jeho zamestnávateľ výpoveďou.

Niekedy som mal z knižky pocit, že robiť vodiča je akoby za trest. Komu by ste odporučili kariéru vodiča autobusu?

Niekomu, kto nemá rodinu a má dostatočne flexibilný spánkový režim, takže mu antisiociálna pracovná doba nebude prekážať. Túto prácu by mal robiť len človek, ktorý k nej má vzťah a baví ho. Musíte byť trochu splachovací, pretože ak vás vytočí prvý kretén, na ktorého natrafíte, budete pri nej veľmi nešťastný. A rozhodne sa nedá robiť kvôli peniazom.

Pre mnohých je jazda autom alebo autobusom zážitkom i relaxom. Vy ako vodič z povolania ešte takéto pocity zažívate?

Užiť si cestu z Bratislavy po D1 je podľa mňa fyzicky nemožné, ale práca ma baví ešte stále. Keby ma nebavila, nerobil by som to. A ako cestujúci obvykle ani netrpím profesionálnou deformáciou, že by som hodnotil vodiča a tŕpol od nervozity, že nešoférujem ja. Proste sa opriem a užívam si. Teda, pokiaľ náhodou nenatrafím na vyloženého maniaka.

Vďaka dvom knihám patríte medzi najznámejších vodičov autobusov na Slovensku. Je to tak aj vo vašom profesijnom živote? „Bijú“ sa o vás dopravcovia?

Ani nie, aspoň ja som nič podobné nezaregistroval. Nikdy som nemal problém nájsť si brigádu alebo dočasný pracovný pomer, teda až do korony, ale že by sa o mňa bili, to naozaj nie. Za to, keď mali svojho času v jednom nemenovanom západoslovenskom krajskom meste začínajúcom na N výpadky spojov kvôli akútnemu nedostatku vodičov a ponúkol som sa im na výpomoc, reakcia vnútri firmy bola: „Naozaj sme až tak zúfalí?“ Priznám sa, že som sa cítil dotknutý.

Aktuálne brázdite Bratislavu – spoznávajú vás za volantom cestujúci?

Zatiaľ sa mi to nestalo. Bratislavské autobusy majú ešte stále zamknuté predné dvere a celý predok vozidla odizolovaný, takže ma tí ľudia ani nevidia. A na druhej strane, nie som YouTuber ani herec so stovkami tisíc fanúšikov – myslím, že ani ozajstných bestsellerových autorov ako Červenák alebo Karika na ulici nespoznávajú. Spisovatelia sú celebrity tretej kategórie. Čo mne ako introvertovi plne vyhovuje.

Jedna strana sú fanúšikovia, druhou sú hejteri. Prišli vám niekedy aj nejaké nelichotivé komentáre alebo recenzie?

Nejaké sa našli, ale paradoxne ich bolo oveľa menej, než som očakával. Podľa mňa mi veľmi pomohlo, že mám kopu textov uverejnených na nete, takže potenciálny kupec knihy sa nemusí rozhodovať len podľa anotácie na obálke. Tá kopa článkov na DailyMale mu skôr pomôže rozhodnúť sa, či je to naozaj jeho šálka kávy. A ak sa kniha niekomu nepáčila… Nuž, vkus je prudko individuálna vec, mať niekomu za zlé kritiku je asi to isté, ako vyčítať mu, že sa mu nepáči modrá farba.

A potom sa občas nájde ten typ elitistov, ktorým vysoká škola stúpla do hlavičiek a každého, kto sa živí rukami alebo volantom, dávajú do škatuľky „hlupák a podčlovek“. Ja si ich na oplátku dávam do škatuľky „nestojí mi za stratu času“, dostane blok a obaja sme spokojní.

Ako vôbec prišlo k tomu všetkému? Najskôr boli články na DailyMale, čitateľom sa to páčilo a boli nejaké popudy od fanúšikov, že by to chceli knižne alebo si vás vyhľadal vydavateľ a pustili ste sa do toho?

Vydavateľ si ma našiel sám na základe článkov. Ja som dovtedy nič nenapísal, on dovtedy nič nevydal, takže sme sa k sebe ideálne hodili.

Verili ste, že už knižný debut vystrelí takto dobre?

Vedel som, že kniha nebude úplný ležiak, ale jej úspech sme aj tak ťažko podcenili. Očakávali sme, že predáme tak 1500 kusov, v najvlhších snoch sme si trúfali na dvetisíc. Že to nakoniec bude desaťnásobok, nám naozaj nenapadlo. O prvé maloobchodné exempláre sa nám v jednom malom kníhkupectve vraj takmer pobili. Potom sme museli narýchlo riešiť dotlače a distribúciu.

Aktuálne pracujete na tretej knihe. Na čo sa môžeme tešiť?

Bude sa volať „Ako som vozil Kórejčanov“ a zaoberá sa zážitkami zo zájazdovej dopravy, v strednej/západnej Európe, aj na severe Nórska. Ono to ani nie je plnohodnotné pokračovanie, skôr taký paperback pre fanúšikov v rozsahu asi dvoch tretín prvých dvoch kníh – ja tomu hovorím „dva a polka“. Nateraz to bude posledná vec z „Ako som vozil…“ série. Niežeby som nemal dostatok storiek, ale problém je dať ich do nejakého uceleného útvaru, aby to nepôsobilo ako zlepenec.

V rozhovore pre Denník N ste spomínali, že ste prvú knihu napísali ešte dávno predtým, ako vyšiel prvý diel Ako som vozil Nórov. Vydavateľstvo Ikar, ktorému ste rukopis poslali, vás podľa vašich slov „tiež niekam poslal“. Nemyslíte si, že to po úspechu prvých dvoch kníh trošku oľutovali?

Myslím, že Ikar za tých desať rokov úplne zabudol, že nejaký Sokol existuje. A to, čo som im poslal, bol úplne iný žáner. A v retrospektíve, aj keď to malo svetlé body, bolo to dosť zlé. Nemám pocit, že by mali čo ľutovať.

Povedal by som, že knižka sa stala u čitateľov povestnou nielen kvôli pútavým príhodám, ale najmä vďaka naozaj trefným a nesmierne kreatívnym prirovnaniam, ktoré často apelovali aj na postavičky zo slovenského politického života. Dokážete ich takto plodiť aj v osobnom živote pri súkromných rozhovoroch?

Niekedy áno, ale obvykle mi dobré repliky napadnú asi tak dva dni po konverzácii. A zvlášť slovenská politika ma skôr deprimuje. A ak ma aj baví, je to skôr taká zábava cez slzy.

Predpokladám, že mnoho vecí sa do finálnych verzií oboch knižiek nedostalo. Máte od vydavateľa/editora niečo zakázané, čo v knihe nesmie byť?

Ani nie. Boli mi vyškrtané niektoré frázy, ktoré podľa vydavateľa boli cez čiaru. Zopár z nich bolo podľa mňa dobrých, ale keď mi potom ľudia písali, že knihu čítali deťom, bol som celkom rád, že tam nie sú. A na druhej strane, je tam paradoxne pár replík, ktoré by som najradšej vyhodil ja, ale už je neskoro.

Budete to skúšať v budúcnosti aj s inými žánrami? To, čo ste poslali do Ikaru bolo z celkom iného súdka…

Akonáhle budú vonku Kórejčania, chcem to skúsiť s románmi. To, čo som poslal Ikaru, bola síce katastrofa, čo sa týka príbehu, ale prostredie, v ktorom sa odohráva, je veľmi zaujímavé a chcem sa doň vrátiť.

Mám ešte nejaké nápady, ktoré by som rád vyskúšal, ale je otázne, či ich čitatelia prijmú alebo nie. Človek, ktorý je navyknutý na veselé storky o autobusoch, zostane možno dosť vyjavený z postapokalyptickej detektívky, ktorá je navzdory určitej dávke humoru v podstate dosť pochmúrna. Radšej sa mentálne pripravujem na to, že to skončí úplným prepadákom. Takže budem len príjemne prekvapený, ak nie.

Čo nesplnené sny z detstva? Predpokladám, že to vždy o tom „raz budem vodičom“ nebolo. Čo budete robiť v prípade, keď vás kariéra vodiča omrzí alebo ju jednoducho nebudete môcť vykonávať?

Myslím, že veľa nesplnených profesných snov nemám. Rušňovodičom byť nemôžem, nakoľko trpím krátkozrakosťou a pilotom tiež nie, keďže som z matematiky tupý ako tágo. Jazdenie ma za trinásť rokov baviť neprestalo, takže to už ani neočakávam – obvykle, ak je mi aj niekde zle, stačí zmeniť pôsobisko. Ak by som nebodaj prišiel o vodičák, z finančného hľadiska som relatívne za vodou, takže od hladu neumriem. Asi by som si musel nájsť niečo iné, čo ma bude baviť.

Viac zaujímavostí z Ondrejovho života (a nielen z toho „autobusárskeho“) nájdete aj na jeho profile na sociálnej sieti Instagram.

Pozri aj:

Učiteľ Viliam: Učiť sa po anglicky môžete aj sledovaním seriálov. Teóriu veľkého tresku si ale…