Začínalo to nevinne. Človek pociťoval malátnosť, bolesť hlavy či chrbta a mal horúčku. Mal teda príznaky podobné chrípke, nič príjemné, no na druhej strane nič zásadne znepokojujúce. Po pár dňoch horúčka ustala a človek si myslel, že to najhoršie už prešlo. Bolo to však presne naopak. Na tvári, rukách či na trupe sa začali objavovať kožné vyrážky – lézie a vtedy je to jasné. Pacient dostal pravé kiahne a šanca, že prežije nasledujúce týždne rapídne klesá.
Pravé kiahne boli strašiakom od počiatku ľudstva. Dokázali sa výborne maskovať a dobre šíriť, najmä sekrétom z vyrážok, ale aj bežnou kvapôčkovou infekciou. Na infikovanie človeka pritom stačilo veľmi malé množstvo vírusových častíc. Aj to bol dôvod, prečo v 20. storočí odhadom vírusu pravých kianí podľahlo až 500 miliónov ľudí, pričom ešte v roku 1967 ich zomreli dva milióny.
Po prejavení sa typických vyrážok nastúpila opäť horúčka, pričom pacienti umierali v dôsledku zlyhania obehového systému. Vyrážky sa časom menili na vredy, potom na hnisavé vredy a následne na chrasty. Pri prípadnom uzdravení pacientom často ostávali jazvy.
Vyhubili celé národy
Historické záznamy o jednoznačnom výskyte kiahní pochádzajú z 9. storočia, ale sú opisované už v textoch zo 7. storočia. Svet v tom čase ešte nebol globalizovaný, no pravé kiahne sa aj tak vyskytovali v známom svete, a teda v Európe, Afrike a v Ázii.
Objavením Ameriky Krištofom Kolumbom prichádzajú kiahne do Nového sveta v plnej sile. Indiáni sa s vírusom pravých kiahní za celú svoju existenciu nestretli. Kolonizátori, ktorých predkovia sa s vírusom stretávali, a tak mali vybudovanú určitú imunitu, dokázali ochorenie prekonávať oveľa lepšie. Kým úmrtnosť sa u bežnej populácie pohybovala na vysokej úrovni – asi 30 %, Indiáni, ktorých organizmy sa nikdy s takouto chorobou nestretli, mali úmrtnosť viac ako 90 %.
Počas niekoľkých desiatok rokov Indiáni začali vymierať a nedá sa povedať, že by to kolonizátorom prekážalo. Práve naopak. Bohatstvo, ktoré po Indiánoch ostávalo, najmä v podobe zlata, si našlo veľmi rýchlo nových majiteľov. Je tiež zdokumentovaný prípad, keď Indiáni dostali od Európanov do daru deky. Tie boli napustené hnisom z pľuzgierov a každý Indián, čo prišiel do kontaktu s týmto „darom“, mal v podstate podpísaný rozsudok smrti.
Boj proti kiahňam
Je historicky doložené, že proti kiahňam sa prvýkrát bojovalo už pred tisíc rokmi a to najúčinnejšou možnou formou v podstate proti každej chorobe – očkovaním. Lekári nariaďovali vdychovať usušené vyrážky, ktoré obsahujú hlavne neaktívne vírusové častice. Táto primitívna forma očkovania prinášala však stále významné riziko prepuknutia ťažkého priebehu choroby, znetvorenia človeka, či smrti.
Prenesením sa do Anglicka a do 18. storočia musíme spomenúť meno Edward Jenner. Tento lekár takisto bojoval s epidémiami kiahní. Všimol si však, že dojičky kráv sú v podstate proti ochoreniu imúnne. Zistil, že je to preto, lebo sa už predtým nakazili od kráv menej nebezpečnými kravskými kiahňami.
Jenner preto jednej zo žien odobral hnis a vpichol ho do tela 8-ročného chlapca. Ten dostal horúčky a ochorel na kravské kiahne, no po niekoľkých týždňoch vyzdravel. Následne Jenner chlapca vystavoval vírusu pravých kiahní, vpichol mu hnis do tela, či mu ho vtieral do čerstvých rán. Chlapec ale neochorel, bol imúnny nielen voči kravským, ale aj voči pravým kiahňam.
Jenner napokon v roku 1798 publikoval článok, v ktorom nazval svoju metódu vakcinácia (z latinského slova vacca – krava) a pre pôvodcu nákazy zaviedol termín vírus. Ľudia sa začali zámerne infikovať kravskými kiahňami, čím sa ochránili pred smrteľnými pravými kiahňami.
Vďaka jeho zisteniam je považovaný za otca imunológie a jeho práca býva často označovaná ako “práca, ktorá zachránila najviac životov v dejinách ľudstva”.
Moderný boj proti kiahňam
V 60. rokoch 20. storočia boli stále kiahne strašiakom. Ako sme už písali, v priebehu minulého storočia zabili odhadom do 500 miliónov ľudí. Svet však už mal účinnú vakcínu, obsahujúcu živý vírus vakcínie, ktorý je blízkym vírusu pravých kiahní.
Tu na scénu prichádza Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) a chystá sa urobiť najväčšiu zdravotnícku akciu v histórii. Jej cieľom je úplná eradikácia (zlikvidovanie) pravých kiahní. WHO má k dispozíciu účinnú zbraň – vakcínu – a tiež samotný vírus pravých kiahní je v určitej nevýhode. Jeho rezervoárom je iba človek a prejavy ochorenia sú viditeľné na prvý pohľad.
Lekári po celom svete začínajú s masívnou a povinnou očkovacou kampaňou. Za všetkých významných lekárov, ktorí v tej dobe neúnavne pracovali a zachraňovali milióny životov po celom svete, môžeme spomenúť Dr. Donalda Hendersona. Riadil medzinárodný očkovací program a sám cestoval po Afrike a Ázii, kde sa staral o masívne očkovania.
Prvé úspechy očkovacích kampaní boli zaznamenané v Latinskej Amerike v roku 1971, odkiaľ odrazu nehlásili žiadne prípady kiahní, nasledovali ďalšie kontinenty. Ako posledné krajiny, kde zúrili kiahne, ostávali africké krajiny, najmä Etiópia a Somálsko, kde bol problém s očkovaním najmä kvôli vojne.
17. apríl 1978, teda deň pred 43 rokmi sa napokon zapísal veľkými písmenami do histórie. Prišiel telegram s takýmto textom: „Pátranie skončilo. Žiadne nové prípady nie sú nahlásené. Ali Maow Maalin, kuchár v nemocnici v somálskom meste Merca, je posledným známym prípadom kiahní na svete.“
Minulosť a súčasnosť
Kiahne, ktoré stáročia zabíjali miliardy ľudí, sa podarilo eradikovať iba vďaka očkovaniu. Síce sa neskôr roku 1978 zistilo, že somálsky kuchár nebol posledným, no kiahne v tom roku zanikli.
Ani dnes po kiahňach nie je ani stopa. Nachádzajú sa jedine v prísne strážených a dobre zabezpečených laboratóriách. Aj dnes však vyvolávajú obavy, keďže súčasné generácie už proti vírusu nemajú imunitu a ak by sa vírus dostal do rúk šialencov, bol by výbornou biologickou zbraňou.
Z dnešného pohľadu pandémie však bol boj s kiahňami o niečo ľahší. Vírus kiahní mal nevýhodu v tom, že nedokázal žiť v iných organizmoch mimo človeka a tiež mal výrazne viditeľné prejavy. V tomto kontraste, vírus koronavírusu dokáže prežiť aj vo zvieratách a vie byť aj asymptomatický, čo umožňuje oveľa ľahšie šírenie.
Aj preto je vakcinácia v súčasnej dobe mimoriadne dôležitá. História nám príkladne ukazuje, že ľudstvo pri maximálnej snahe a úsilí dokáže porážať aj mimoriadne nebezpečný vírus či ho dokonca úplne eradikovať. Treba byť však uvedomelý a nepodliehať konšpiračným názorom, ktoré bojujú proti najmocnejšej a najdôležitejšej zbrani, ktoré ľudstvo má k dispozícii na boj chorobami – vakcinácii.
Nahlásiť chybu v článku