V histórii Československa sa odohralo celkovo druhé najväčšie železničné nešťastie v Európe. V tom čase sa však nestalo témou búrlivých diskusií, pretože médiá o tom, čo sa odohralo, mali zakázané informovať. Smutným svedectvom tejto udalosti však aj po rokoch zostávajú obete a tí, ktorí sa doživotne museli vyrovnávať s následkami.
V kalendároch sa písal 13. november 1960, kedy osobný vlak 608 na trati Hradec Králové – Pardubice vyrazil o 17:22 na svoju bežnú cestu. Nič nenasvedčovalo tomu, že by sa niečo malo stať, a preto cestujúci nastupovali do vagónov bez akýchkoľvek obáv a dúfali, že sa čoskoro dostanú do svojho cieľa. To sa už však ale nestalo.
Tajomné zelené svetlo odštartovalo katastrofu
Keď sprievodca uvidel znamenie v podobe zeleného svetla, vydal pokyn na štart. Ako informovali České dráhy, vlak nezastavilo ani návestidlo, ktoré signalizovalo, že má stáť a šinul si to plnou parou vpred. Sprievodca nič neurobil a to aj napriek tomu, že nevidel okolo prechádzať vlak, na ktorý bežne zvykli čakať. Reflex informoval, že jeden zo zamestnancov v tom nevidel problém a predpokladal, že sa s vlakom budú míňať až na ďalšej zastávke.
Nepodarilo sa ho zastaviť
Bolo niekoľko pokusov, ktoré sa vlak snažili zastaviť. Napríklad výpravca sa za vlakom rozbehol aj s baterkou, ktorou sa snažil naznačiť, aby stáli, nič tým však nezmohol. A prečo bolo potrebné rýchlo vlak zastaviť?
Problémom bolo, že zelené svetlo, ktoré sprievodca v diaľke videl, vlastne nikto nevyslal. A vlaky nemôžu vyštartovať skôr, než dostanú znamenie. V niektorých úsekoch sa totiž križujú a nesmú sa tam stretnúť, pretože dôjde k zrážke. V tomto prípade sa presne tak aj stalo.
Zrážka, ktorá sa zapísala do histórie
Motorový osobný vlak 653 vyrazil z opačného smeru o 17:25. Pri stanici Stéblová sa však odohral desivý scenár, ktorému sa všetci chceli vyhnúť. Práve na tomto mieste sa mali križovať, to sa ale nestalo a namiesto plynulého prechodu došlo k nešťastiu veľkých rozmerov.
Stalo sa tak o 17:42, teda iba krátko po tom, ako vlaky vyrazili na svoju cestu. To, že sa na koľajnici oproti nim rutí druhý vlak, si vlakvedúci všimli neskoro, pretože už bola tma a kvôli hmle zlá viditeľnosť. Nedalo sa tak nič robiť a nastalo nevyhnutné. Priemerná rýchlosť vlakov v tomto momente bola 60 kilometrov za hodinu.
Ako to bolo so svetlom, zostane navždy záhadou
Presné detaily toho, čo sa skutočne v tento podvečer stalo, nie sú dodnes známe. Chyba pravdepodobne nastala na strane sprievodcu, ktorý si aj vo svojej výpovedi neskôr bol istý, že zelené svetlo, ktoré signalizovalo povolenie k štartu, skutočne videl. To nebola pravda a povolenie k odchodu od výpravcu nedostal. Ten totiž nestál ani vonku, ale bol ešte vo kancelárii, z ktorej vybehol, keď utekal za odchádzajúcim vlakom. Dôležitú úlohu v tomto momente mohla zohrať aj spomínaná hmla a zlá viditeľnosť, ktoré ho mohli skutočne zmiasť.
Dokonca v diaľke spozoroval aj výpravcu, ktorý za vlakom po štarte bežal a snažil sa ho zastaviť. Myslel si, že ide iba o nejakého cestujúceho, ktorý zmeškal spojenie, a tak sa snaží zastaviť vlak behom a krikom. Dnes už vieme, že to bolo inak a keby v tom momente dá povel na zastavenie vlaku, pravdepodobne by sa mohlo predísť mnohým ľudským obetiam.
Najväčšie nešťastie v Československu, rekordné aj v Európe
Po zrážke vypukol požiar, ktorý vznikol v dôsledku vysypania žeravého uhlia z parného stroja, ktoré sa spojilo s naftou z motorového osobného vlaku. Plamene zaplavili trosky vlakových súprav a ľudia v nich prichádzali o život.
Celkovo pri nehode zomrelo 118 ľudí a ďalších 110 bolo zranených. Vďaka tomu nešťastie pri Stéblové získalo prívlastok nie iba najväčšie železničné nešťastie v Československu, ale aj druhé najväčšie železničné nešťastie v Európe.
Český iRozhlas priniesol výpoveď Jaroslava Peterku, ktorý mal v čase nehody 17 rokov. „Katastrofa, hrôza, panika, náreky, tma,“ zneli jeho slová.
Počet obetí bol taký vysoký aj z dôvodu, že tieto vlaky využívali ľudia, ktorí sa podvečer vracali domov z práce a vagóny boli preto plné. Po chvíli na miesto nešťastia dorazili záchranári a snažili sa urobiť všetko, čo sa dalo. Tí, ktorí prežili, sa tiež nevyhli zraneniam a čakala ich amputácia rúk alebo nôh.
Za chyby museli pykať
Táto desivá udalosť poznačila všetkých, ktorí s ňou mali dočinenia. Bez následkov sa nezaobišla ani vlaková posádka, ktorej úlohou bolo dohliadnuť na bezpečnú cestu, čo sa nestalo. Dostali sa až pred súd, ktorý sa konal v Hradci Králové približne štyri mesiace po udalosti.
Výška trestov odňatia slobody posádky sa líšila, bolo im vymeraných od 1,5 do 5,5 roka za mrežami. Sprievodca, ktorý mal vidieť zelený signál v diaľke, bol odsúdený na štyri roky. Či sa však skutočne iba pomýlil alebo mu niekto naozaj mával zeleným svetlom, sa nikdy nepreukázalo.
Režim zakazoval o nešťastí písať
Predstavitelia režimu neboli nadšení z predstavy, že by sa o tejto nehode začalo masívne hovoriť. Ako píšu České dráhy, médiá mali zakázané o nej informovať, z dôvodu pošpinenia povesti. Politici a úradníci navštívili zranených v nemocnici s bolestným, ktoré nám vzhľadom na veľkosť tragédie môže znieť bizarne. Priniesli im 800 Kčs a 2 pomaranče, informoval slovenský týždenník Trend.
Dnes si pripomíname výročie tohto nešťastia a zároveň aj obete, ktoré prišli o život. Aj keď sa v minulosti o ňom nemohlo písať, nemali by sme naň zabúdať.
cd.cz, reflex.cz, ct24.ceskatelevize.cz, history.hnonline.sk, irozhlas.cz
Nahlásiť chybu v článku